Bratia a sestry, účastníci hudobného festivalu, predovšetkým vás vítam v mene nás všetkých. Chcem upozorniť, že to nieje náhoda, keď účastníci festivalu slávia dnes svätú omšu u nás, v našom Františkánskom kostole. Prezradím vám, že Františkánsky pozdrav, ktorý sa užíva po celom františkánskom svete je: „Pax et Bonum“, a to v preklade znamená „Pokoj a Dobro“. Festival, ktorý prebieha tu u nás v Trnave, by sme mohli definovať jednou slovnou hračkou: „Hudba v službe Dobra a Dobro v službe Hudby”.
Prvý hudobník, ktorý sa spomína v Písme Svätom je Jubal, syn Lámechov (Gn 4,21). Vynašiel Kinnor, nástroj ktorý sa skladal z malej rezonančnej skrinky a z dreveného rámu a z niekoľkých strún. Hudba sa používala od najstarších dôb ľudstva k vyjadreniu radosti. Pri smútku sa obyčajne nehralo. Nanajvýš na píšťalku. Aj chrámová hudba mala radostný ráz. Hudba bola považovaná za prostriedok proti zlým duchom alebo k vyvolaniu prorockého nadšenia. Aj v našej dobe objavujeme toto zvláštne poslanie hudby. Hudba je médium, prostriedok, môže sprostredkovať naplnenie sa Dobrom, Duchom Božím, ale tak isto môže byť v službe zlého ducha. Každá kniha, každý film, socha, obraz, ale aj každé hudobné dielo je inšpirované určitým duchom. Keď čítame Písmo Sväté otvárame sa Duchu Božiemu, ktorý ho inšpiroval. Ale podobne sa otvárame zlému duchu, ak sa otvárame zlému umeniu. Kedy môžeme hovoriť o zlom umení. Vtedy sa jedná o zlé umenie, ak nestojí v službe Dobra – Boha, ktorý je Láskou. Keď slúži len na ukojenie svojho Ega.
Existujú dva spôsoby zápasu s hriechom. Jeden spôsob je ten, ktorý predstavuje Ježiš v evanjeliu – utrpenie. Sv. Peter v liste píše: „Kto trpel v tele, skoncoval s hriechom”. Druhou formou zápasu s hriechom je vďačnosť, oslava a zvelebovanie Boha. Všimnime si tieto skutočnosti. O utrpení hovorí evanjelium: „Zapri sám seba, vezmi svoj kríž, nasleduj ma. Kto stratí svoj život nájde ho…” Podobne myšlienky nájdeme v apoštolských listoch. Napr. sv. Peter hovorí: „Keď teda Kristus podstúpil bolestné utrpenie, i vy sa vyzbrojte tou istou myšlienkou: Ten, kto trpel v tele, skoncoval s hriechom (1 Pt 4,1). Týmto definuje nesmierne dôležitú zásadu: kto trpí, rozchádza sa s hriechom. Utrpenie od tej doby, čo ho podstúpil a posvätil Boží Syn, má tajomnú moc „rozpustiť hriech”, roztrhať sieť vášni a vyhnať hriech z našich údov. Podobne ako keď veľmi silne zatrasieme stromom – všetko zhnité ovocie popadá na zem. Nevieme prečo je to tak, ale vieme, že je to pravda. „Trpieť znamená stať sa obzvlášť citlivým, vnímavým pôsobeniu spásnych Božích síl, ktoré boli ľudstvu ponúknuté v Kristovi” (Ján Pavol II.) Naše utrpenie je ako kanál spájajúci jedinečným spôsobom s Kristovým utrpením, z ktorého vyviera všetko odpustenie hriechov. Nejde o to, aby sme utrpenie umelo vyhľadávali, alebo sami sebe spôsobovali, ale jedná sa o to, aby sme s novým duchom prijali utrpenie, ktoré nám nadelil sám život. Evanjelium hovorí: „Kristus musí trpieť“ a každý, kto to aspoň trochu myslí s Bohom vážne, zistí, že po dedičnom hriechu niesme schopní pokročiť vo svätosti, ak netrpíme.
Možno sa vám to bude zdať trochu od veci. Chceme hovoriť o umení a doteraz sme hovorili o utrpení. Všetci veľmi dobre vieme, že pravé umenie sa rodí z prežitého utrpenia. Lebo len človek oslobodený spod moci hriechu je schopný produkovať pravé umenie. Ale to už prechádzame do druhej formy zápasu so zlom, ktorá je umelcom bližšia.
Okrem utrpenia je veľmi účinným prostriedkom, ktorým môžeme zbaviť moci „telo ovládané hriechom”, chvála. Nie chvála seba, ale chvála a oslava Boha. Sv. Pavol v liste Rimanom priamo odhaľuje súvislosť medzi hriechom a zanedbaním oslavy a vďačnosti voči Bohu: „Poznali Boha ale nevzdali mu česť ako Bohu, ani mu neboli vďační. Preto ich Boh vydal napospas ich nečistým vášniam.” Tri krát, v úvode do svojho listu Rimanom, túto súvislosť zdôrazňuje. Vďaka a oslava Boha, ktorá sa môže konať i formou a prostredníctvom umenia a hudby je antihriechom. Ak je hlavným hriechom bezbožnosť, odmietnutie oslavy Boha a vďačnosti, potom pravým opakom hriechu nieje čnosť ale chvála. Musíme sa naučiť bojovať proti hriechu silnými prostriedkami. A prostriedkom nanajvýš mocným je sám Boh. Keby sme mali Boha, nemali by sme hriech, pretože kam vstúpi Boh, tam mizne hriech. Písmo Sväté často hovorí o „obeti chvály”. „Prines Bohu obetu chvály..”
Čo môže mať chvála a obeť spoločné? Obetovať značí niečo zabiť alebo zničiť z lásky k Bohu. Čo sa zabíja vo chvále? Chvála zabíja a ničí ľudskú pýchu. Kto Boha chváli dáva mu najmilšiu obeť – svoju vlastnú slávu. Vo vďake a chvále sa skrýva pokora. Zo všetkého najpodivnejšie je, že neexistuje nič, čo by nemohlo byť zmenené na dôvod chvály a vďaky. Sám Ježiš nás učí pri každej eucharistii, že je to možné: „On v tú noc, keď bol zradený, vzal chlieb, vzdával vďaky a dobrorečil, hovoriac: „Toto je moje telo, ktoré sa obetuje za vás”. Každá okolnosť života môže byť prijatá s vďakou a oslavou Boha. Nech nás svedomie akokoľvek ťaží, môžeme každú situáciu obrátiť hore nohami, keď sa rozhodneme chváliť Boha, nie preto, že sme zhrešili, ale preto, že sa nad nami zľutúva a odpúšťa.
Sv. František Assiský, ktorý je zakladateľom nášho spoločenstva bratov, poznal obidva spôsoby boja so zlom. Prešiel Kristovým utrpením, pretože bol aj telesne spodobnený s trpiacim Kristom skrze stigmy. Ale keď prešiel touto školou utrpenia, zložil „Pieseň brata Slnka“, ktorou ďakuje Bohu za všetko, čo stvoril a všetko a všetkých vyzýva k podobnej chvále. Nech aj naša dnešná účasť na eucharistii vyznie podobne, aby sme boli vyslobodení spod moci hriechu, ktorý je prekážkou pravého umenia, pretože je opakom pravej lásky.