Práve sme dočítali historický záznam Ježišovho umučenia. Predovšetkým by sme si mali ujasniť: „Kto je zodpovedný za smrť Ježiša Krista?“ Boli to Židia, alebo okupačná moc Rimanov? Udalosti sa odohrali takmer pred 2.000 rokmi. Pašie, ktoré sme práve dočítali, vyznievajú tak, akoby sa o Ježišovej smrti rozhodlo v ľudovom referende: „Kto je za Kristovu smrť, nech zdvihne ruku!“ Nesmieme zabúdať, že Ježiš, ktorému sa v pašiach ubližuje, a ktorý tak kruto zomiera, je najvznešenejší príslušník Židovského národa. Ježiš je Žid, syn židovskej matky. Apoštoli sú takisto Židia. Sv. Pavol, takisto Žid, keď uvažuje nad tajomstvom Izraela, píše v liste Rimanom: „Vari Boh odvrhol svoj ľud?“ a sám si odpovedá: „Určite nie!“ Na inom mieste hovorí o Božích daroch a prisľúbeniach, ktoré sú neodvolateľne. Sám Ježiš v rozhovore so Samaritánkou prehlasuje: „Vy sa klaniate tomu, čo nepoznáte; my sa klaniame tomu, čo poznáme, lebo Spása je zo Židov“.
Kto je teda zodpovedný za Kristovu smrť? S istotou môžeme prehlásiť len to, že to boli a sú naše hriechy, sme to my sami. Možno niekto namietne: „Ja by som to nikdy neurobil, veď som dobrý človek, chodím do kostola a aj ku svätému prijímaniu pristúpim raz za čas, ako som teda mohol žiadať jeho smrť? Veď som v tej dobe ešte ani nežil.“ Katechizmus nás poučuje, že každý hriech je sebeláskou až po pohŕdanie Bohom. Najväčšou ilúziou, ktorú v sebe nosíme, je ilúzia o dobrom a spravodlivom človeku, ktorý sa volá „JA“.
Prvý človek v raji žil z Ducha Svätého, lebo Boh pri jeho stvorení vdýchol do jeho nozdier svoj Dych, svoju Dobrotu. Duch Svätý je bytostnou dobrotou Boha. Ježiš nám zjavuje pôvodné ľudské určenie a veľkosť. Toto je naša pôvodná prirodzenosť, ktorú Adam hriechom stratil. Ježiš je človek podstatne zjednotený s Božím Slovom, II. Božskou Osobou. Človek, ktorý je plný Ducha Božieho a dokonale plní vôľu Božiu a preto je Božím Obrazom. V Ježišovi je taká intenzita spojenia s Božím Slovom, akú Starý Zákon nepoznal.
Ale prvotný hriech zničil tento Boží Dych, tento Boží život v človeku. Keď chce sv. Pavol vyjadriť našu situáciu po prvotnom hriechu, použije na to dva termíny: „bezbožnosť a bezmocnosť“. Táto bezbožnosť nespočíva v tom, že by sme v Boha neverili, alebo žeby sme nechceli chodiť do kostola, táto bezbožnosť spočíva tom, že my všetci sa na tento svet rodíme bez vnútornej dobroty a duchovnej moci, ktorou bol Adam obdarený skôr ako zhrešil, pretože táto moc je z Boha. Rodíme sa uzavretí pre Boha, Lásku.
To, čo sa denne snažíme predvádzať ostatným, je naša snaha o to, čím by sme chceli byť, ale aký skutočne sme, poznávame vtedy, keď nás určite veci a udalosti zaskočia a my musíme reagovať spontánne. A obyčajne práve tieto reakcie nie sú ani správne a ani dobré. Či som dobrý alebo prevažne agresívny tvor sa ukáže práve v momentoch prekvapenia, vtedy sa totiž odhalí to, čo je vo mne skryté pod poriadnou vrstvou ľudskej slušnosti. Človek svoje vnútro veľmi dobre maskuje. Odhalí ho napríklad až alkohol, keď sa opije, ukáže sa v celej nahote aký je. Takisto padajú tieto zábrany slušnosti v demencii a skleróze. Skúmajte svoje reakcie, predovšetkým tie spontánne a urobte si úsudok sami. Čo z vás vyletí, keď vás zlo prekvapí. Kľajete ako pohania. Presne takí sme pred tvárou Boha, ktorý preniká všetko. Keby sme bol vnútorne dobrí ako Ježiš, vyšlo by z nás len dobro. Si presne taký, aké je tvoje srdce. Každý kto odporuje Božiemu Slovu, každý kto sa o neho nezaujíma, zabíja Božieho Syna. „Kristus bol usmrtený pre naše hriechy!“ hovorí apoštol Pavol v liste Rimanom.
Čo je to kríž? Zvykli sme sa dívať na neho ako na Znamenie Spásy. Bozkávať ho, dívať sa na neho s úctou. Ale pozrime sa na neho očami tých, ktorý ešte nepoznali Tajomstvo viery. Pre Rimanov bol kríž takým veľkým zlom a hanbou, že sa medzi slušnými ľuďmi nepatrilo ani len vysloviť jeho meno. Pre Židov mal kríž podobný zvuk: „Zlorečený, kto visí na dreve“. Ak sa na kríž pozrieme z právneho alebo morálneho hľadiska, myslím teraz na ukrižovanie Božieho Syna, musíme povedať, že z hľadiska práva ide o superzločin a z hľadiska morálky o superhriech. Na kríži vrcholí zloba. Kríž je zjavením skazenosti ľudského srdca. Vôbec by ma neprekvapilo, keby Veľký piatok bol posledným dňom ľudských dejín. Keby sa v dejinách sveta mala zjaviť Božia spravodlivosť, bol by to asi najvhodnejší okamih. Všetci pristihnutí pri čine. Ale Boh chce v ľudských dejinách zjaviť Milosrdenstvo. Kríž je zjavením Božej bolesti nad človekom a zároveň prenesmiernej Božej dobroty. Je to sám Boh, ktorý všetkému dáva iný zmysel. Boh na zlobu človeka odpovedá Dobrom. Boh i tento Najväčší zločin, ktorým je Ukrižovanie Božieho Syna, premyslel na dobro.
Jeden Žid, veriaci v Krista, takto hovorí o Kristovej obeti: „Je také dôležité, aby sme tomu rozumeli, že sme boli predvedení pred tvár Boha ukrižovaného za nás, a tu sme naozaj začali vidieť. Čo sme uvideli? Ľudia, nikdy by sme nepoznali, čo je to hriech, pokiaľ sme nevideli Ježiša na kríži. Dovolím si povedať, že nikto z nás nebol v plnosti pri kríži, pretože keď sa tam raz dostanete, nikdy nezhrešíte. Pretože na tom kríži je obeť, Baránok, ktorý bol zabitý, jeho tvár znetvorená viac ako ktorákoľvek iná, vyzerala horšie ako kus mäsa. Tak vyzerá hriech. Toto urobil náš hriech Bohu. Tento násilný Boží čin zmierenia a vykúpenia nás postavil do pozície, v ktorej sme videli, čo hriech naozaj je. Čiňte pokánie! A v tom pokání nachádzame zmierenie s Bohom. Ak oddelíte zmierenie od ukrižovaného Mesiáša, stratíte svoju cestu. V Mesiášovi Boh otvoril doširoka brány neba a všetci, ktorí po tom túžia, môžu vojsť.“
Kresťanstvo na rozdiel od židovstva je náboženstvom milosti. Skrze Mojžiša bol ľuďom daný zákon, teda vonkajšia norma chovania, ale skrze Ježiša Krista prišla milosť. Milosť to je Boží zásah do vnútra človeka. Zmena vnútra človeka. Zmena ducha. Práve to, čo zákon nedokáže, čo nedokáže žiadna výchova, to koná milosť. Milosť je darovaná dokonalosť. Ježiš nám túto dokonalosť zjavuje, ale Duch Svätý nám ju dáva, ak po nej túžime. Ježiš zjavuje moc, ktorá pramení do ľudského života, skrze spojenectvo s Bohom. Jeho ľudské srdce je podstatne zjednotené s Božím Slovom.
Kristus, Božie Slovo, je ako operačný systém, ktorý si musíme vo vlastnom záujme nainštalovať na svoje srdce, aby sme sa stali pre Boha prijateľní. A tak ako pred inštaláciou je dobré prečítať si načo daný systém slúži, čo vyžaduje a čo spôsobuje, tak aj my, ak chceme Ježiša prijať, musíme najprv poznať Božie Slovo, aby sme vedeli, k čomu hovoríme svoje „áno“. A tak, ako pred prijatím nového operačného systému prebieha formácia disku, ktorá zmaže všetky predošlé súbory, tak sa aj my musíme zriecť svojho predošlého spôsobu života, hriešnej existencie zameranej len na seba, aby sa v nás krása tohto nového operačného systému, ktorý sa nazýva Ježiš Kristus – Božie Slovo, mohla úplne prejaviť. Ježiša máme prijať ako Slovo, ako Telo, ako Život, ako Pravdu, ako svoju Cestu. Toto je podstata pokánia. Kto to robí, stáva sa Božím priateľom, synom a dcérou Najvyššieho. Kto to nerobí, i keď chodí občas do kostola, ešte stále nepatrí do okruhu Božích priateľov.
Na záver slová sv. Františka: „Tomu, ktorý pre nás toľko zlého vytrpel, a toľko dobra nám preukázal a ešte v budúcnosti preukáže, tomu nech každé stvorenie, ktoré je na nebi i na zemi, v mori i podsvetí, vzdáva chválu, česť, slávu i dobrorečenie, pretože On je naša Sila a Statočnosť, jedine On je dobrý, On sám je Najvyšší, On sám je Všemohúci, Podivuhodný, Preslávny a sám Svätý, hodný chvály a Požehnaný na veky vekov. Amen!“ (List všetkým veriacim).