Prvé čítanie, ktoré sme počuli, nám znovu odhaľuje určité pravdy o Bohu, ktoré by sme mali zabudovať do svojej predstavy a poznania Boha. Jedná sa v tomto čítaní predovšetkým o to: „Aký má Boh plán s ľudstvom? K čomu sme ako ľudia pozvaní?”
Počuli sme v prvom čítaní túto myšlienku: „Ako sa junák snúbi s pannou, tak si ťa vezmú tvoji synovia, a ako ženích má radosť z nevesta, tak z tebe bude mať radosť tvoj Boh.“ Každý človek a celé ľudstvo má takéto vznešené pozvanie a možnosť. Žiť intímne s Bohom. Boh miluje ľudí a túži nám dať svoju lásku. Boh sám v sebe je Láskou a žiadna skutočná láska nie je bez neho a mimo neho. Sú ľudia, ktorí majú strach z večnosti. Na zemi nerád chodievali do kostola a nerád sa modlili a cítia akýsi podvedomý strach: Čo budeme robiť vo večnosti a večne, keď už tu na zemi ma Božie veci nudili? Nudia sa preto, lebo nepoznajú svojho Boha. Boh je Láska a skutočná a očistená modlitba, to je milovanie sa s Bohom. Keď sa dvaja ľudia skutočne milujú, nikto nepozerá na hodinky, kedy to skončí. A ak ide o skutočnú lásku, tak si nikto ani neželá, aby sa to už skončilo. Po konci túžime len vtedy a tam, kde sa objaví akékoľvek zlo, akákoľvek nedokonalosť, pretože zlo unavuje. Ale pohľad na dokonalú Krásu, poznanie absolútnej Pravdy, zážitok dokonalej Lásky, tie nás nebudú unavovať. Veľmi často sme uchvátení krásou stvorených vecí natoľko, že sa nám nechce z tohto sveta odísť. Veď je tak krásne mať svoju ženu, ktorá vás ľúbi, mať svojho muža, ktorý vám rozumie a mať svoje deti. Avšak uchvátení krásou stvorených skutočností zabúdame na to, o čo krajší musí byť ich Pôvodca.
V dobe, keď som pracoval v nemocnici, počul som o prípade klinickej smrti. Kolega, jednej mojej známej, dostal doma uprostred svojej rodiny infarkt a kým prišla pohotovosť, bol niekoľko minút v stave klinickej smrti. Keď sa ho podarilo oživiť a nakoniec priviesť k zlepšeniu zdravotného stavu, natoľko, že bol schopný navštíviť svojich spolupracovníkov, dali mu zvláštnu otázku: „Povedz, ako ti bolo, keď si umieral a okolo tebe bola tvoja rodina, tvoja žena a deti?” Všetci totiž o ňom vedeli, že mal svoju manželku a svoje deti veľmi rád a že bol dobrým manželom i otcom. Jeho odpoveď im vyrazila dych: „Prosím vás, čo je to žena, čo sú to deti, v porovnaní s tou Krásou, ktorú som videl.”
To, že sa niekto bojí tohto večne Krásneho Boha, je znakom toho, že sa čosi pokazilo vo vzťahu človeka k Bohu. Boh o človeka stále stojí. Aj skrze proroka sa nám Boh všetkým prihovára: „Aj teraz prisahám, že sa už nebudem hnevať na teba, ani ťa viac karhať nebudem. Vrchy sa pohnú a kopce sa budú triasť, no moje milosrdenstvo neodstúpi od teba, moja zmluva pokoja sa neotrasie, hovorí Pán, ktorý sa zmilúva nad tebou.“ Človek sa cíti vinný pred Bohom. Človek sa skrýva pred Bohom. Ten, ktorý Boha svojou neverou znesvätil, znovu a znovu Ho zraňuje svojou neverou a nedôverou. Boh nám prichádza na pomoc a my kričíme ako posadlý: „Čo ťa do mňa, prišiel si ma zahubiť.” To kričí nie človek, nie jeho duša, ale satan, ktorý človeka ovládol. Ak v sebe máš tento postoj voči Bohu, ak máš neveriaci strach z Boha, ktorý ťa miluje, odriekni sa tohto ducha a vyprosuj si Ducha Svätého. Duch Svätý je správnym vzťahom Otca k Synovi, k Bohu, k ľuďom, k sebe samému, k veciam. Duch Svätý to je bytostná dobrota Boha. V Duchu Svatom môžeme Boha poznať a aj ho milovať.
Evanjelium hovorí o farizejoch a zákonníkoch, že neprijali Božie Slovo, ktoré hlásal Ján a tak zmarili v sebe Boží úmysel. Pán Boh má s nami tie najlepšie úmysly a ponúka nám tú najúžasnejšiu budúcnosť, ale je k tomu potrebnú robiť pokánie, obrátiť sa. Obrátiť sa tvárou k Bohu a neutekať od neho. Obrátiť sa tvárou k Bohu, to znamená, počúvať Boha, nechať sa usvedčiť z hriechu, uznať potrebu Božej korektúry do svojho života. Prestať sa Boha báť, ale absolútne mu veriť. Kráčať k Bohu. Túžiť po ňom, milovať ho z celého srdca. Mať s ním ustavičné spojenie skrze osobnú modlitbu, skrze Slovo Božie, skrze sviatosti Cirkvi. Ako náhle sa v nás objaví túžba po Bohu, už je dobre s nami. Pán Boh nikomu, kto po ňom túži, nepovie: „Nechcem ťa!” Zatratenie nie je v tom, že by Boh nejakej duši, ktorá túži po jeho láske, povedal: „Zmizni, nechcem ťa!“ Peklo je v tom, že nejaká duša povie Bohu, ktorý ju miluje: „Ja ťa nechcem!” A to je hrozné, to je šialené utrpenie, predovšetkým pre samotného Boha a potom aj pre dušu, pretože len v Bohu je jej Šťastie. Povedať Bohu nie, to znamená, odrezať si pupočnú šnúru živote, to znamená podrezať si tepny.
Každá svätá omše nás pripravuje na stretnutie s Bohom, na prijatie Boha. Je potrebné prijať Božie Slovo. A skrze prijaté Slovo vstupuje do nás Duch Boží, a keď máme v sebe Ducha Božieho, prebudí sa v nás chuť po Bohu, začíname mať správny vzťah k Bohu. Dovŕšením tohto prijatia je spojenie s jeho životodarným Telom. Kristus vstupuje do nás skrze Slovo, skrze Ducha Svätého i skrze svoje Sväté človečenstvo. Skrze nádheru svojho Tela. Toho Tela, ktoré je absolútne čisté, absolútne nesebecké, pre mňa obetované. Toho Tela, ktoré je pokrmom nesmrteľnosti. Toho Tela, v ktorom Ježiš zvíťazil nad hriechom a smrťou. Boh vie, že nie všetci sme tak bystroumný, aby sme mohli spásu pochopiť a rozumieť tomu, čo nás učí, ale aj ten najsprostejší z nás, môže prísť a jesť. Jedz pokrm svojej spásy!