„Keď Ježiš sedel za stolom so svojimi učeníkmi, zachvel sa v duchu a otvorene povedal: „Veru, veru, hovorím vám: Jeden z vás ma zradí.“ Učeníci pozerali jeden na druhého a boli v rozpakoch, o kom to hovorí.“ V dnešnom čítaní vidíme, že Ježiš, hoci je Synom Božím, prežíva utrpenie úplne ľudským spôsobom. Jeho božstvo nespôsobovalo imúnnosť voči bolesti a zrade. Dokonca by som sa odvážil tvrdiť, že jeho citlivosť a vnímavosť voči utrpeniu či už cudziemu alebo svojmu vlastnému bola nezrovnateľne väčšia. Potvrdzuje to aj naša bežná skúsenosť. Ľudia, blízki Bohu, sú citlivejší vo všetkých oblastiach, a preto aj viacej vnímaví na utrpenie.
Kto zažil dôvernú atmosféru pri slávení židovských sviatkov, ktorých slávenie okrem chrámu a synagógy prebiehalo a vrcholilo v rodinnom kruhu, v domácnosti, ten pochopí ako mohla všetkých prítomných vyviesť z miery a rozrušiť Ježišova poznámka o zrade. Možno by sme podobnú situáciu riešili tým, že by sme radšej o tom nehovorili a nerušili tak atmosféru zdanlivej pohody. Ale skutočná pohoda, ku ktorej nás chce viesť Boh, je pohoda Pravdy. Nieje možná dôvernosť bez pravdy. Koľko manželstiev nežije v pravde a preto ani nemôžu zažiť radosť zo skutočnej lásky. Ježiš je Pravda. Tam kde sa zjavuje Pravda, tam je prítomný Ježiš.
„Jeden z jeho učeníkov, ktorého Ježiš miloval, ležal pri Ježišovej hrudi.“ Dnes sa často pod vplyvom rôznych „súkromných zjavení“ kresťania katolíci dožadujú prijímania po kľačiačky, tvrdiac, že náš spôsob zavedený po II. Vatikánskom koncile je neúctivý. Chcem upozorniť na to, že to čo urobil II. Vatikánsky koncil, je len návratom ku starokresťanskej praxi. Tam sa prijímalo po stojačky a na ruku. Keby sme chceli byť ešte pôvodnejší a snažili sa napodobniť to, čo nám zobrazuje dnešné evanjelium, museli by sme prijímať po ležiačky – na kanape a to v dôvernej a rodinnej atmosfére domova.
„A Šimon Peter mu dal znamenie, aby sa opýtal: „Kto je to, o kom hovorí?“ On sa naklonený k Ježišovej hrudi spýtal: „Pane, kto je to?“ Ježiš odpovedal: „Ten, komu podám namočenú smidku.“ Apoštol Peter sa cíti zodpovedný za ostatných apoštolov. Je pravdepodobné, že hoci sa na to Peter pýtal, nedozvedel sa to. Totiž znak, ktorý Ježiš volí na označenie zradcu, bol výrazom verejnej pocty. Jedine Ján apoštol pochopil o čo ide a prenikla ho hrôza. Peter by vo svojej ohnivej povahe asi ihneď tasil meč na obranu majstra.
„Namočil smidku a dal ju Judášovi, synovi Šimona Iškariotského.“ Každý syn je synom svojho otca, preto jeho sláva je aj slávou otcovou, ale jeho pohanenie je pohanením celého rodu. Judáš je synom Šimona Iškariotského. Zmysel 4. Božieho prikázania o úcte k rodičom je aj takýto: „Ži tak, aby sa tvoji rodičia nemuseli za teba hanbiť!“
„A hneď po tej smidke vošiel do neho Satan. Tu mu Ježiš povedal: „Urob rýchlo, čo chceš urobiť.“ Hriech, podobne ako milosť božia, sa viaže na vôľu človeka. Judáš sa už rozhodol. V srdci už zradil majstra. Preto už ide len o spôsob prevedenia. Ježiš ho púšťa zo svojho kruhu. Srdcom tam už Judáš nebol prítomný. Hostina lásky sa stala pre neho trápením, preto ho Ježiš prepúšťa. Ale odísť od Ježiša znamená, vydať sa satanovi. Preto do neho mohol vojsť satan. Vidíme, že ani satan nemôže pôsobiť bez božieho dopustenia.
„A nik zo spolustolujúcich neporozumel, prečo mu to povedal.“ Aj v tom môžeme vidieť Božie milosrdenstvo, ktoré Judáša verejne neodhalilo a nepotrestalo. Svojím mlčaním Ježiš necháva otvorené akoby zadné dvierka pre Judáša, keby sa ráz obrátil a vrátil. Evanjelista Ján ďalej píše, že nikto tomu neporozumel. Mysleli si, že ho Ježiš poslal niečo nakúpiť na sviatky, alebo aby dal niečo chudobným. Aj z toho môžeme pochopiť, že skupina okolo Ježiša nebola úplne bez majetku. Pán Ježiš mohol a pomáhal i v ekonomických problémoch chudobných. Nebolo to prvý a jediný raz, čo takto posielal svojich apoštolov. Ináč by to evanjelista nenapísal. Zrejme to bývalo častejšie.
„Keď Judáš odišiel, Ježiš povedal: „Teraz je oslávený Syn človeka a v ňom je oslávený Boh. A ak je Boh oslávený v ňom, aj Boh ho v sebe oslávi a už čoskoro ho oslávi.“ My všetci sme stvorený pre Slávu a to nevieme v sebe zaprieť. Aj Ježiš myslí na Slávu. Problém nie je v Sláve ako takej, problém je v tom, od koho čakám uznanie a slávu. Farizejom Ježiš vytýka, že „slávu u ľudí milovali väčšmi ako slávu u Boha.“ Toto je jadro problému. Pred udalosťou vzkriesenia Lazára Ježiš povedal: „Táto choroba nie je na smrť, ale na Božiu slávu, aby ňou bol oslávený Boží Syn.” Tam kde sa dejú zázraky, tam je oslávený Syn Boží, Božie Slovo. Ale keď začína jeho Krížová cesta hovorí o oslave Syna človeka. Syn človeka kráča ku svojej skutočnej Sláve cestou poslušnosti až na smrť a to na smrť na Kríži. Kríž je liekom pre našu narušenú prirodzenosť.
Oslava človeka má dve fázy. Prvou je snaha osláviť Boha vo svojom tele na tomto svete a to činnou dobrotou. Boh dá svoje uznanie len tomu, kto žije v zhode s jeho Slovom. Nejde o rast a realizáciu nášho EGA, ale ide o to, aby sme sa stali priestorom pre zjavenie Slova. Ak sa toto stane v našom pozemskom živote, ak je Boh oslávený v nás, tak nás aj Boh v sebe oslávi. Svet sa obráti akoby na ruby. Boh, ktorý je naším najintímnejším vnútrom sa zrazu ukáže ako náš vonkajší priestor, v ktorom budeme žiť. Ten, ktorý bol skrytou slávou nášho srdca, sa zrazu ukáže ako naša Oslava.
Na záver dnešného evanjelia Pán odhaľuje Petrovi jeho slabosť, o ktorej Peter nevie a ani si ju nepriznáva. „Svoj život položíš za mňa? Veru, veru, hovorím ti: nezaspieva kohút, kým ma tri razy nezaprieš.“ Boh nás pozná lepšie ako my sami seba a predsa si nás povoláva. Aj apoštolovi Petrovi mohlo neskoršie toto vedomie pomôcť ku skutočnej ľútosti, ktorá sa v človeku prebúdza až vtedy, keď pochopí, že môže dúfať v odpustenie. V Božích očiach má veľkú cenu už to, že to Peter chcel urobiť, že chcel položiť svoj život za Ježiša. Skôr ako to Peter aj bude môcť urobiť, musí prijať skutočnosť, že Ježiš položí život za neho. Aj v nás sa objaví schopnosť robiť dobro, až keď prijmeme toto veľké dobrodenie Vykúpenia od Pána.