Oslavujeme sviatok Narodenia Pána, nášho Spasiteľa. Láska sa zjavila, Láska sa vtelila, Boh sa stal človekom. A tak sa prvý krát úplne naplnil zmysel ľudskej existencie. Jeden z nás sa stal dokonalým obrazom Boha. Stal sa Zjavením Boha. Toto sa udialo takmer pred dvetisícmi rokmi. Právom sa pýtame, ako táto udalosť súvisí s nami žijúcimi na začiatku tretieho tisícročia?
Ak človek nežije duchovný život, môže sa mu naozaj zdať, že išlo len o historickú udalosť, síce veľmi peknú ale dnešnému človeku nič nehovoriacu. Ak však žije duchovným životom, začína chápať, že „Počatie z Ducha Svätého“ v každom z nás a „Narodenie Krista“ do našich skutkov je stále aktuálnou vecou. Všetci, ktorí sa dobre pripravili po duchovnej stránke na Vianoce a vykonali si dobrú a úprimnú vianočnú spoveď, iste priznajú, že sa s nimi čosi dobré stalo. Prežívajú pokoj a radosť nielen z vonkajších vecí a udalostí, ale priamo zo srdca. To, čo sa udialo pri vianočnej spovedi a ak to pokračuje dobrým predsavzatím, môžeme pokojne nazvať „počatie Krista z Ducha Svätého”. Platí totiž slovo Kristovo, že nielen Preblahoslavená Panna Mária je a má byť jeho matkou, ale každý, kto počúva Božie Slovo a zachováva ho, každý kto plní vôľu Božiu je jeho matkou. Duchovne počína Krista každý, kto chce zmeniť svoj život k lepšiemu. Mnohí však stále zostávajú v tomto stave duchovného počatia Ježiša ale neprinesú ho a neporodia na svet, ba čoskoro po Vianociach ho potratia. Kristus nemôže v nich žiť, lebo akonáhle skončia vianočné sviatky, už si vedome a dobrovoľne volia úplne iný štýl života a to „život ovládaný hriechom”.
Duchovní otcovia hovoria: „Počína Ježiša, ale neporodí ho ten, kto počuje Božie Slovo, ale nepraktikuje ho, kto naďalej prevádza jeden duchovný potrat za druhým, robí si predsavzatie, že sa obráti, ale potom na toto svoje predsavzatie sústavne zabúda a necháva ho neuskutočnené. Dá sa o takomto človeku povedať, že je to síce človek, ktorý má vieru, ale chýbajú mu skutky.”
Už sme viackrát na polnočnej svätej omši rozjímali nad niektorými chybami duchovného života, ktorých sa niektorí dopúšťajú. Znovu zopakujem, že skutočné a sväté prijímanie je len to, ktoré je trvalé. Vôbec nejde v našom duchovnom živote o to, aby sme si raz po prípade dvakrát do roka splnili svoju povinnosť voči Bohu a láskavo išli na spoveď a na chvíľu prijali Ježiša do seba. Vo svätom prijímaní ide naplnenie prikázania lásky k Bohu. Bohu nemáme robiť láskavosť, ale Boha máme milovať z celého srdce, z celej duše, zo všetkých síl.
V 6 kapitole 5. Knihy Mojžišovej nachádzame tieto slová: „Toto sú prikázania a nariadenia, ktoré mi Pán, váš Boh, prikázal naučiť vás, aby ste ich zachovávali v krajine, do ktorej prichádzate, aby ste ju zaujali, aby si sa bál Pána, svojho Boha a zachovával všetky jeho rozkazy a prikázania, ktoré ti ja nariaďujem – ty, tvoj syn a syn tvojho syna po všetky dni svojho života. Nuž, počúvaj, Izrael, a dávaj pozor, aby si robil to, čo ti prikázal Pán, aby ti bolo dobre a aby ste sa veľmi rozmnožili, lebo Pán, tvoj Boh, prisľúbil tvojím otcom krajinu, ktorá oplýva mliekom a medom.
Počuj, Izrael, Pán je náš Boh, Pán jediný! A ty budeš milovať Pána svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou silou. A tieto slová, ktoré ti ja dnes prikazujem, nech sú v tvojom srdci, poučuj o nich svojich synov a sám uvažuj o nich, či budeš sedieť vo svojom dome, či budeš na ceste, či budeš ležať alebo stáť. Priviaž si ich ako znamenie na ruku, nech sú ako znaky medzi tvojimi očami, a napíš si ich na veraje tvojho domu a na dvere.” Toto chce od nás Boh.
Často sa vianočné prijímanie podobá situácii, ktorú môžeme vidieť v starobinci. Deti odložia svojich rodičov do starobinca. Zrazu si na Vianoce spomenú, že majú matku a hrnú sa ju navštíviť do starobinca. Zrazu sú všetci sama láska a úslužnosť voči nej. Babička je chvíľu presvedčená o tom, že má snáď tie najlepšie deti na svete. Ale zrazu, ako na povel, láska prestane: „Mamka, my už musíme ísť, nehnevaj sa, nemáme pre teba miesto v byte a pri stole.” Sestričky, ktoré pracujú v takomto zariadení, svorne tvrdia, že sa obyčajne ich chovancom zdravotný stav rapídne zhorší po takejto láske.
Nevidíte v tom ani trošku podobnosti s tým, ako prijímate Ježiša vo sviatosti. Sväté prijímanie, ak nie je a nemá byť aktom trvalého odovzdania, tak potom vôbec nie je sväté, ale je to ďalší duchovný potrat. Zrada Krista, Judášov bozk. Prísť na svätú omšu a nehľadať možnosť intímneho stretnutia s Kristom vo sviatosti, je ako dohodnuté rande, na ktorom dievča oznámi svojmu chlapcovi, že ho už nechce, že si našla iného.
Tieto pesimistické myšlienky sa asi u väčšiny spolubratov objavujú v hlave ako dôsledok predvianočného spovedania. Možno, keby túto spoveď zrušili, dokázal by som sa aj ja na Vianoce iba milo usmievať na vás. Ale kňaz pri vianočnom spovedaní zažíva vždy a znovu akési defilé hriechu. Diabol sa mu priamo smeje do tváre a hovorí: „Toto je ovocie tvojho snaženia. Pozri idú za mnou, hoci som za nich ani netrpel, ani som za nich nezomrel, oni vo svojej pohodlnosti a vlažnosti idú za mnou.”
Pre tých, ktorí to s Kristom myslia skutočne vážne, mám pripravený ešte druhý oddiel kázne. Uvažujme teraz o pozitívnom prípade pravého a úplného materstva, ktoré nás robí podobnými Panne Márii. Sv. František vyriekol slová, ktoré veľmi dobre vystihujú to, o čo tu vlastne ide: „Sme Kristovými matkami, keď ho nosíme v srdci a vo svojom tele božskou láskou a čistým a úprimným svedomím. Rodíme ho svätými skutkami, ktoré majú žiariť druhým ako príklad. Ako je sväté a ako milé, ľúbezné, pokojné a sladké, roztomilé a nadovšetko žiadúce, mať takého brata a takého syna, nášho Pána Ježiša Krista!”
Sv. Bonaventúra, duchovný syn sv. Františka, rozviedol túto myšlienku v spise pod názvom: „Päť sviatkov dieťaťa Ježiša!” V úvode knihy hovorí, že duša oddaná Bohu, môže z milosti Ducha Svätého a mocou Najvyššieho duchovne počať požehnané Slovo a jednorodeného Syna Otcovho, porodiť ho, dať mu meno, hľadať ho a adorovať spolu s mudrcmi a nakoniec ho predstaviť Otcovi v chráme.” Hovorí tiež, že duša počína Ježiša, keď je nespokojná so životom, aký vedie, a pod vplyvom svätých vnuknutí a zapálená svätým žiarom sa konečne rázne odtrhne od svojich starých návykov a chýb a je akoby duchovne oplodnená milosťou Ducha Svätého si dá predsavzatie, že začne nový život. Došlo ku Kristovmu počatiu.
Keď bol požehnaný Boží Syn počatý, narodí sa v srdci, ale len vtedy, ak duša všetko rozumne uvážila, vyžiadala si vhodnú radu a vzývala Boha o pomoc a ihneď uskutoční svoje sväté predsavzatie a začne uskutočňovať to, čo v nej už dávno zrelo, ale sa to stálo odkladalo z obavy, že nie je k tomu súca. Ale jedno musíme zdôrazniť: Toto predsavzatie „začať nový život” sa musí ihneď prejaviť niečím konkrétnym. Ak nie je predsavzatie uskutočnené, bol síce Ježiš počatý, ale nebol zrodený. Ide o jeden z mnohých duchovných potratov. Je to jeden z toľkých odkladov, ktorými je pretkaný náš život a ktoré sú hlavným dôvodom, prečo je tak málo svätých.”
Úvahu zakončím výzvou sv. Augustína: „Matka ho nosila v lone, my ho nosíme v srdci. Panna otehotnela, keď sa v nej vtelil Kristus, naše srdce nech otehotnie vierou v Krista. Ona porodila Spasiteľa, naša duša nech porodí spásu a chválu. Nech nezostanú naše duše neplodné, ale nech sa stanú plodnými pre Boha.” Toto všetkým vyprosujeme a prajeme k vianočným sviatkom aj my, bratia menší.