Krížová cesta

Neodvážil si človek stvoriť v predstavách
Syna Božieho,
čo by bol prišiel žiť s ním, trpieť, slúžiť a
umrieť pre neho.

Nemohol vysnovať sa z mysle človeka
jak niť z osnovy,
nezvykol človek svojím bohom určovať
osud krížový.

Nemohol narodiť sa z ľudských úmyslov
Ježiš, Boží Syn,
čo dal sa ukrižovať, by nám zosňal z pliec
ťarchu dávnych vín.

I podrobil sa Boh ľudskému ortieľu,
čo zlostne vyvrel z jedovatých pier;
prišiel svet zbaviť Adamovho údelu
a človekovi zjednať s nebom zmier.

Daroval Stvoriteľ mu rozum človečí,
aby sa duchom Bohu podobal.
Zmyslel si človek, že ním Krista usvedčí,
keď opľutý tam pred Pilátom stal.

Otázky kladie pyšný na svoj um,
pozemský prášok vedľa velehôr,
myšlienka plytká v mori Božích dúm,
a popri Bohu slabý ľudský tvor.
To preňho Ježiš drámu spásy začína
s krížom, keď udrela už Jeho hodina.

S krížom, keď udrela už Jeho hodina,
vyženie človek Krista na krvavú púť;
Jak ľahko z Mesiáša spraviť zlosyna
a svedomie si v duši hlucho prepočuť!

On ale hriechy prišiel z tohto sveta sňať,
čo vyklíčili z pyšných túžob človeka,
pretrhnúť prišiel dávno nepriepustnú hať,
nech raj zas voľne do ľudských sŕdc priteká.

Nuž zobral hriechy sveta na ten hrubý trám,
s ním niesol na Golgotu ťarchu ľudských vín,
na ňom sa dobrovoľne obetoval sám,
aby sa mohol vrátiť márnotratný syn
a sláviť s Otcom veľkonočnú nedeľu.
Po ľudských pádoch vyberá sa ku cieľu.

Po ľudských pádoch vyberá sa ku cieľu.
Aj Krista ťahá dolu zemská tiaž
zdvojená ťarchou Judášovho pocelu,
– naň dodnes v pekle pijú oldomáš.

Zlo v človekovi počal dávny rajský pád,
oň rozbíja si Ježiš kolená;
na strmú cestu dal sa s krížom bez výhrad,
dostal ju v onom sľube do vena,

čo Stvoriteľ dal ešte v raji človeku.
Zo zeme vstáva Ježiš prvý raz
a s krížom dvíha ľudskú nádej odvekú:
jej stopou pôjde ďalší žitia čas,
kým vezme ľudí v náruč rajská otčina.
O zlosť a nenávisť sa cestou potkýna.

O zlosť a nenávisť sa cestou potkýna,
kde ešte včera volali Mu na slávu.
Viac ako vlastná bolí bolesť matkina,
keď zrie jej tryskať z očí slzu boľavú.

Iba On pozná cenu Máriiných sĺz,
beznádej ľudskú, čo si vlečie na duši.
Len On vie: prenikne ju bolesť skrz– naskrz,
kým ráno nedeľné jej oči osuší.

Je dlhá, veľmi dlhá Ježišova púť
a ďaleký je ešte jej krvavý cieľ;
nedovolia Mu chvíľu s matkou pobudnúť,
nepozná ľudský súcit rímsky veliteľ:
zrýchlený pochod práve katom odtrúbil.
Nemôže Kristus postáť, nabrať trochu síl.

Nemôže zastaviť sa, nabrať trochu síl,
včas musí s krížom Ježiš na Golgotu dôjsť,
inak by umieraním sviatok znesvätil,
vrie túžbou zabiť ľudská nedočkavá zlosť.

Tak vstúpi jednoduchý Šimon do dejín
(slabí vždy mali veľmi blízko k súcitu),
od vekov určený bol na ten veľký čin.
Spočiatku ešte oči klopí tu i tu,

keď zbadá mnoho známych navôkol;
skoro však vkročí do Kristových stupají
a kríž už ako keby celkom jeho bol,
už iba Krista vidí v ľudskom hurhaji,
už svoju službu cíti ako hrdú česť.
S bremenom kríža stúpa najpríkrejšou z ciest.

S bremenom kríža stúpa najpríkrejšou z ciest,
v jej priehlbniach niet kvapky vlahej nádeje,
miesto sŕdc bije navôkol len tvrdá päsť
a tú o súcit prosiť vždy ver’, márne je.

Našlo sa v zášti davu predsa dvoje rúk
ochotných strieť Mu z čela bolesť krvavú,
keď nenávisť už čnela nebu po oblúk
a veľzločinu volalo sa na slávu.

Nemohol Ježiš svoj vďak vložiť do slova,
rev ľudských vášni aj hlas Boží prebije;
v šatke si Veronika vďaku uchová,
kam Ježiš na okamih tvár si ukryje,
keď uniká Mu s krvou zvyšná sila z žíl.
Za obetu si v svete kríž len vyslúžil.

Za obetu si v svete kríž len vyslúžil:
ten Krista opäť k zemi ťarchou pritlačí.
Prečo On vlastne život medzi ľuďmi žil?
– Aby bol človek o poznanie bohatší,

že treba prekonávať každý nový pád,
že človek musí svoj kríž trpezlivo niesť,
ak chce ísť vedľa Krista ako Jeho brat,
a v kríži nosiť všetkým ľuďom dobrú zvesť:

Kristovu pravdu, ťažkú ako drahý kov;
veď On sám pod ňou musel padnúť druhý raz,
tu pravdu živých činov, a nie hluchých slov,
čo bude strieť sa dejinami ponad čas
a bude naveky už mať čo ľuďom riecť.
Aj za nás dnešných musel Ježiš ten kríž vliecť

Aj za nás dnešných musel Ježiš ten kríž vliecť,
svoj údel zemský v ťažkom dreve skrížený.
I pristaví sa slovom – dvoma dobroriecť,
keď zazrie súcit padnúť z jednej podsteny,

čo preplnil bol zraky zopár vľúdnych žien;
vzklíčil im na dne duší z predstáv zlých,
z ktorých vždy tryská matkám slabosť do kolien:
na svojich synov spomenú si mnohé z nich.

Nemajú nariekať vraj, nad Ním slzy liať,
On plní iba údel, čo Mu Otec dal;
nad deťmi že má radšej žialiť každá mať,
čo v hrudiach namiesto sŕdc nosia hŕbu skál.
Aj pre nich tomu údelu sa neprieči,
aby ním splatil Otcovi dlh človečí.

By splatil na Golgote náš dlh človečí,
padá, no ešte vstane. Tesne pred cieľom
sa poddať ani človekovi nesvedčí!
A hore, tam už s Pilátovým ortieľom

čakajú farizeji, už ich náhli čas,
by neznesvätil židom svätú sobotu
Ježišov smrtný veľkonočný hodokvas,
On musí, musí dovliecť na vrch Golgotu

ten drsný, hrboľatý, skrvavený stôl,
ku ktorému sa hrnie luza pažravá.
Naposled ešte svoju slabosť premohol,
so zbytkom ľudskej vôle s krížom povstáva,
akokoľvek Ho bolí ten najťažší pád.
Hore už chystajú sa zvliecť Mu vetchý šat.

Dovolí postŕhať si z tela vetchý šat,
do ľudskej hanby odiať Božiu nahotu
a vystaviť ju chlipným zrakom ľudských stád…
V nezmysel vústil vzťah človeka k životu,

keď želá druhému smrť a jej bolesti.
Skrátil sa Ježišovi už pozemský čas,
už sa Mu do pár časných hodín pomestí,
kým Jeho telo vrhnú smrtí napospas.

Chamtivo kmášu kati šatstvo krvavé,
Kristova krv sa rinie z obnovených rán.
Doviedol človek Boha k ľudskej poprave,
otvoril svetu brány pekla dokorán.
A Kristus? Svoju pravdu činom dosvedčí;
na smrtné lôžko kríža líha bez rečí.

Na smrtné lôžko kríža ľahne bez rečí,
nad zrakom bolesťou Mu stmavne obloha;
na dušu vzal si človek zločin najväčší,
katovu ruku keď zodvihol na Boha.

Nepojal nikto v náruč viacej bolesti,
ako vzal Ježiš v rozopäté ramená;
do nich sa toľko tiarch a bôľov pomestí,
že schvie sa pod nimi i hora kamenná,

keď buchot kladív Jeho stony prehluší.
Pije zem smädným dúškom Ježišovu krv,
rinie sa Božia milosť prúdom do duší,
by človek smel sa vrátiť, kde žil najsamprv…
Preto sa Ježiš s láskou v obeť dáva rád
a poodpúšťa všetkým ako rodný brat.

A poodpúšťa ľuďom ako rodný brat,
za viny všetkých vrúcne Otca odprosí,
dá nádej kajúcemu na svoj rajský sad
a nevysloví slovko trpkej ponosy.

Vie, že tá ťarcha, čo Mu trhá krátky dych,
ten oheň, čo mu páli pery, hrdlo, hruď,
je súčasť dávnych prisľúbení Otcových,
na kríži že sa skončí Jeho zemská púť.

Nastal čas dielo lásky smrťou dokonať,
by človek smel Boha zrieť z očí do očí;
zanechá pozostalým svoju rodnú mať,
kým v smrtnom kŕči tela prah dvier prekročí
vo svet, kde vykonať má ešte jeden čin:
má z mŕtvych zosňať ťarchu podedených vín.

Má ešte z mŕtvych zosňať ťarchu hriešnych vín;
duch Kristov pozbavený ľudskej príťaže
zostúpi k dušiam do zamknutých hlbočín
a brány neba pre ne odvrieť prikáže.

A keď už zemou nelomcuje čierny strach
a slnko bledé hanbou tvár si odkryje
a zloba zľahostajnie ľuďom na perách,
mŕtveho syna zložia v lono Márie:

Údy má prebodnuté, ranu na hrudi,
matkino srdce meč bolesti preniká…
(Hľa, živý obraz stálej úcty pre ľudí
a téma pre sochára i pre básnika!)
Má veľkosť morí prerásť smútok Máriin,
kým telo tri dni nechal mŕtve Boží Syn.

Kým telo tri dni nechá mŕtve Boží Syn,
takmer nik nepochopí Jeho zámery:
Bol On vôbec Boh? Či len ľudský podivín?
Tma pochýb z hrobu ľuďom zuby vycerí.

Nadarmo išli za Ním, žili z Jeho slov,
tri roky počúvali Jeho prísľuby…
A On tak ako každý: ľahol v hrobný rov,
ten hrob v nich všetko poobracal naruby.

Nemala ešte viera v človeku dosť síl,
musela ešte smrť Kristovi z cesty ustúpiť;
Synovstvo Božie živým hrobom dosvedčil,
by človek s vierou v Neho mohol v žití žiť,
kým ráz po pádoch nedorazí ku cieľu,
kde podrobiť sa musí Jeho ortieľu.

I podrobil sa Boh ľudskému ortieľu,
s krížom, keď udrela už Jeho hodina,
po ľudských pádoch vyberá sa ku cieľu,
o zlosť a nenávisť sa cestou potkýna.

Nemôže zastaviť sa, nabrať trochu síl,
s bremenom kríža stúpa najpríkrejšiu z ciest.
Za obetu si v svete kríž len vyslúžil;
aj za nás dnešných musel Ježiš ten kríž vliecť,

by splatil na Golgote náš dlh človečí,
dovolí postŕhať si z tela vetchý šat,
na smrtné lôžko kríža ľahne bez rečí
a poodpúšťa ľuďom ako rodný brat.
Má ešte z mŕtvych zosňať ťarchu hriešnych vín,
kým telo tri dni nechá mŕtve Boží syn.