V dnešnom evanjeliu môžeme pozorovať akúsi radikálnu neschopnosť človeka uveriť v evanjelium. Evanjelista Marek na viacerých miestach podotýka, že apoštoli nemohli uveriť z rôznych dôvodov. Spomína tvrdosť srdca ale aj veľkú radosť. Nakoniec Ježiš týchto ťažko veriacich ľudí mocou Ducha Svätého uschopňuje k tomu, aby šli a druhých privádzali k viere. Aby sa človek skutočne obrátil je potrebné zažiť Boha. Nemyslím teraz len na obrátenie v zmysle „uveril som v existenciu Božiu“, ale v zmysle „uveril som v dobrotu Boha“. Prestal som podozrievať Boha zo zla.
Prvé čítanie zo Skutkov apoštolských nám ukazuje, že pre mnohých ľudí je potrebné zažiť zázrak, aby dokázali uveriť. Nie zázrak v zmysle senzácie alebo akejsi cirkusovej atrakcie, ale zázrak v zmysle prelomu Božej moci do nemoci alebo neschopnosti človeka. Zázrak je prienikom Božieho kráľovstva a Božieho poriadku do nášho sveta, ktorý celý leží v moci zla. Nie je niečím okrajovým pri hlásaní evanjelia. Je akoby preukazom vyslancov Božieho kráľovstva. Apoštoli sa modlili za to, aby sa aj skrze ich ruky diali veľké veci, aby tak mohli viacerých ľudí priviesť na správnu cestu. Zázrak síce nevedie automatický k viere. Tak to pozorujeme i u členov Veľrady. Bolo im nad slnko jasnejšie, že sa stal skrze apoštolov zázrak, zjavný všetkým obyvateľom Jeruzalema a nemohli to poprieť. Ale oni nechceli Ježiša a preto im nepomohol ani zázrak. Ich náboženstvo im bolo cennejšie ako zjavujúci sa Boh. Ostatní ľudia oslavovali Boha za to, čo sa stalo, lebo zázrak je zážitkom Božej dobroty a moci už tu na tejto zemi, kde ešte vládne hriech a smrť.
Dnešné čítanie zo Skutkov apoštolských nám dáva ešte inú lekciu a to lekciu o „pravej poslušnosti“. Apoštol Peter takto odpovedá členom Veľrady: „Posúďte, či je pred Bohom spravodlivé viac poslúchať vás ako Boha; lebo nemôžeme nehovoriť o tom, čo sme videli a počuli.“ Pravá poslušnosť je poslušnosť Bohu. Boh sa zjavuje v ľudskom svedomí, ktoré je osvietené Božím Slovom. Pravá poslušnosť vedie k tomu, že človek dostáva Dar Ducha Svätého. Sv. Peter takto vyjadruje túto zákonitosť: „Boh dáva svojho Ducha tým, ktorí ho poslúchajú.“ Nesprávna poslušnosť môže dušu uviesť do vnútorných zmätkov. Boha treba nadovšetko poslúchať a človeka natoľko, na koľko žiada súhlasne s Bohom. Svedomie má byť osvietené Božím Slovom, pretože naše svedomie je hlasom Božím v tom zmysle, že nám zreteľne hovorí: „Rob dobre a vyhýbaj sa zlu“. Človek však po zatemnení rozumu nemá v tejto oblasti úplne jasné, čo je dobré a čo zlé. A práve toto nám zjavuje Boh svojím Slovom.
Táto veta nám odhaľuje aj prameň svedectva. Apoštoli majú takú skúsenosť s Bohom, že nemôžu nehovoriť o tom, čo videli a počuli. Dokiaľ v sebe ešte nepociťujeme tento vnútorný tlak, dokiaľ nemáme v sebe toto vedomie veľkých vecí, ktoré nám urobil Boh, tak naše svedectvo ešte nie je zrelé. Ale keď spolu s Pannou Máriou môžeme spievať: „Veľké veci mi urobil, ten ktorý je mocný!“, vtedy náš život dozrel ku svedectvu. Silu svedčiť získavame zo skúsenosti s Bohom, pri stretnutí s ním skrze čítanie Božieho Slova, skrze osobnú modlitbu a prijímaním Sviatostí Cirkvi.