V evanjeliu vidíme dvoch učeníkov na ceste do Emauz. Evanjelium hovorí: „V ten deň išli dvaja z nich do dediny zvanej Emauzy, ktorá bola od Jeruzalema vzdialená šesťdesiat stadií, a zhovárali sa o všetkom, čo sa prihodilo.“ Evanjelium nehovorí aký účel mala ich cesta. Možno si len chceli všetko v kľude premyslieť, trošku si vydýchnuť z atmosféry, ktorá vládla v Jeruzaleme. Vieme, že ostatní apoštoli trávili svoj čas za zavretými dverami. Nezdá sa, že by títo dvaja zo strachu opúšťali Jeruzalem, lebo otvorene hovoria pred neznámym pútnikom o tom, čo sa stalo a čo si o tom oni myslia.
„Ako sa tak zhovárali a spoločne uvažovali, priblížil sa k nim sám Ježiš a išiel s nimi. Ich oči boli zastreté, aby ho nepoznali.“ Učeníci sa zhovárali a uvažovali, mohli by sme povedať, že sa chceli dopátrať pravdy. Človek má nad všetkým uvažovať. O nás často platí, že počúvame, alebo čítame, ale neuvažujeme. Uvažovať je od slova vážiť. Teda hľadať pravdu, ktorá sa skrýva za slovami. Každú informáciu podrobiť kritike logického uvažovania a osvetliť svetlom Božieho Slova. V tomto svete nemôžeme automatický predpokladať, že každá informácia, ktorá sa k nám dostane, je pravdivá. Tíka sa to predovšetkým tak háklivej oblasti ako sú rôzne zjavenia. Diabol sa veľmi rád prestrojuje za anjela svetla.
Hľadanie pravdy vedie ku stretnutiu s Kristom. Pri hľadaní pravdy sa aj týmto dvom učeníkom priblížil Ježiš a išiel s nimi. Ich oči boli neschopné poznať ho. Bez zvláštnej milosti Božej budeme hľadieť na Krista a nebudeme ho môcť spoznať. Už žalmista hovorí: „Len v tvojom Svetle môžem Svetlo vidieť.“ Len vo svetle Ducha Svätého môžeme poznať Krista ako Pravdu.
Ježiš sa ich spýtal: „O čom sa to cestou zhovárate?” Pán Ježiš je spolu s nami aj na našich cestách a aj nás sa pýta, to isté: „O čom sa zhovárate, nad čím premýšľate?“ Určite ho poteší, keď zistí, že predmetom našich rozhovorov a úvah je On sám. A zaiste ho zarmucuje, keď sme „plný prázdnych rečí“.
„Zastavili sa zronení a jeden z nich menom Kleopas, mu povedal: „Ty si vari jediný cudzinec v Jeruzaleme, ktorý nevie, čo sa tam stalo v týchto dňoch?” Vyložili mu celé ubolené srdce až po svoje sklamanie: „A my sme dúfali, že on vykúpi Izrael.“ Možno sa tieto slová častejšie ozývali v apoštolskom zbore. My sme dúfali, to znamená: “už nedúfame, už sme stratili nádej”. Aj nám sa môže stať, že keď si zvykneme na mocného Ježiša konajúceho veľké zázraky a divy na stránkach evanjelia, tak sa môžeme jeho krížom a jeho slabosťou cítiť akosi zaskočení. Aj nás sa môže zmocniť pochybnosť: „Správne som uveril, keď som sa pustil nasledovať Ukrižovaného Boha.“
„On im povedal: „Vy nechápaví a ťarbaví srdcom uveriť všetko, čo hovorili proroci! Či nemal Mesiáš toto všetko vytrpieť, a tak vojsť do svojej slávy?” A počnúc od Mojžiša a všetkých Prorokov, vykladal im, čo sa naňho v celom Písme vzťahovalo.“ Viera v Zmŕtvychvstalého nevisí vo vzduchu, ale opiera sa o prorokov. Zmŕtvychvstalý je ovocím prisľúbení. Ježiš otvára učeníkom zmysel mnohých miest a udalostí Písma. Naše srdce je bez jeho pomoci nechápavé a ťarbavé, neschopné uveriť. Viera srdca je čosi iní ako len súhlas rozumu. Samozrejme, súhlas rozumu je akoby prvým stupienkom viery, ale vrchoľ je viera, ktorá zasahuje srdce človeka. Len zásah do srdca likviduje neveru.
„Tak sa priblížili k dedine, do ktorej šli, a on sa tváril, že ide ďalej. Ale oni naň naliehali: „Zostaň s nami, lebo sa zvečerieva a deň sa už schýlil!“ Tak ako ma zmŕtvychvstalý mnoho podôb, tak používa aj mnoho spôsobov zjavovania sa. Akoby sa dal na akési Božské divadlo: „on sa tváril, že chce ísť ďalej.“ Ježiš skúša ich lásku. Nie je nič jednoduchšie a pohodlnejšie, ako nechať neznámeho pútnika ísť svoju cestou do noci a do tmy. Veď s každým hosťom sú spojené nejaké starosti a výdavky. Nakoniec, veď tento tajomný pútnik o nič neprosí a ničoho sa nedožaduje. Keby učeníci necítili vďačnosť voči tomu, ktorý znovu prebudil ich ubitú vieru, nechali by ho zaiste ísť ďalej. Ale pre nich to bol Boží človek poslaný z neba v pravý čas, aby vzkriesil ich vieru. A preto na neho naliehali: „Zostaň s nami, lebo sa zvečerieva a deň sa už schýlil!“ Ozajstnú lásku prejaví ten, kto kriesi v ľuďoch vieru. Veľmi často rodičia okrem viery dajú deťom všetko a potom sa čudujú, že ich vďačnosť je nulová.
„Vošiel teda a zostal s nimi. A keď sedel s nimi pri stole, vzal chlieb a dobrorečil, lámal ho a podával im ho. Vtom sa im otvorili oči a spoznali ho. Ale on im zmizol.“ Keď sú ich oči osvietené vierou a začínajú vnímať Krista, On im zrazu zmizne. Pred očami zostáva rozlámaný chlieb eucharistie. Celým príbehom nás chce Ježiš naučiť, že ho môžeme stretnúť vždy, keď hľadáme pravdu, keď čítame Písmo, keď lámeme eucharistiu, v spoločenstve veriacich. A táto podivná cesta “preč zo spoločenstva” sa po stretnutí s Pánom otáča o 180 stupňov.
„Tu si povedali: „Či nám nehorelo srdce, keď sa s nami cestou rozprával a vysvetľoval nám Písma?” A ešte v tú hodinu vstali a vrátili sa do Jeruzalema.“ Stretnutie so Vzkrieseným v ich srdci znovu oživilo vieru, nádej a lásku. Znova v sebe prežívajú lásku k Cirkvi a ešte v tú hodinu sa vracajú do Jeruzalema. „Tam našli zhromaždených Jedenástich a iných s nimi a tí im povedali: „Pán naozaj vstal z mŕtvych a zjavil sa Šimonovi.” Aj oni porozprávali, čo sa im stalo cestou a ako ho spoznali pri lámaní chleba.“ Cirkev už nie je spoločenstvom sklamaných a oklamaných ľudí, ale spoločenstvo, v ktorom sa zjavuje Vzkriesený Pán.