Zvyknem v týchto dňoch hovoriť o chybách, ktorých sa dopúšťate v duchovnom živote. Robím to preto, lebo mnohých z vás, ak to nepochopia, zasa neuvidím až do Veľkej noci a je to škoda, lebo vám ide o Večný Život.
Najväčší hriech nie je vo vašich hriešnych skutkoch, ako sa domnievate a to i vyznávate, ale v tom, čo Nový zákon nazýva ASEBEIA – bezbožnosť. Je to akási hriešna sebestačnosť voči Bohu. Náš najväčší hriech a neodpustiteľný zločin je v tom, že chceme existovať bez Boha v srdci, bez Lásky. Vôbec nie je sväté prijímanie, prijať Boha len na sviatočne dni. Boh chce byť s nami v našej všednosti a pomáhať nám v zápase o záchranu nášho sveta a našich duší. Sväté prijímanie je len vtedy sväté, ak ide o trvalú odovzdanosť, ktorú keď poruším, tak čím skôr napravím úprimnou ľútosťou a spoveďou
Chcem vás upozorniť na ešte jednu závažnú chybu. Viete, že človek vnútorne rastie svätým prijímaním. Ale názov sväté prijímanie je trošku jednostranný. Aby sme mohli hovoriť o skutočnej láske k Bohu, ktorá vás uzdraví, treba ho doplniť slovíčkom – vydanie, odovzdanie. Ježiš sa dáva nám a my ho prijímame, ale na druhej strane platí, že my sa máme dať Bohu. Toto vydanie sa musí uskutočniť zo strany hriešneho človeka. Ak Bohu neodovzdáte svoje bytosti a svoje životy, nikdy nepremôžete hriech.
Keď som pôsobil v Bratislave, stretol som sa v turíčnej apoštolskej cirkvi s ľuďmi, ktorí vydávali svedectvo o tom, ako ich Ježiš oslobodil od rôznych hriešnych sklonov a závislostí, napr. drogovej alebo od prostitúcie. Boli oslobodení v prípadoch, s ktorými si ani psychiater a ani kňaz nevedeli rady. Keď som skúmal, ako k tomu došlo, tak som zistil, že išlo u nich vlastne o duchovné sväté prijímanie, nakoľko nemali medzi sebou kňazov, ktorí by im mohli eucharistiu vyslúžiť. Stačilo len to, aby títo, až po uši v hriechoch ponorení ľudia, svojimi slovami pozvali Ježiša do svojho problému. Oslovili svojimi slovami Ježiša a on v jednom momente zmenil ich život.
Je potrebné vydať sa Bohu. Človek je schopný a ochotný obetovať svoju slobodu, keď tuší, že život v manželstve je plnší ako to, čo žije ako slobodný. Obyčajne to dokážeme robiť vtedy, keď zistíme, že partner je v niečom lepší ako my, alebo aspoň nie je horší od nás. Ale Pán Ježiš nám ponúka spoločenstvo nie preto, že sme ho uchvátili svojimi kvalitami, ale preto, lebo jednoducho vie, že bez neho skončíme v pekle svojich hriechov a zvrátenosti. Chce od nás, aby sme mu odovzdali svoju hriešnu bytosť, a On nám dáva ako výmenu účasť na svojom bohoľudskom živote. Žalmista hovorí Bohu: „Tvoja milosť je lepšia ako život“.
My sa denne sýtime Ježišom ako chlebom. Chyba nieje vo sviatosti, ale v našej malej viere, že neveríme v Jeho prítomnosť, hoci sám Najvyšší hovorí: „Toto je moje telo!“ a že sa mu nevydávame a neodovzdávame. Skúste mu úplne vážne v okamihu svätého prijímania odovzdať celú svoju bytosť. Dajte mu právo na svoj život, prijmite Ho ako svoj Život a ja vám zaručujem, že nebudete z tohto stretnutia s Ním odchádzať smutní.
O tom ako vznikol zvyk stavať Betlehemy hovorí táto epizóda zo života sv. Františka:
„Jeho najvyššie úsilie, najvznešenejšie prianie a hlavné pravidlo života bolo: vo všetkom a za všetkých okolností zachovávať sväté evanjelium. So všetkou bdelosťou a horlivosťou, s celou túžbou svojho ducha a s celým zápalom svojho srdca, snažil sa dokonale nasledovať učenie nášho Pána Ježiša Krista a chodiť v jeho šľapajach. Stálym rozjímaním si pripomínal jeho slová a vzletnými úvahami premýšľal jeho činy. Zvlášť pokora jeho Vtelenia a láska, ktorú preukázal vo svojom utrpení, zamestnávali svätcovho ducha natoľko, že len nerád myslel na niečo iné.
Preto musím spomenúť a úctivo vykresliť onú slávnosť, ktorú konal tri roky pred svojou slávnou smrťou pri dedinke zvanej Greccio v deň Narodenia nášho Pána Ježiša Krista. V tej krajine žil muž dobrej povesti a ešte lepšieho života, menom Ján. František ho obzvlášť mal rád, pretože napriek znamenitej povesti a vážnosti, ktorú tam požíval, pohŕdal šľachtictvom tela a snažil sa dosiahnuť šľachtictvo duše. Toho si – ako často robieval – zavolal k sebe. Bolo to asi štrnásť dní pred Narodením Pána. A riekol mu: „Ak chceš, aby sme blížiacu sa slávnosť Vianoc slávili pri Grecciu, ponáhľaj sa a starostlivo obstaraj, čo ti poviem. Chcel by som totiž osláviť pamiatku toho dieťaťa, ktoré sa narodilo v Betleheme a chcel by som, pokiaľ to bude možné, svojimi očami vidieť veľkú núdzu, ktorú už ako dieťa muselo znášať, ako ležalo v jasliach, pri ktorých stal vôl a osol, i ako ležalo na sene.” Keď to dobrý a oddaný muž počul, ihneď na menovanom mieste všetko tak pripravil, ako mu to svätec prikázal.
Deň radosti sa blížil, čas jasotu nadišiel. Z rôznych domčekov prišli bratia, muži i ženy z okolia, ako len mohli, pripravili sviece a fakle, aby osvietili onú noc, ktorá ožiarila jasnou hviezdou všetky dni a roky.
Konečne prišiel svätec, všetko našiel pripravené, videl to a radoval sa. Postavili jasle, priniesli seno a priviedli aj vola a oslíka. Je uctená prostota, povýšená chudoba, zvelebená pokora a z Greccia sa stáva nový Betlehem. Noc je jasná ako deň a ľudia i zvieratá sa cítia blažene. Ľudia sa sem schádzajú a naplňuje ich z obnovenej tajomnej udalosti nová radosť. Les znie piesňami a od skál sa odráža jasot. Bratia spievajú, prinášajú Bohu tak náležitú chválu a celá noc jasá čistou radosťou. Boží svätec tu stojí pri jasličkách, plače bolesťou a zároveň je preniknutý svätou zbožnosťou a podivuhodnou radosťou. Pri jasliach sa slávi sv. omša – kňaz pocíti netušenú útechu.
Svätec si oblieka diakonské rúcho – bol totiž diakonom – a ľubozvučným hlasom spieva evanjelium. Jeho hlas, jeho silný hlas, jeho nežný hlas, jeho jasný hlas, jeho ľubozvučný hlas pozýva všetkých k najvyššej chvále. Potom zhromaždenému ľudu káže o narodení chudobného kráľa a blahorečí mestečku Betlehemu. Často, keď chcel vysloviť meno „Ježiš”, hovorí plný preveľkej lásky: „Dieťatko betlehemské”, alebo „Ježiš”, oblizoval si pery jazykom, akoby chcel ešte názornejšie ukázať sladkosť tohto mena.
Ukázala sa tam štedrosť a veľkomyselnosť Všemohúceho. Jeden zbožný muž mal podivuhodné videnie. Videl v jasličkách chlapčeka, ktorý nejavil známky života, videl ako k nemu pristupuje Boží svätec a dieťa budí akoby z hlbokého spánku. A nebolo nevýstižné toto zjavenie; veď Ježiš bol v mnohých srdciach zabudnutý. Milosťou Božou ho v ich srdciach svätý služobník František prebudil, a znovu uviedol do ich vedomia.
Keď Slávnosť skončila, odchádzali všetci domov v blaženej radosti. Seno, ktoré bolo v jasličkách, ľudia uchovávali, aby skrze neho Pán, ktorý tak rozličnými spôsobmi preukazuje svoje milosrdenstvo, uzdravil ich kone a iné zvieratá. A skutočne sa stalo, že v tej krajine sa uzdravili zvieratá sužované rozličnými nemocami, keď dostali kúsok onoho sena. Ba i ženy, ktoré trpeli ťažkými a dlhotrvajúcimi bolesťami šťastne porodili, keď na nich bola položená troška z onoho sena. Tiež početní pútnici, obojého pohlavia, ktorí sem prišli, dosiahli túžené uzdravenie z rôznych chorôb.
Neskoršie bolo toto miesto, kde stáli jasličky, posvätené ako chrám, ku cti sv. Františka, aby tam, kde kedysi žrali z jasličiek zvieratá seno, mohli v budúcnosti ku spáse tela i duše požívať ľudia Telo Pána Ježiša Krista, Baránka bez poškvrny, ktorý v preveľkej a nevýslovnej láske sám seba obetoval, a ktorý s Otcom i Duchom Svätým žije a kraľuje ako večne preslávený Boh po všetky veky vekov.