V čítaniach, ktoré sme počuli, sme prechádzali od Stvorenie sveta cez Mojžiša, Prorokov a Apoštolov k ústrednej téme Dejín Spásy a to k Ježišovmu Zmŕtvychvstaniu. Položme si otázku, z čoho máme najväčší strach? Čoho sa najviac hrozíme? Čoho? Myslím si, že sa nepomýlim, ak aspoň za väčšinu z vás odpoviem: „Smrti!“ Smrti vo všetkých jej prejavoch, či sa jedná o nejaké prírodné alevo spoločenské katastrofy, ako zemetrasenie, mor, vojna, požiar, či ide o choroby, či ide o opustenosť od všetkých, ktorú môžeme nazvať aj spoločenskou smrťou, či ide o Peklo ako Večnú Smrť. Smrť je slovo, ktoré toto všetko zahŕňa do jedného pojmu. Diabol ovláda svet strachom zo smrti. Hrozbou smrti dokáže aj pokrstených doviesť ku hriešnym kompromisom.
Zamerajme dnes svoje oči na prázdny hrob Pána Ježiša. Jeden z nás ľudí prenikol za bariéru smrti a smrť premohol. Kristus svojou smrťou premohol našu smrť. Ježišovo zmŕtvychvstanie je niečím iným ako napr. vzkriesenie Lazára. Lazár po svojom vzkriesení sa znovu vracia do pozemskej reality a má znovu len svoje staré smrteľné telo a teda znovu mu hrozí smrť. Komicky to vo svojich Apokryfoch vyjadril českí spisovateľ Čapek. Lazár sa podľa neho znovu smrti bojí a má strach, aby neprechladol. Čosi na tom výroku môže byť pravdivé.
Avšak Kristovo vzkriesenie je niečo nové. Kristus uskutočnil „Paschu“, čo znamená po Hebrejský „Prechod“. Kristus prešiel zo smrti do života. Jeho Vzkriesenie nemôžeme radiť ani ku zážitkom ľudí, ktorí prežili klinickú smrť, pretože pri všetkej nádhere zážitkov ľudí, ktorí prežili klinickú smrť, objavuje sa v nich aj akási nostalgia, lebo sa cítia izolovaní od ľudí na tejto zemi, a už nemôžu činne a priamo pôsobiť v a na materiálny svet, nemajú vzťah k hmote tohto sveta.
Vzkriesený Ježíš však existuje ďalej ako celistvý človek, ktorý ma ruky, nohy i bok, ktorý na svojom tele nosí dokonca oslávené rany svojho umučenia, teda Jeho život je v kontinuite s predošlým. I napriek týmto ranám sa teší zo stretnutie s apoštolmi, jé s nimi, poučuje ich. Vzkriesený má vzťah ku hmote, môže jesť i piť, učeníci ho počujú hovoriť. Keď sa medzi nimi objaví, nemožno ho dokonca zo začiatku odlíšiť od iných živých ľudí. Je tak reálny, že Maria Magdaléna ho najprv považuje za záhradníka, Emauzskí učeníci ho považujú za zbožného cudzinca.
Boh ho vzkriesil pre naše ospravodlivenie. Toto je zahladenie nášho zločinu a hriechu, ktorého sme sa dopustili ukrižovaním Ježiša, z Božej strany. Boh ho Vzkriesil. Boh zničil následky a stopy nášho hriechu. Jeho rany ostali. Pre veriacich v neho sú jeho rany zjavením Absolútnej Lásky. Pre neveriacich a protiviacich sa Bohu zostavajú obžalobou. Nie pre Boha, ktorí aj ich miluje a chce spasiť, ale pre ich svedomie, aby sa prebudilo. Písmo Sväté hovorí: „Uvidia, koho prebodli”.
Veľmi jednoduché, a takmer až zmätené, sa nám môžu zdať správy o vzkriesení Pána zachytené v rôznych evanjeliách. Kedysi mi tento veľkonočný zmätok pôsobil potiaže vo viere. Keď sa človek zaoberá Písmom Svätým len povrchne, zdá sa mu, že si jednotliví evanjelisti protirečia. Ale keď ide do hĺbky textu, zisti, že nejde o protirečenia, ale skôr o neúmyselné zámlky, presne tak ako to chodí aj v bežnom živote. Nie všetci všetko vedia. Každý si všíma čosi iné. Niektorý evanjelista sa stretol so svedectvom Márie Magdalény, iný čerpal svoju látku z rozprávania Ježišovej matky a zasa iný vychádzal zo svedectva apoštolov. Keby sa na ulici udiala nejaká nehoda a prišlo by k protokolárnemu záznamu výpovede svedkov, boli by sme prekvapení, ako rozlične vnímajú ľudia, tú istú udalosť. Keby pisatelia Evanjelií chceli úmyselne klamať, dohodli by sa na ustálenej verzii jedného Evanjelia. Ale práve táto rôznosť svedčí o tom, že v evanjeliách je zachytený kus reálneho života. A z toho môžeme pochopiť, že do tejto reality zapadajú aj správy o Zmŕtvychvstaní.
Naše prísne logické uvažovanie nás viedlo od kríža ku Pánovmu hrobu. Tu však končí naša schopnosť logicky uvažovať. Tam sa dejú veci, ktoré presahujú našu možnosť chápať. Človeka chytá strach z tejto zdanlivej nelogičnosti vecí. Preto i nám musí anjel povedať: „Vy sa nebojte! Viem, že hľadáte Ježiša, ktorý bol ukrižovaný. Nie je tu, lebo vstal z mŕtvych, ako povedal, Poďte, pozrite si miesto, kde ležal. A rýchlo bežte povedať jeho učeníkom: „Vstal z mŕtvych a ide pred vami (do Galiley), tam ho uvidíte. Hľa povedal som vám!”
Ježiš naozaj vstal z mŕtvych. Jeho bytosť, akoby bola obrátená naruby, telo je nesené duchom. V našom živote to vyzerá tak, že telo nesie ducha. V budúcom to po vzkriesení bude tak, že duch bude niesť telo. Sv. Pavol o tom svedčí v 1 Kor 15,35-50 takto: „Ale niekto povie: „Ako vstanú mŕtvi? V akom tele prídu?” Hlupák! Čo ty seješ, neožije, ak prv neodumrie. A čo seješ, neseješ budúce telo, ale holé zrno, či už pšeničné alebo nejaké iné. No Boh mu dáva telo, aké chce, a každému semenu jeho vlastné telo. Nie každé telo je to isté telo, ale iné je ľudské, iné zvieracie telo, iné vtáčie telo a iné rybie. A sú telá nebeské a telá pozemské, ale iná je sláva nebeských a iná pozemských. … Tak je to aj so zmŕtvychvstaním: seje sa porušiteľné, vstáva neporušiteľné; seje sa potupené, vstáva slávne; seje sa slabé, vstáva mocné, seje sa telo živočíšne, vstáva telo duchovné. Ak jestvuje živočíšne telo, jestvuje aj duchovné. Tak je aj napísané: „Prvý človek, Adam, sa stal živou bytosťou”; posledný Adam oživujúcim Duchom. … Prvý človek zo zeme je pozemsky; druhý človek je z neba. …. A ako sme nosili obraz pozemského, tak budeme nosiť aj obraz nebeského. Hovorím však bratia, že telo a krv nemôžu byť dedičmi Božieho kráľovstva, ani porušiteľnosť nebude dedičom neporušiteľnosti.“ Ježišovo Zmŕtvychvstanie je Božím zasľúbením. Čaká nás Nové Nebo a Nová Zem, Nová realita, Nové Stvorenie.
Ako sa tohto Kristovho Tajomstva zmocniť, to nám takisto ukazuje sv. Pavol tentoraz v liste Rimanom. Ak chceš v sebe prežiť Kristovo zmŕtvychvstanie, musíš najprv v sebe prežiť jeho smrť. Smrť Starého stvorenia v sebe. Smrť svojho sebeckého „Ega”. Musíš úplne zaprieť svoje sebectvo v jeho vláde i v sústredení len na seba. Celé naše víťazstvo je ukryté v ochote povedať svoje áno k Ježišovmu krížu, povedať svoje áno Ježišovi Ukrižovanému.
Krst, ktorý si dnes pripomenieme pri obnove krstných sľubov, je sviatosťou nášho znovuzrodenia. Krst je pochovanie spolu s Kristom. Tak to vystihovali staré obrady krstu, keď celý človek bol ponorený do vody, čo malo naznačovať jeho smrť. Teda krstom v jeho smrti sme boli spolu s ním pochovaní, aby sme aj my, ako bol Kristus Vzkriesený zmŕtvych Otcovou slávou, žili novým životom. Lebo, ak sme sa s ním spodobnili v jeho smrti, budeme mu podobní aj v zmŕtvychvstaní. Sebectvo robí človeka nešťastným. Starý človek má byť spolu s Kristom ukrižovaný, aby bola zničená hriešna prirodzenosť, aby sme viac neotročili hriechu. Lebo, kto zomrel, je oslobodený od hriechu. Aj my máme o sebe súdiť, že sme mŕtvi hriechu a tak sa aj chovať. Na druhej strane máme vedieť, že žijeme Bohu v Kristovi Ježišovi.