Vypočuli sme si príbeh umučenia nášho Pána Ježiša Krista, tak ako nám ho zaznamenal evanjelista Ján. Vždy keď sa stretávame s utrpením nevinného človeka, kladieme si otázku: „Kde je Boh, prečo nezasiahne?“ Určite si takúto otázku v tej chvíli kládli aj apoštoli a možno i samotná Panna Mária. Mohli by sme v zhode s vierou povedať, že Boh bol v tejto chvíli na Krížovej ceste spolu s človekom. Ale kde bol v tej chvíli Boh Otec? P. Raniero Cantalamesa, pápežský kazateľ a uznávaný teológ, hovorí, že mnohí kresťania zle chápu, úlohu Boha Otca vo Vykúpení. Keď skúmame bežné pochopenie Vykúpenia, tak vyznieva skôr proti Bohu Otcovi. Akoby v Bohu existovala schizofrénia. Niečo iné chce Otec a niečo iné Syn. Tieto ľudové názory vyznievajú tak, akoby Boh Otec od prvotného hriechu nemiloval ľudí, akoby bol proti nám. Nechcem tým popierať, že problém zmierenia s Bohom skutočne existuje, ale sv. Pavol nám hovorí: „Boh v Kristovi zmieril svet so sebou!“ Nie my sme zmierili Boha, ale Boh sa zmieril s nami. Ale zmieril sa tým spôsobom, že vystrel svoju ruku, aby ju podal človekovi, ktorý Boha dosiahnuť nemohol.
Pozrime sa dobre ako tento problém chápe Písmo Sv. a ako ho chápali cirkevní otcovia prvých stáročí. Sv. Pavol píše: „Boh dokazuje svoju lásku k nám tým, že Kristus umrel za nás, keď sme ešte boli hriešnici.“ ( Rim 5,8) A na inom mieste hovorí: „ani vlastného Syna neušetril, ale vydal ho za nás všetkých.“ (Rim 8,32). Toto prehlásenie nás prekvapuje. Podľa nášho uvažovania skutočnosť, že Ježiš zomrel alebo lepšie povedané, musel zomrieť na kríži, nedokazuje Otcovu lásku, ale naopak jeho krutosť, alebo neúprosnú spravodlivosť. Pojem Boha Otca je u mnohých kresťanov znetvorený touto predstavou krutého a neúprosného Otca, ktorého nezmieri nič iné, len krv jeho Syna. Ježiš, ktorý je najúžasnejším prejavom lásky Boha Otca voči nám, sa pre mnohých stáva hlavným argumentom proti Otcovi.
Zabúda sa na to, čo hovorí sám Ježiš: „Kto mňa vidí, vidí Otca“. Boží Syn je zjavením Otca. Otec je presne taký ako Syn a myslí presne tak ako Syn a skutky, ktoré Ježiš robí sú skutky Otca. Sv. Pavol nám zdôrazňuje: „Boh vlastného Syna neušetril, ale vydal ho za nás všetkých.“ Ale musíme si uvedomiť, že tento Syn je nepredstaviteľnou blaženosťou Boha Otca. Práve tohto Syna, dal za nás hriešnikov a svoj stav blaženosti zamenil za bolesť ľudskej existencie. Na kríži visí Boh, ktorý sa stal človekom. Ježiš sa stáva bolesťou v srdci Otca, nie kvôli sebe samému, ale kvôli nám.
Možno v niekom vznikne pochybnosť, či je možné hovoriť o trpiacom Bohu. Vieme z filozofie i z teológie, že Boh je absolútne dokonalé bytie. Pre jeho dokonalosť nepripúšťala grécka filozofia možnosť, že by Boh mohol byť láskou, lebo keby bol láskou, nutne by musel trpieť. Na rozdiel od čisto ľudskej a filozofickej špekulácie sa Boh už v SZ zjavuje ako Ten, ktorý trpí. Boh, ktorému sa až chveje srdce pri pohľade na ľudské zločiny. Boh, ktorý vidí a vníma utrpenie svojho ľudu v Egypte. Prví kresťania hovorili často o Božích „mukách“ a utrpení. Napríklad Tertulián píše: „Ak Syn trpel, trpel Otec s ním. Akoby mohol Syn trpieť, bez toho, aby Otec trpel spolu s ním?“ A Origenes: „Či Otec, Boh celého tvorstva, ktorý je plný zhovievavosti, milosrdenstva a dobroty, nejakým spôsobom netrpí? Či nevieš, že keď sa zaoberá ľudskými vecami, trpí ľudským spôsobom? Trpí muky lásky.“
Kristovo utrpenie je len zjavením a dejinným prejavom toho, čo sa deje v samotnom Bohu, v samotnom Božom srdci. Samozrejme Božie utrpenie je iné ako naše. Božie utrpenie je vrcholne slobodné a nič neuberá na Božej neporušiteľnosti a nemennosti. Sv. Gregor Divotvorca tvrdí, že je to „utrpenie Toho, ktorý nieje schopný trpieť“. Boh trpí, pretože je Láska. Pápež Ján Pavol II v encyklike „Pán a Oživovateľ“ ozrejmuje, že „v človečenstve Ježiša Vykupiteľa sa konkretizuje utrpenie Boha.“ Sv. Tomáš Akvinský je toho názoru: „že Boh Otec vydal svojho Syna na smrť’ v tom zmysle, že mu vnukol vôľu trpieť za nás a vlial mu lásku“.
Veď to len Dobrota Boha dáva najväčšiemu zločinu vo svetových dejinách úplne iný zmysel. Veď čo je to kríž? Zvykli sme sa dívať na neho ako na Znamenie Spásy, bozkávať ho, dívať sa na neho s úctou. Ale pozrime sa na neho očami tých, ktorí ešte nepoznali Tajomstvo viery. Pre Rimanov bol kríž takým veľkým zlom a pohanením, že sa medzi slušnými ľuďmi nepatrilo ani len vysloviť jeho meno. (Cicero) Pre Židov mal kríž podobný zvuk: „Zlorečený, kto visí na dreve“. (Mojžišov) Ak sa na Ježišovo umučenie pozrieme z právneho alebo morálneho hľadiska, musíme povedať, že z hľadiska práva ide o Superzločin a z hľadiska morálky o Superhriech. Veď sa tu konalo súčasne proti Bohu i proti človeku s úmyslom zabiť. Keby sa v dejinách sveta mala zjaviť Božia spravodlivosť, bol by to asi najvhodnejší okamih. Všetci pristihnutí pri čine. Ale Boh chce v ľudských dejinách zjaviť svoje Milosrdenstvo. Kríž sa tak stáva zjavením Božej bolesti nad človekom a zároveň nesmiernej Božej dobroty. Boh všetkému dáva iný zmysel.
Keď Ježiš po poslednej večeri vstupuje reálne do tajomstva svojho utrpenia, hovorí: „Aby svet poznal, že milujem Otca a konám tak, ako mi Otec prikázal!“ (Jn 14,31). Keď sv. Pavol hovorí o „neušetrení vlastného Syna“, chce tým povedať, že Boh si ho neušetril pre seba, že si ho Boh žiarlivo nepodržal pre seba, ako svoj najúžasnejší poklad. Otec nielen prijíma Synovu obeť, ale stáva sa obeťou, preto lebo nám dáva svojho Syna.“ Keď sv. Augustín rozjíma nad týmito udalosťami ohromený volá: „Ako si nás miloval, dobrotivý Otče, že si neušetril svojho jediného Syna, ale vydal si ho za nás hriešnikov! Ako si nás miloval!“ Potom, čo sv. Pavol pripomenul, že Boh neušetril svojho vlastného Syna, ale vydal ho za nás, víťazoslávne volá: „Ak je Boh s nami, kto je proti nám? Kto nás obžaluje? Kto nás odsúdi? Kto by nás mohol odlúčiť od lásky Božej? Snáď meč, strach, útlak, komplexy, svet, choroby, smrť? Ale v tomto všetkom skvele víťazíme skrze toho, ktorý si nás zamiloval!“ (Rim 8,31-37) A ten istý Pavol hovorí: „Nedostali ste ducha otroctva, aby ste sa zasa strachovali, ale ducha synovstva, v ktorom môžete volať: „Abba, Otče!“ Bolesť nášho sveta je v tom, že nepozná Otca. Toto je jedna z najväčších bolestí sveta.
Dnes tu pred krížom rozjímame nad príbehom lásky Boha Otca k Synovi a Božieho Syna k Otcovi. Nech vyrastie z tohoto tajomstva pre cirkev i pre svet uzdravujúca milosť, ktorá znovu obráti srdcia otcov k synom a srdcia synov k otcom. Nech obmäkčí naše skamenené srdcia i vo vzťahu k Bohu Otcovi. Človek musí znovu uveriť v lásku Boha Otca, aby pochopil svoju vlastnú cenu, aby znovu našiel radosť z toho, že je mužom, že je ženou, že je otcom alebo matkou, synom alebo dcérou. Radosť z toho, že je na svete, že existuje a je milovaný Bohom. Presvedčenie o tom, že je Bohom milovaný aj vo svojom utrpení a v smrti.
Ak denne vystupuje z nášho chorého sveta, ktorý nepozná Otca mnoho rúhaní a vzbury a toľko kliatieb, my si prisvojme slová apoštola Pavla a volajme: „Nech je zvelebený Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista!“ „Tomu, ktorý pre nás toľko zlého vytrpel, a toľko dobra nám preukázal a ešte v budúcnosti preukáže, tomu nech každé stvorenie, ktoré je na nebi i na zemi, v mori i podsvetí, vzdáva chválu, česť, slávu i dobrorečenie, pretože On je naša Sila a Statočnosť, jedine On je Dobrý, On sám je Najvyšší, On sám je Všemohúci, Podivuhodný, Preslávny a sám Svätý, hodný chvály a Požehnaný na veky vekov. Amen! (List všetkým veriacim).