Dnes sa nám na rozjímanie ponúkajú tri témy: Ustanovenie kňazstva, ustanovenie Sviatosti Oltárnej a Tajomstvo spoločenstva (nové prikázanie lásky). Asi by sme mali začať naše uvažovanie z opačnej strany. Začať tajomstvom spoločenstva. To, čo dnes často prežívame v kostole, má veľmi ďaleko od toho, čo chcel Ježiš, ktorý tri roky formoval apoštolov Slovom, aby z nich vytvoril spoločenstvo. Jeden z dôsledkov prvotného hriechu je, že akonáhle človek stratil spojenie s Bohom, rozrušili sa aj väzby medzi ľuďmi navzájom. Ďalší hriech, ktorý bezprostredne nasledoval po prvotnom, bola bratovražda. Kain zabil Ábela. Stratila sa láska medzi ľuďmi. Ľudia si natoľko nerozumeli, že to viedlo až k babylonskému pomäteniu jazykov. Môžeme si položiť otázku: „Prečo si vlastne ľudia prestali rozumieť?”
Preto, lebo ľudia prestal vnímať Slovo Božie ako princíp svojho života a každý človek sám seba robil normou pre ostatný svet. Ľudia prestali myslieť rovnako, ale ich myslenie sa stalo egocentrické. Spoločenstvo môže vzniknúť len tam, kde sa znovu Slovo Božie, II. Božská osoba stane stredom ľudských bytostí. Len tí ľudia, ktorým nejde predovšetkým o ich ego, ale o Boha a jeho Slovo, sa skutočne dokážu zjednotiť, rovnako myslieť, rovnako chcieť. Dokiaľ Slovo Božie nezaujme v našich životoch a bytostiach čelne postavenie, dotiaľ si nemôžeme rozumieť a ani sa navzájom milovať. Naše úsilie má smerovať k vytvoreniu spoločenstva. Spoločenstvo je však niečo iné ako len chodenie do kostola. Najväčší prejav našej lásky spočíva v tom, že si podáme ruky pri znaku pokoja vo sv. omši a dokonca niekedy ani to nie. Samozrejme všetci cítime, že pokiaľ nežijeme pre Krista, sme jeden pre druhého nebezpeční svojou hriešnosťou. Teda prvá úloha k tomu, aby sme mohli vytvárať spoločenstvo, je prijať Božie Slovo ako normu pre svoj život. Potom sa budeme navzájom chápať a budeme mať aj rovnaký cieľ.
Prijať Božie Slovo to sa však už rovná Svätému prijímaniu.. A to je druhé tajomstvo dnešnej Slávnosti. Sv. František takto komentuje udalosť, ktorú oslavujeme dnešný deň: „Pán Ježiš povedal svojím učeníkom: „Ja som cesta, pravda i život. Nikto neprichádza k Otcovi len cezo mňa. Keby ste poznali mňa, poznali by ste aj môjho Otca. Teraz ho už poznáte, lebo ste ho videli.” Filip mu povedal: „Pane, ukáž nám Otca a to nám stačí!” Ježiš mu odpovedal: „Tak dlho som s vami, Filip, a nepoznáš ma? Kto vidí mňa, vidí Otca.” Otec „prebýva v neprístupnom svetle”, „Boh je duch” a „Boha nikdy nikto nevidel”. Pretože Boh je Duch, je viditeľný len v duchu; lebo „čo dáva život je duch, telo samo nič neznamená.” Avšak ani Syn, pokiaľ je rovný Otcovi, nieje nikomu viditeľný ináč ako Otec, ani ináč ako Duch Svätý. Preto sú zavrhnutí všetci, ktorí síce videli Pána Ježiša Krista v jeho človečenstve, avšak nevideli ho a neuverili v neho podľa ducha a božstva, že je pravý Syn Boží. Práve tak sú zavrhnutí i všetci tí, ktorí síce vidia sviatosť Kristovho Tela, ktoré je posvätné sprítomňované v rukách kňaza na oltári skrze slova Pána v spôsobe chleba a vína, ktorí však nevidia a neveria podlá ducha a božstva, že je to skutočne najsvätejšie Telo a Krv nášho Pána Ježiša Krista, ako to dosvedčuje sám Najvyšší, keď hovorí: „Toto je moje telo, toto je moja krv novej zmluvy.” a „Kto je moje Telo a pije moju Krv má život večný.” Potiaľ sv. František.
Človek, ktorí sa usiluje o čistotu srdca, úplne spontánne chápe, že Kristus je Božím Synom. Človek a môžeme povedať, že každý človek, v hĺbke svojej duše nosí „spomienku” na svojho Boha. Keby sme v sebe túto spomienku nemali, nikdy by sme po Bohu netúžili a nemohli by sme ho ani rozpoznať. Ale každý človek môže rozpoznať Boha. Ježiš sa právom opýtal apoštola Filipa: „Tak dlho som s vami a nepoznáš ma?” I chrámová stráž, ktorej bolo prikázané, aby zatkla Ježiša v chráme, prišla s tým, že nikdy takto človek nehovoril ako On a nedokázali ho zatknúť. Mali v sebe zmysel pre Boha. Ak sa budete denne zaoberať Kristom a jeho Slovom, odhalíte genialitu, ktorá nieje ľudského pôvodu. Odhalíte, že Ježiš je naozaj Slovom Božím. Slovom Živého a Večného Boha. Keď sme zjednotení v Duchu Svätom s týmto Slovom, vtedy sa dá hovoriť o spoločenstve medzi nami a Kristom a medzi nami navzájom.
Sv. František pokračuje vo svojej náuke: „Preto len ten, kto má ducha Pánovho, ktorý prebýva v jeho verných, prijíma Najsvätejšie Telo a Krv Pána, všetci ostatní, ktorí nemajú z tohoto ducha a odvažujú sa prijímať, „jedia a pijú si odsúdenie.” Môžeme sa opýtať: Kto má Ducha Svätého a kto nemá? Duch Svätý prebýva v tých, ktorí milujú Božie Slovo. Duch Svätý je vtedy v nás, keď chceme to, čo chce Kristus, keď myslíme, chceme a konáme to, čo Ježiš. Ak zmýšľame proti Slovu Božiemu, nemáme Ducha Božieho.
Na záver svojho napomenutia hovorí sv. František: „Nuž, ľudia, ako dlho chcete mať nechápavé srdce”, prečo nechcete poznať Pravdu a „veriť v Syna Božieho?” Hla denne sa ponižuje, ako kedysi zostúpil z „kráľovského trónu” do života Panny, denne k nám prichádza v pokore, denne zostupuje z Otcovho lona v rukách kňaza na oltár.” Toto sa deje rukami kňaza a len prostredníctvom platne sväteného božieho služobníka. Toto tajomstvo nemôže uskutočniť hocikto, ale len ten, koho Kristus k tomu povolal, vyvolil a uschopnil. Kto prežil klinickú smrť alebo kto aspoň trošku zakúsil krásu budúceho veku, žasne nad tým, že Syn Boží, ktorý si z našich rúk a pre naše hriechy vytrpel tu na zemi peklo, sa z Lásky k nám znovu prelamuje do biedy našich životov. Máme tu do činenia s extrémom Lásky Božej voči človeku. Kristus chce vstúpiť do biedy tvojho života, aby ťa zachránil a spasil.
Keď ste kedysi pred rokmi nastupovali na prvé sv. prijímanie, prišli ste oblečení vo svadobnom, pretože tu naozaj išlo o vašu svadbu so Slovom Božím. Či takto má vyzerať manželská láska, že sa jeden druhému odovzdá len ráz za čas a nie natrvalo. Či nieje pravá láska natrvalo a navždy? Keď vás partner nechce prijať, nariekate si a môžeme povedať, že právom. Ale prečo, ty človek, robíš to isté Bohu. Ježiš na Veľkonočné sviatky a dosť. To je zrada, to nieje láska. A potom znovu život v ťažkých hriechoch.
Sv. František pokračuje: „A ako sa ukázal svätým apoštolom v skutočnom tele, tak sa nám dnes ukazuje vo svätom chlebe: a ako oni, keď sa na neho dívali, videli len jeho tele ale verili, že je Pán a Boh, pretože na neho hľadeli duchovným zrakom, tak i my, keď vidíme telesným zrakom chlieb a víno, hľaďme a verme, že je to jeho pravé a živé najsvätejšie Telo a Krv. A takým spôsobom je Pán neustále so svojimi vernými, ako sám hovorí: „Hľa, ja som s vami, až do skonania tohoto veku“. Chcem znovu podotknúť, to čo som už v čase Vianoc prízvukoval a niektorí si to skutočne zobrali k srdcu, že sväté prijímanie je len vtedy skutočne sväté, ak je trvalým aktom odovzdanosti. Máme sa vydať Kristovi a nikdy toto vydanie neodvolať. Ako náhle sme ho hriechom zrušili, znovu sa v kajúcnosti k nemu vrátiť a obnoviť svoj život s Kristom skrze sviatosť zmierenia. Judáš hľadal príležitosť, aby Ježiša mohol vydať do rúk nepriateľov. Nerobíš podobne, keď hneď po sviatkoch dobrovoľne zameníš Ježiša za život v ťažkých hriechoch. Nevydávaj Krista ako Judáš!
Na záver ešte jednu kratučkú úvahu o Eucharistii od sv. Augustína: „Veď už v Šalamúnových prísloviach čítame: „Keď si sadneš jesť ku stolu u veľmoža, dávaj pozor a všímaj si, čo ti predkladajú; a tak siahni rukou vo vedomí, že aj ty musíš také pripraviť. Lebo aký stôl veľmoža to je, ak nie ten, z ktorého sa prijíma telo a krv toho, čo položil za nás svoj život? A čo znamená sadnúť si k nemu, ak nie pokorne pristúpiť? A čo znamená dávať pozor a všímať si, čo ti predkladajú, ak nie rozjímať, ako si zasluhuje taký dar? A čo znamená tak siahnuť rukou, aby si vedel, že aj ty musíš také pripraviť, ak nie to, čo som už povedal: že ako Kristus položil za nás svoj život, tak aj my sme povinní dávať život za bratov? Tak ako hovorí apoštol Peter: „Kristus trpel za nás a zanechal nám príklad aby sme kráčali v jeho šľapajach.” To znamená pripraviť také isté.“