Vianočná omša vo dne IV. – (Jn 1,1-18)

Text Jánovho evanjelia a tak isto text listu Hebrejom, nám chcú odhaliť čosi z vnútornej podstaty Ježiša Krista, ale zároveň aj podstaty vianočného tajomstva, že Kristus je Pravý Boh a Pravý človek. Dozvedáme sa tiež z nich, že Boží Syn sa stal človekom. Môžeme sa opýtať: „Prečo sa Slovo stalo telom?“

Spolu s Nicejsko – carihradským Krédom odpovedáme a vyznávame: „On pre nás ľudí a pre našu spásu zostúpil z nebies a mocou Ducha Svätého vzal si telo z Márie Panny a stal sa človekom”. Zmysel Kristovho zostúpenia je naša Spása. Slovo sa stalo telom, aby nás spasilo tým, že nás zmieri s Bohom: „Boh nás miloval a poslal svojho Syna ako zmiernu obetu za naše hriechy” (1 Jn 4,10).

Sv. Gregor Nazianský sa takto zamýšľa nad zmyslom Vtelenia: „Keďže naša prirodzenosť bola chorá, bolo ju treba uzdraviť, bola padnutá, bolo ju treba pozdvihnúť, bola mŕtva, bolo ju treba vzkriesiť. Stratili sme vlastníctvo dobra, bolo potrebné nám ho navrátiť. Boli sme zatvorení v temnotách, bolo treba preniesť nás na svetlo, boli sme zajatcami, čakali sme na záchrancu, ako väzni sme potrebovali pomoc, otroci – vysloboditeľa. Či tieto dôvody nemali svoju závažnosť? Či si nezaslúžili pohnúť Boha k tomu, že zostúpil až do našej ľudskej prirodzenosti, aby ju navštívil, keď sa ľudstvo nachádzalo v takom biednom a nešťastnom stave?“

Teda Slovo sa stalo telom, aby sme takto poznali Božiu lásku: „Božia láska sa k nám prejavila v tom, že Boh poslal svojho jednorodeného Syna na Svet, aby sme skrze Neho mali život” (1 Jn 4,9). „Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život” (Jn 3,16).

Vo IV. eucharistickej modlitbe počujeme veľmi výstižne, že sme stratili Božie priateľstvo, ale Boh nás nikdy neprestal milovať. Priateľstvo existuje tam, kde je vzájomný súhlas a súlad dvoch bytostí. Priateľstvo je akási pohoda Lásky, ale Láska môže existovať aj tam, kde nie je priateľstvo, kde neexistuje pohoda. Napríklad ak matka miluje svoje dieťa napriek tomu, že život s ním je komplikovaný. Boh nás miluje, aj keď sme na svojich cestách škaredo poblúdili. Jeho Láska však v tomto výraze nieje pohodou ani pre neho a ani pre nás. On nás miluje napriek tomu, že kvôli nám trpí a napriek tomu, že i nám sa jeho prítomnosť zdá boľavá pre nás. Veľmi často nechápeme a odmietame jeho Spasiteľné zásahy do nášho života.

Druhým dôvodom prečo sa Slovo stalo telom je skutočnosť, aby nám slúžilo za vzor svätosti: „Vezmite na seba moje jarmo a učte sa odo mňa…” (Mt 11,29)” Ja som cesta, pravda a život. Nik nepríde k Otcovi, iba cez mňa” (Jn 14,6). A Boh Otec na Hore Premenenia prikazuje: „Počúvajte Ho!” (Mk 9,7). On je skutočne vzorom blahoslavenstiev a normou Nového zákona: „Milujte sa navzájom, ako som ja miloval vás” (Jn 15,12). Táto láska zahrňuje aj účinnú obetu samého seba pre jeho nasledovníkov.

Slovo sa stalo telom, aby nás urobilo účastnými na Božej prirodzenosti” (2 Pt 1,4): Sv. Irenej Lyonský tvrdí: „lebo takýto je dôvod, pre ktorý sa Slovo stalo človekom, Syn Boží Synom človeka: preto, aby človek, ktorý vstúpi do spoločenstva so Slovom a tak príjme Božie synovstvo, stal sa synom Božím” a zhodne s ním sv. Atanáz: „Lebo Syn Boží sa stal človekom, aby z nás urobil Boha”. Ešte výraznejšie sv. Tomáš Akvínsky.: „Jediný Boží Syn, ktorý chcel, aby sme aj my mali účasť na Jeho božstve, prijal našu prirodzenosť, aby On, keď sa stane človekom, urobil z nás bohov”.

V súvislosti s príchodom Krista na svet často hovoríme o Vtelení. Na rozdiel od učenia o reinkarnácii, teda o prevteľovaní duší, cirkev učí a hovorí o inkarnácii Božieho Syna, o Vtelení. Podľa toho, ako to vyjadril sv. Ján (Slovo sa stalo telom…” (Jn 1,14), Cirkev nazýva Vtelením skutočnosť, že Boží Syn prijal ľudskú prirodzenosť, aby v nej uskutočnil našu spásu. V hymne, potvrdenej sv. Pavlom, ospevuje Cirkev tajomstvo Vtelenia:

„Zmýšľajte tak ako Kristus Ježiš: On, hoci má božskú prirodzenosť, nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom, ale zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu, stal sa podobný ľuďom, a podľa vonkajšieho zjavu bol pokladaný za človeka. Uponížil sa, stal sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži ” (Flp 2,5-8).

List Hebrejom hovorí o tom istom tajomstve: „Preto keď prichádza na svet, hovorí (Kristus): Nechcel si obetu a dar, ale dal si mi telo. Nepáčili sa ti zápalné obety ani obety za hriech. Vtedy som povedal: Hľa prichádzam, aby som plnil tvoju vôľu”. Viera v skutočné Vtelenie Božieho Syna je rozhodujúcim znakom kresťanskej viery. Sv. Ján Evanjelista tvrdí, že „Božieho Ducha poznáte podľa tohoto: Každý duch, ktorý vyznáva, že Ježiš Kristus prišiel v tele, je z Boha” (1 Jn 4,2). Také je radostné presvedčenie Cirkvi od jej začiatku, keď ospevuje veľké tajomstvo nábožnosti: On sa zjavil v tele” (1 Tim 3,16).

Jedinečná a zároveň aj zvláštna udalosť Vtelenia Božieho Syna neznamená, že Ježiš Kristus je sčasti Boh a sčasti človek, ani nie je výsledkom nejakého konfúzneho spletenia božského a ľudského. Ježiš Kristus je Pravý Boh a Pravý človek, lebo Pravý človek je Bohočlovek. Len takto môže človek naplniť svoje určenie, byť obrazom Božím. Túto pravdu viery musela Cirkev obraňovať a vyjasňovať v priebehu prvých storočí proti bludárom, ktorí ju falšovali.

V konfrontácii s týmito bludmi štvrtý ekumenický koncil v Chalcedóne vyznal v r. 451: „Nasledujúc svätých Otcov jednomyseľne učíme, že sa má vyznávať jeden a ten istý Syn, náš Pán, Ježiš Kristus, ten istý dokonalý v božstve ako aj v človečenstve, ten istý pravý Boh a pravý človek, zložený z rozumnej duše a tela, tej istej božskej podstaty s Otcom a spolupodstatný s nami čo do človečenstva” podobný nám vo všetkom, okrem hriechu” (Hebr 4,15), zrodený z Otca pred všetkými vekmi podľa svojho božstva a pokiaľ ide o človečenstvo, zrodený z Panny Márie, Matky Božej v týchto posledných dňoch pre nás a pre našu spásu.“ Takto Cirkev vyznáva, že Ježiš je nerozlučne pravý Boh i pravý človek. Je skutočne Božím Synom, ktorý sa stal človekom, naším bratom, pričom neprestáva byť Bohom, naším Pánom:

„Zostal, čím bol, prijal na Seba, čo nebol”, spieva rímska liturgia. Liturgia sv. Jána Zlatoústeho vyhlasuje a spieva: „Ty jediný Syn a Božie Slovo, ktorý si nesmrteľný, ráčil si sa vteliť pre našu spásu zo svätej Matky Božej, vždy Panny, bez zmeny si sa stal človekom a bol si ukrižovaný, ty Kriste, Bože, ktorý si svojou smrťou zničil smrť, ktorý si Jedným zo svätej Trojice, oslávený s Otcom a Duchom Svätým, zmiluj sa nad nami (spas nás)”.