Aby sme dokázali správne pochopiť prvé čítanie z proroka Izaiáša, musíme skúmať, čo predchádzalo prisľúbeniu Panenskej Matky v 7. kapitole proroka Izaiáša. Predtým sa tu opisuje obliehanie Jeruzalema dvomi nepriateľskými kráľmi, z ktorých má Jeruzalemský kráľ Achaz strach. V situáciách, v ktorých sa jedná o život a o existenciu celého národa, si človek sám nepomôže, jedine Boh môže pomôcť. Ale človek má problém a vážnu pochybnosť: „Stojí Boh o mňa a má ma rád? Zaujíma sa o môj život a o moje problémy?“ Toto všetko prežíva kráľ Achaz.
A práve do jeho strachu a obáv zaznieva táto zvláštna Božia ponuka: „Žiadaj si znamenie od Pána, svojho Boha, žiadaj ho, či už v hĺbkach podsvetia, alebo hore na výsostiach.“ Prorok v mene Božom ponúka znamenie, ktoré má posilniť vieru Achaza. Nehovorí: „Žiadaj si znamenie od Boha!“ ani nehovorí: „Žiadaj si znamenie od môjho Boha!“, ale: „Žiadaj si znamenie od svojho Boha!“ Chce tým povedať, že tu nejde o Boha, ktorý nemá k človeku žiadny osobný vzťah, dokonca sa tu nedá vystačiť ani z prorokovho osobného vzťahu k Bohu, ale Boh musí byť tvojím osobným Bohom, Bohom tvojho života.
Možno je v tom naznačená aj jemná výčitka. Hoci chodíme do toho istého chrámu a sme údmi tej istej cirkvi, počúvame to isté Božie Slovo, predsa Boh našich predstáv nemusí byť ten istý. Naša predstava boha je predovšetkým tvarovaná zážitkom otca v rodine. Ak bol náš otec správny človek, tak nemáme problémy s vierou a láskou, ale ak zlyhal ako otec, nevieme dôverovať Bohu. Až druhotne sa naša predstava upravuje podľa toho, čo sme sa o Bohu učili na náboženstve. A práve krízové situácie preverujú našu predstavu, či je náš Boh skutočne živý a mocný, alebo sa zrúti pod veľkosťou problému. Dokiaľ nepoznáme Boha, ako svojho osobného Boha, ako Boha s ktorým zdieľame svoj život, ako Boha, ktorý kráča s nami a nesie naše starosti, tak neviem, čo je to zbožnosť a viera..
Boh sám prostredníctvom proroka Izaiáša vyzýva kráľa, aby si žiadal znamenie, aby nepochyboval o Božej láske a solidarite s človekom. Aby nepochyboval, že Boh je tak isto jeho osobným Bohom, ako Bohom Abraháma, Izáka a Jakuba. Toto ponúknuté znamenie má poslúžiť, aby človek uveril v Božiu lásku, osobnú Božiu lásku k sebe samému. Človek sa bojí tohto znamenia Lásky, lebo poznanie Lásky zaväzuje. Boh nechce tvoje peniaze, tvoj majetok, tvoje zlato, ale chce teba. Chce, aby si mu na poznanú lásku odpovedal láskou, aby si sa mu slobodne odovzdal. My sa skôr podobáme rodičom, ktorí sa pokúšajú svoje plačúce dieťa utíšiť hračkou, aby sa mu nemuseli venovať osobne. Ale Boha nemôžeme oklamať nahrážkou našej pozornosti a lásky.
Achaz sa bojí žiadať znamenie Lásky, lebo to zaväzuje: „Nebudem žiadať, nebudem pokúšať Boha.“ Navonok sa nám táto odpoveď môže zdať správna. Veď aj sám Ježiš vytýka farizejom, že stále žiadajú znamenia. Ale nezabúdajme, že tu sám Boh ponúka znamenie, a preto je dôstojne a správne prijať ho. Prorok Izaiáš hovorí: „Počúvajte teda, Dávidov dom. Nestačí, že obťažujete ľudí, ešte aj môjho Boha obťažujete?“ Prorok prežíva Boha, ako svojho Boha, ako Boha, ku ktorému má osobný vzťah. Izaiáš hovorí o Bohu podobne, ako zaľúbený, keď povie: „To je moje dievča!“ Izaiáš sa nehanbí za svojho Boha. Položme si otázku na zamyslenie: prežívam Boha, ako svojho Boha, alebo nemám s ním žiadnu osobnú skúsenosť? Izaiáš obviňuje Izrael, že obťažuje Boha. Ako a čím možno obťažovať Boha? Boha obťažujeme svojou nedôverou, svojimi neveriacimi postojmi, svojimi falošnými predstavami o Ňom.
Aká je Božia odpoveď na strach a pokušenie k beznádeji kráľa Achaza a spolu s ním celého Božieho ľudu? „A preto vám Pán sám dá znamenie: „Hľa Panna počne a porodí syna a dá mu meno Emanuel.“ Božou odpoveďou je veľké znamenie: Panenská Matka a jej dieťa, ktoré je Emanuel = Boh uprostred nás. Panenská Matka je zároveň posolstvom, že človek nemôže počať Krista svojou silou. Kristus je novým stvorením, ktoré sa uskutočnilo v Máriinom panenskom tele mocou Ducha Svätého a silou jej viery.
Skôr ako prišiel Pán Ježiš do nášho sveta, bola nám ľuďom daná Panna Mária. Ona je bezhriešna a nepoškvrnená svätá zem, na ktorú zostúpil Boh pri svojom vstupe do ľudských dejín. Evanjelium hovorí: „A meno Panny bolo Mária.“ Cela pozornosť anjelov i ľudí je sústredená na toto meno. V evanjeliu sme počuli presnú adresu: galilejské mesto Nazaret, panna zasnúbená mužovi menom Jozef, z rodu Dávidovho; a meno panny je Mária. Zvestovanie sa udialo v reálnom čase a na konkrétnom mieste, konkrétnej žene. Sv. Lukáš vyslovene podotýka, že toto mimoriadne pozvanie a posolstvo zaznelo k panne, ktorá už bola zasnúbená mužovi. Je pravda, že zásnuby ešte nie sú manželstvom a dajú sa aj zrušiť, ale väčšinou ich chápeme tak, že už čosi znamenajú, čosi hovoria o ľudskom rozhodnutí. Môže sa nám pri čítaní tohto textu vynoriť otázka: „Môže Boh takto vstúpiť do ľudských plánov a predstáv, do plánov tak osobných ako je manželstvo, výber partnera, zásnuby?“
Zvykli sme si chápať ľudskú slobodu ako najvyššiu hodnotu, ale sloboda je hodnotou až po láske. V dennom živote to uznávame, keď sa z lásky k niekomu dokážeme zriecť svojej slobody a uzavrieť manželstvo. Zabúdame, že Boh – Láska je tou Najvyššou hodnotou, ktorú v záujme vlastnej normálnosti musíme rešpektovať a uznávať a dokonca milovať nadovšetko. Čo máme také, čoby sme neprijali ako dar od Neho. Sami pre seba sme jeho veľkým darom. Boh má neobmedzené a absolútne právo na svoje Stvorenie.
Evanjelium nám hlása a ukazuje na príklade P. Márie, že sa človek môže stať rovnocenným partnerom Boha v láske a môže sa dokonca stať jeho matkou. Skôr ako človek uzavrie ľudské manželstvo, je pozvaný, aby sa vydal Bohu, aby dovolil Bohu v sebe pôsobiť. Manželstvo s Bohom je skôr ako ľudské manželstvo, a bude aj potom, keď manželstvo s človekom stratí svoj zmysel. Už malé deti chodia vo svadobnom obleku na prvé sväté prijímanie a to nám chce čosi povedať o Svätom prijímaní. Človek by nemal uzatvárať pozemské manželstvo, dokiaľ nie je upevnený vo vzťahu k Bohu, lebo len tak bude schopný skutočnej lásky k človeku, ak Boh bude na prvom mieste. Ľudské manželstvo nemá byť uzatvárane na vzdory tomuto Božskému, ale v ňom a v moci Lásky, ktorú dáva vzťah k Bohu.
P. Mária v tajomstve dnešného sviatku stojí pred nami ako prvá kresťanka, pretože kresťanstvo začína prijatím Krista. Toto je moment, od ktorého môžeme hovoriť o kresťanstve ako náboženstve rozdielnom od židovstva. Sv. Ján v prológu svojho evanjelia hovorí: „Skrze Mojžiša prišiel Zákon, ale skrze Ježiša Krista prišla Milosť.“ Zákon bol schopný vychovať slušného človeka, ktorý sa navonok nedopúšťal hriechov, ale nedokázal zmeniť hriešne srdce človeka, jeho bezbožnosť. To dokáže len milosť, ktorá je v prijatí Ježiša Krista: „Tým, ktorí ho prijali, dal moc, stať sa božími deťmi.“ (Jn 1,12)
Základná pravda nášho náboženstva, o ktorej nás poučuje evanjelium, znie: „Boh nás miluje napriek našej poblúdenosti a má pre nás pripravený plán Spásy.“ Pri zvestovaní akoby sme počuli ozvenu slov, ktoré zazneli v rozhovore Ježiša s Nikodémom: „Tak Boh miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nik, kto v neho verí nezahynul, ale mal s ním večný život v nebi.“ Ako Boh miloval svet? Tak, ako sa to prejavilo v živote Panny Márie.
Pravda o Božej láske je podstatou Zvestovania. Táto pravda musí hlboko zapadnúť do našich sŕdc. Každý jeden z nás môže prežiť vo svojom srdci okamžik podobný tomu, ktorý nám vykresľuje evanjelium. Anjel ju pozdravil: „Chaire Kecharitomene!“ Doslova je to výzva k radosti: „Raduj sa plná milosti!“ Tieto slová obsahujú radostnú zvesť a toto zvestovanie sa má stať vlastníctvom každého jedného z nás. V Panne Márii sa Boh prihovára každému človeku, lebo toto pozdravenie bolo vyslovené pre nás všetkých.
My všetci, v dare tohto práve počatého dieťaťa, nachádzame milosť u Boha. V Ježišovi je možnosť omilostenia vyhnancov. My sme tí vyhnanci, ktorí žijú vo vyhnanstve, ďaleko od Pána, ale v tomto dieťati a v jeho prijatí sa nám ponúka milosť amnestie pre všetkých, možnosť k návratu k Otcovi. Každý, kto ho prijíma, poznáva cestu, nachádza pravdu a dostáva život. Skrze prijatie Krista začína naša duša rásť do podoby, v ktorej má Otec svoje zaľúbenie. Ak nie je v nás Kristus, tak sa Bohu nepáčime, nemáme s ním nič spoločné. Ak nežijeme Kristovo Slovo, ak neprijímame jeho telo a krv, nie sme Božie deti, ale sme deťmi zla.
Možno, po tom všetkom, čo sme si povedali, vznikla v nás túžba, mať tento život v sebe. Akým spôsobom však môžeme prijať Krista do seba. Pozrime sa ako počala Panna Mária z Ducha Svätého? Najprv k nej zaznieva Božie Slovo. Bez lásky k Slovu Božiemu, nie je možné prijať Ducha Svätého. Sv. Augustín nazýva Božie Slovo: „Sacramentum audibile“ – sviatosťou počutia. Posväcujeme sa počúvaním Slova, ak sa s ním zjednocujeme vo vôli, v myslení, v citoch. Sv. František z Assisi hovorí, že skrze Božie Slovo hlboko do nás preniká vznešenosť nášho Stvoriteľa. Nemôže počať z Ducha, kto nemiluje Slovo.
Keď hovoríme o Božom Slove musíme si uvedomiť, že nehovoríme len o informácii ale o živej osobe. Boh skrze svoje Slovo zjavuje sám seba a zjavuje aj svoj večný plán. Biblia je Božie Slovo zaznamenané písomne, ale Ono existuje ako samostatná živá Božská bytosť, skrze ktorú a pre ktorú bolo všetko stvorené. Každá stvorená skutočnosť povstáva Božím Slovom a každá dokonalosť je účasťou na tomto Božom Slove. Božie Slovo máme prijať s vierou, ktorá si je istá, nie ako slovo ľudské, ale ako slovo Božie. Často zabúdame, že viera je definovaná ako istota v tom, že čo vyslovuje Boh je Pravda. Božie Slovo však nemá zostať v našej hlave, lebo jeho pravé miesto je srdce človeka. Mária najprv s vierou prijala Božie Slovo. Uverila v nesmiernu Božiu moc, lebo „Bohu je všetko možné.“ Božie Slovo je živé a účinné, je stvoriteľské. Len vo vzťahu k slobodným bytostiam naráža na tajomstvo slobody a viery.
Všimnime si jednotlivé slová jej odpovede: „Nech sa mi stane“ vyjadruje jej odovzdanosť. Panna Mária nestojí v pozícii sebavedomého siláka, ktorý hovorí „ja to urobím“, „ja to dokážem“. Ide tu predsa o Božie Slovo, ktoré človek nedokáže urobiť a ani žiť z vlastných síl. Na druhej strane však vieme, že Boh to od nás právom vyžaduje a že celý vesmír povstal Božím Slovom a že toto Božie Slovo je Všemohúce. Po určitých duchovných skúsenostiach začíname chápať, že zázrak vnútornej premeny človeka sa nedocieli drezúrou, ale milosťou, darom. Jedine Boh je Dobrý a my sa stávame dobrými, keď je On v nás skrze svoje Slovo a svojho Ducha.
Máriina odovzdanosť nesmeruje k nejakému nevyspytateľnému osudu. Boh predsa zjavuje svoju vôľu vo svojom Slove. Preto sa jej odovzdanosť týka Božieho Slova. Mária sa odovzdáva Bohu, ktorý sa zjavuje vo svojom Slove. Len ten, kto nečíta Písmo Sväté, môže mať strach z Neznámeho Boha. Sv. Hieronym tvrdí, že kto nepozná Písmo Sväté, nepozná Krista. Ale Panna Mária dobre poznala a pozná Slovo Božie. Vedela k čomu hovorí svoje „fiat“ a vedela tiež, Komu ho hovorí.
Panna Mária je plná túžby po Bohu, plná Boha, Panagia – celá svätá. Teda prosme oň, túžme po ňom a prijmime Boží Dar. Mária svojou ustavičnou túžbou po Bohu a plnením jeho vôle, počala Boha duchovne, skôr než ho počala telesne. Ani nám nikto nebráni, aby sme túžbou po Bohu, otvoriac sa Ježišovmu Slovu z Ducha počali Krista a stali sa tak jeho matkou. Sv. Augustín hovorí: „Stali ste sa dietkami Božími, buďte tiež matkami.“ K tomuto sme povolaní. Každá duša, ktorá verí, počína a rodí Božie Slovo. Ak podľa tela je len jedna Božia Matka, tak podľa viery rodia Krista všetci, čo prijímajú Božie Slovo a praktizujú ho.
Sv. Bonaventúra, hovorí, že „duša počína Ježiša, keď je nespokojná so životom, aký vedie, a pod vplyvom svätých vnuknutí a zapálená svätým žiarom sa konečne rázne odtrhne od svojich starých návykov a chýb a je akoby duchovne oplodnená milosťou Ducha Svätého dá si predsavzatie, že začne nový život. Došlo ku Kristovmu počatiu. Keď bol požehnaný Boží Syn počatý, narodí sa v srdci, ale len vtedy, ak duša všetko rozumne uvážila, vyžiadala si vhodnú radu a vzývala Boha o pomoc a ihneď uskutoční svoje sväté predsavzatie a začne uskutočňovať to, čo v nej už dávno zrelo, ale sa to stálo odkladalo z obavy, že nie je k tomu súca. Ale jedno musíme zdôrazniť: Toto predsavzatie „začať nový život” sa musí ihneď prejaviť niečím konkrétnym. Ak nie je predsavzatie uskutočnené, bol síce Ježiš počatý, ale nebol zrodený. Ide o jeden z mnohých duchovných potratov. Je to jeden z toľkých odkladov, ktorými je pretkaný náš život a ktoré sú hlavným dôvodom, prečo je tak málo svätých.”
Pamätajme si! Krista nemáme napodobňovať, ale Krista máme žiť. Napodobňovať máme Bohorodičku, aby sme sa stali takými, akými nás Boh pôvodne stvoril. Nasledujme Pannu a Matku Božiu. Začnime si vážiť naše človečenstvo a plán, ktorý preň Boh pripravil. Veď jedna z nás sa stala Bohorodičkou, prinesúc ľudstvu spásu v jej Synovi. Nosme aj my Boha vo svojom srdci, nech nezostanú naše duše neplodné, ale nech sú plodnými pre Boha.
Skutočné a sväté prijímanie je len to, ktoré je trvalé. V duchovnom živote vôbec nejde o to, aby sme si raz, po prípade dvakrát do roka splnili svoju povinnosť voči Bohu a láskavo išli na spoveď a na chvíľu prijali Ježiša do seba. Boh nechce od nás láskavosť ale lásku. Vo svätom prijímaní ide naplnenie prikázania lásky k Bohu. Sväté prijímanie, ak nie je a nemá byť aktom trvalého odovzdania, tak potom vôbec nie je sväté, ale ide skôr o Judášov bozk, zradu Krista. I keď cirkevné prikázanie hovorí o tom, že kresťan je povinný aspoň ráz do roka sa vyspovedať a prijať Ježiša, nechce tým tvrdiť, že ostatní čas môže žiť v ťažkom hriechu. Kresťan je povinný žiť ustavične v stave posväcujúcej milosti, lebo ak zomrie v stave ťažkého hriechu bez ľútosti, jeho duša smeruje k zatrateniu.
Sv. Maxim Vyznavač hovorí: „Kristus sa ustavične tajomne rodí v duši, lebo si berie telo z tých, ktorí sú spasení a dušu, ktorá ho rodí, robí panenskou matkou.“