Zišli sme sa tu dnes na nedeľnú bohoslužbu a zároveň pri príležitosti obliečky našich sestier. Týmto obradom začínajú kanonický noviciát. Doba noviciátu je dobou skúmania. Po prvé: spoločenstvo sestier bude skúmať pravosť povolania novicky. Po druhé novicka bude skúmať pravosť svojho povolania. Spoločenstvo skrze magistru skúma novicku a novicka skúma spoločenstvo. Možno i preto sa obyčajne obliečka nekoná nejakým slávnostným a verejným spôsobom, lebo nemusí vždy skončiť vstupom do rehole. Odchod z noviciátu nie je žiadnym zločinom a nemá žiadne cirkevno – právne dôsledky. Človek v čase noviciátu má hlbšie spoznať dôvody, prečo sa rozhodol pre rehoľný život. Či sú jeho motívy pravé alebo falošné. Práve k odhaleniu falošných motívov mu má pomôcť magistra a duchovné vedenie.
Prečo si sa rozhodla vstúpiť do rehole? Kryje sa v tvojom živote toto rozhodnutie s rozhodnutím nasledovať Ukrižovaného Krista? Toto sú otázky na ktoré si musí každá z vás odpovedať sama.
Jedna stará legenda rozpráva príbeh: o pustovníkovi, ktorého chceli viacerí mladí muži, povzbudení jeho príkladom, nasledovať. Avšak ani jeden neprešiel cez jeho sito. Každému položil tú istú otázku. Prečo sa chceš stať pustovníkom? Odpovede boli rôzne, ale jemu sa ani jedna nepáčila. Až raz prišiel jeden mládenec a na jeho otázku odpovedal: „Aby som sa naučil modliť sa a aby som poznal Boha!“ Toto bola odpoveď, ktorá starca vnútorne potešila a ktorá spôsobila, že menovaného prijal. Vystihuje totiž tajomstvo každého rehoľného povolania.
I keď si môže niekto myslieť, že sa do určitej rehole vstupuje preto, lebo sa niekomu páči povolanie učiteľky alebo zdravotnej sestry, nie je to pravda. Do každej rehole sa vstupuje predovšetkým preto, aby sme sa v nej stretli s Bohom a aby sme sa ho učili milovať a svoju lásku voči nemu prejavili modlitbou a dobrým životom. Človek len vtedy dokáže naozaj opustiť svet, keď poznal „vznešenosť Krista Ježiša“, ako to hovorí sv. Pavol.
Sv. Angela, zakladateľka vašej kongregácie hovorí: „Moje najmilšie matky a sestry v Kristovi Ježišovi, predovšetkým sa zo všetkých síl a schopností usilujte vzbudiť si s Božou pomocou taký dobrý úmysel: že sa na vedenie spoločnosti podujmete jedine z lásky k Bohu a z horlivosti o záchranu duší. Lebo naša starostlivosť o vedenie prinesú len vtedy dobré a spásonosné ovocie, keď budú zakotvené a upevnené v tejto dvojitej láske.“ Teda majú to byť dva piliere vášho povolania: Predovšetkým láska k Bohu, ktorý sa zjavil v osobe Ježiša Krista a potom spolupráca na záchrane duší.
Dnešné evanjelium hovorí tiež o probléme modlitby. My všetci by sme mohli povedať spolu s apoštolmi: “Pane, nauč nás modliť sa!” Vieme sa modliť? Myslíme si, že sa vieme skutočne modliť?
Najprv sa pozrime na apoštolov. Prečo títo muži priznávajú, že sa nevedia modliť. Veď je známe, že práve Židia sa počítali medzi najzbožnejšie národy Staroveku. Na rozdiel od našich kresťanských rodín, celú zbožnosť v rodine, držal otec a nie matka. Muži boli zodpovední za zbožnosť svojich rodín. Vieme z biblickej archeológie, že sa Židia často modlili napr. modlitbu, ktorá sa podľa prvých svojich slov volala : “Šema”, čo znamená :”Počuj Izrael, Pán Boha náš je Boh jediný. Milovať budeš Pána Boha svojho celým svojím srdcom a celou svojou dušou a celou svojou silou. A tieto slová, ktoré ti dnes prikazujem, budeš mať v srdci . Budeš ich vštepovať svojim synom a budeš o nich rozprávať, keď budeš sedieť doma alebo pôjdeš po ceste, keď sa budeš ukladať k spánku alebo vstávať. Uviažeš si ich ako znamenie na ruku a budeš ich mať ako pásku na čele medzi očami. Napíšeš ich tiež na veraje svojho domu a na svoje brány.” Vieme, že Židia tento zákon prísne dodržiavali. Táto modlitba im mala pripomínať, že naozaj najdôležitejšie zo všetkého je láska k Bohu a výchova nasledujúcich generácii k tej istej láske. Okrem tejto modlitby, ktorú opakovali viac ráz za deň, modlili sa spoločne v Synagóge. Poznali naspamäť SZ žalmy. Prečo teda pred tvárou Pána Ježiša priznávajú, že sa nevedia modliť?
Preto, lebo mali často zážitok podobný nášmu. Volali k Bohu a Boh ich nevyslyšal. Alebo odchádzali od modlitby unavení a boli celkom rád, že to už majú za sebou , že si splnili svoju povinnosť voči Bohu. Ich modlitba bola skôr splnením povinnosti ako vec dôvery a lásky voči Bohu.
Keď však pozreli na Ježiša, videli, že jeho modlitba je úplne čosi iné. On sa modlil rád a stále. Z jeho modlitby vychádzala sila k mocným činom. Odchádzal od modlitby oddýchnutý. Jeho viera, nádej a láska boli v modlitbe znovu a znovu posilňované a uzdravované. V čom spočíva tajomstvo Ježišovej modlitby? Tajomstvo Ježišovej modlitby nespočíva v nejakých nových slovách ale v inom Duchu. Ježiš sa modlil v Duchu Svätom.
P. Raniero Cantalamesa hovorí, že naša modlitba má také tri základné nedostatky, že my zlí, zlým spôsobom, prosíme od Boha zlé veci. Základný nedostatok je naše hriešne bytie. Tak ako to hovorí Ježiš: “Vy hoci ste zlí…” My všetci sa rodíme do tohto sveta ako “bezbožní a bezmocní”.
Druhou vadou našich modlitieb je zlý spôsob. Nepribližujeme sa k Bohu v správnom postoji, bez patričnej úcty a uzobranosti. Naše modlitby sú niekedy skôr urážkou Boha ako skutočnou Bohoslužbou.
Modlitba Otče náš, ktorú nás v dnešnom evanjeliu chce Ježiš naučiť, je modlitba, ktorá nás má naučiť predovšetkým správnemu postoju voči Bohu. Boh je náš Otec. Máme sa s ním rozprávať nielen mechanický a to, čo som sa naučil kedysi v katechizme, ale zo srdca, svojimi vlastnými slovami. Tak ako Abrahám. Môžem dokonca vyjednávať s ním ako s priateľom. Môžem do modlitby vložiť celý svoj život.
Ježiš nás však učí, že Boh nie je len mojím Otcom, ale predovšetkým naším Otcom, že mu záleží na tom, aké sú moje vzťahy k ostatným jeho stvoreniam. Nemôžem ísť svojou individualistickou cestou k Pánu Bohu. Tomu nás učí celý Otče náš, kde jednou z hlavných podmienok vyslyšania našich prosieb je zmierenie a odpustenie ostatným ľuďom. Ak tak neurobíme, môže sa nám potom stať niečo podobné, ako sa stalo jednému kňazovi:
“Dávid Hume bol anglický filozof, o ktorom sa hovorilo, že neverí v Boha. Občas sa u známych stretával s jedným kňazom. Ale stretnutie nikdy netrvalo dlho, lebo kňaz zakaždým demonštratívne odchádzal, len čo vstúpil údajne neveriaci filozof. Jedného dňa však Dávid Hume chytil kňaza za rukáv a povedal: “Kamže tak naponáhlo, priateľ? Mali by sme si na seba pomaly zvykať, lebo ešte dlho budeme musieť byť spolu. My dvaja sa stretneme na rovnakom mieste, totiž na mieste zatratenia, ja pre nedostatok viery a vy pre nedostatok lásky.”
Aj naša modlitba môže mať tieto dve chyby, chybu viery a chybu lásky. Obidva tieto základné nedostatky našej modlitby, teda zlé bytie a zlý spôsob, rieši Duch Svätý. On mení aj naše hriešne bytie, aj zušľachťuje spôsob našej modlitby. Máme o neho prosiť? O čo skôr dá Otec nebeský Ducha Svätého, tým čo o neho prosia? Prosiť o Ducha Svätého znamená, chcieť Boha, ktorý sa zjavuje vo svojom Slove. Aj toto je podstatný dôvod rehoľného života. Sv. František vyzýva bratov, aby sa nadovšetko usilovali mať Ducha Pánovho a jeho sväté účinky. Sv. Angela ponúka na tento problém takého riešenie. Hovorí: „Veď náš Spasiteľ povedal: „Dobrý strom nemôže rodiť zlé ovocie. Hovorí: Dobrý strom, čiže dobré srdce a duch zanietený láskou nemôžu konať iné iba dobré a sväté skutky. Preto hovorí sv. Augustín: „Miluj a rob, čo chceš“, čiže maj pravú lásku a potom rob, čo chceš. To ako keby priamo povedal: „Láska nemôže hrešiť.“
A tu narážame aj na tretí problém našich modlitieb. Zlé veci. Práve v Božom Slove sa učíme ako a za čo smieme Boha s dôverou prosiť. Všimnime si hierarchiu prosieb modlitby Otče náš. Na prvom mieste je posvätenie a oslava Božieho mena, na druhom príchod Božieho kráľovstva, na treťom naplnenie Božej vôle, až na štvrtom je prosba o chlieb, na piatom prosba o odpustenie a ochota odpustiť a na siedmom prosba o rozlišovanie duchov.
Drahé sestry novicky prajem Vám, aby ste svoje zasvätenie prežívali v duchu tej modlitby, ktorú nás naučil náš Pán. Aby aj vo vašom živote išlo predovšetkým o to, aby sa skrze vás posvätilo meno Božie a skrze váš príkladný život priblížilo Božie Kráľovstvo., aby sa skrze vás naplnila Božia vôľa.