V deň Turíc prehovoril apoštol Peter k ľudu. Jeho reč by sme mohli zhrnúť do troch viet: „Zabili ste Ježiša Nazaretského! Boh ho vzkriesil! Čiňte pokánie!” Mám veľkú túžbu vziať tieto tri vety a oživiť ich uprostred vás. Dúfam, že sa ím podarí preniknúť naše srdcia, ako prenikli srdcia tých, ktorí ich počuli z úst apoštolov. Tých tritisíc ľudí, ktorým Peter vmietol do tváre túto hroznú obžalobu, iste všetci neboli na Kalvárii a nezatĺkali klince. Určite všetci neboli ani pred Pilátovým palácom a nedožadovali sa Ježišove smrti. Prečo im teda teraz Peter vyčíta túto hroznú skutočnosť. Preto, lebo patrili k národu, ktorý ho zabil? Ale veď aj sám Ježiš, Panna Mária a väčšina prvých kresťanov patrili k tomuto národu. Preto, lebo neprijali Evanjelium o Božom Kráľovstve, ktoré sa priblížilo a nekonali pokánie? Možno len preto, lebo keď Ježiš prechádzal ich ulicami, možno zatiahli záclonu na svojom obchode, aby nemali problémy.
Pripomíname si tieto veci, ale dosiaľ sa cítime dosť v bezpečí. Tá vec sa týka – zdá sa nám – len tých, ktorí žili v Ježišovej dobe v Palestíne a nie nás. Tvárime sa ako kráľ Dávid. Keď počul od proroka Nátana správu o veľkom hriechu, ktorý bol spáchaný v meste, zvolal nakoniec rozhnevané: „Kto to urobil je synom Smrti”! Ale. čo povedal prorok Nátan Dávidovi? Ukázal na neho prstom a povedal: „Ty si ten muž, kráľu!“ To isté dnes volá na nás Božie Slovo, keď sa snažíme zistiť, kto zabil Ježiša: „Ty si ten muž! Ty si zabil Ježiša Nazaretského! Ty si tam bol onen deň, ty si kričal s davom: „Preč s ním, preč s ním, ukrižuj ho!” Ty si bol Petrom, ktorý ho zapieral, ty si bol Judášom, keď ho zrádzal, ty si bol s vojakmi, ktorý ho bičovali, ty si pridal trň k jeho korune, ty si pľuval na jeho tvár!”
Táto istota patrí k podstatnému jadru našej viery. „Kristus bol usmrtený pre naše hriechy” (Rim 4,25). Prorok Izaiáš dal už dopredu tejto pravde výraz: „A predsa On niesol naše utrpenie, obťažil sa našimi bolesťami, On však bol prebodnutý pre naše neprávosti, zdrvený pre naše zločiny, ťažili ho tresty pre našu spásu, jeho rany nás uzdravili.” (Iz 53,4). Všetci sme vinní za jeho smrť, pretože všetci sme zhrešili, a ak povieme, že sme bez hriechu, klameme sami seba. Avšak keď povieme: „Ježiš zomrel za naše hriechy“, je to – to isté, ako priznanie: „My sme zabili Ježiša!“ O tých, ktorí po krste znovu hrešia, teda o nás, hovorí list Hebrejom, že „znovu križujú Božieho Syna a vydávajú ho na posmech“ (Hebr 6,6).
Keď tie tri tisícky ľudí počuli hroznú obžalobu: „Vy ste zabili Ježiša z Nazareta”, preniklo im to srdce a povedali Petrovi a ostatným apoštolom: „Bratia, čo máme robiť?” Zmocnilo sa ich veľké zdesenie a zmocňuje sa v tejto chvíli aj nás, ak nie sme z kameňa. Ako by sme sa nemali desiť tejto myšlienky: Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, a našou celou odpoveďou bolo, že sme ho zabili!” Zabili sme Život!
Dokiaľ sme neprešli touto vnútornou krízou, týmto „strachom a zdesením”, nie sme skutočne zrelí kresťania, ale sme len na ceste ku svetlu. Dokiaľ si sa ani ráz necítil naozaj stratený, hodný odsúdenia, ako úbohý stroskotanec, nevieš, čo to znamená byť spasený Kristovou krvou, nevieš, čo hovoríš, keď nazývaš Krista svojím Spasiteľom.
Skutočne, nemôžeš ani poznať Kristove útrapy a plakať nad nimi. Bolo by to pokrytectvo, pretože naozaj pozná Kristovo utrpenie len ten, kto je v hĺbke presvedčený, že ho sám zavinil, že mu ho sám spôsobil. Ježiš by ti mohol povedať ako zbožným ženám: „Neplač nado mnou! Plač nad sebou a nad svojimi hriechmi!” (Lk 23,28)
Táto kríza môže mať dvojaké riešenie: buď ako Judáš, ktorý povedal: „Zradil som nevinnú krv” a šiel sa obesiť, alebo riešenie apoštola Petra, ktorý, keď si uvedomil svoj hriech, horko zaplakal. Keď sa Peter presvedčil o sile pokánia, môže teraz poukázať ostatným na túto cestu spásy a mocne volať: „Čiňte pokánie!”
Ale čo tieto slová znamenajú? Ako ich môžeme uskutočniť? Uskutočnia sa tým, keď prejdeš zo stavu, keď si priznal svoj hriech, k vyznaniu hriechu. Keď počuješ zvesť o tom, že to ty si zabil Ježiša z Nazareta, a ty odpovieš so skrúšeným srdcom a vo všetkej úprimnosti: „Áno, ja som zabil Ježiša!“ Tento prechod nezávisí len od nás, je to dielo Ducha Svätého, ktorý svet usvedčuje z hriechu. Je to niečo zázračné. Keď k tomu dôjde, podobne ako v deň Kristovej smrti pukali skaly, tak v nás pukne naše kamenné srdce a podobne ako sa roztrhla opona v chráme, roztrhne sa závoj pred našimi očami a my uvidíme svoj hriech. Prestaneme sa zaoberať hriechmi svojich blížnych, preto, lebo budeme veľmi dobre vidieť hriech svoj. Náš najväčší hriech je práve v tom, že svoj hriech nevidíme, ale zato veľmi dobre vidíme hriechy svojich blížnych.
Sv. František nás všetkých vyzýva: „Uvažuj človeče, k akej dôstojnosti ťa povzniesol Pán Boh, keď ťa podlá tela stvoril k obrazu svojho milovaného Syna a podlá ducha utvoril ku svojej vlastnej podobe. A všetci tvorovia pod nebom slúžia svojmu Stvoriteľovi, poznávajú ho a poslúchajú podlá svojej prirodzenosti lepšie než ty. A ani zlí duchovia ho neukrižoval: ale ty si ho v spolčení s nimi ukrižoval a dosial križuješ, keď máš svoje potešenie v nerestiach a hriechoch.“
„Láska blaženého Františka k bolestiam a utrpeniu Kristovmu bola taká vrúcna, že sa nestaral o vlastné choroby, ktoré mu denne pôsobili veľké bolesti.”
„Ráz krátko po svojom obrátení, keď šiel cestou okolo kostola Panny Márie v Porciunkule, dal sa do hlasitého plaču. Jeden zbožný človek ho stretol a myslel, že je chorý. Spýtal sa ho: „Čo ti je bratku?” Sv. František odpovedal: „Mal by som prejsť celým svetom a bez ostychu oplakávať utrpenie svojho Pána.” Tu onen človek dal sa s ním tiež do plaču a veľmi nariekal.“