Skutočnú radosť zo Vzkriesenia Pána môže prežiť len ten, kto predtým prežil zhrozenie z Veľkého piatku, zhrozenia spoznania vlastnej hriešnosti, ktorá viedla ku smrti Božieho Syna. Sv. František nás pozýva k úvahe: „Uvažuj človeče, k akej dôstojnosti ťa povzniesol Pán Boh, keď ťa podľa teľa stvoril na obraz svojho milovaného Syna a podľa ducha utvoril ku svojej vlastnej podobe. A všetky tvory pod nebom slúžia svojmu Stvoriteľovi, poznávajú ho a poslúchajú podľa svojej prirodzenosti lepšie ako ty. A ani zlí duchovia ho neukrižovali, ale ty si ho v spolčení s nimi ukrižoval a dosiaľ križuješ, keď máš svoje potešenie v nerestiach a hriechoch.“
Sme zvyknutí dívať sa na Kríž s úctou ako na Znamenie Spásy. Ale pozrime sa na neho očami tých, ktorí ešte nepoznali Svetlo viery. Pre Rimanov bol kríž takým veľkým zlom, že sa: „medzi slušnými ľuďmi nepatrilo ani len vysloviť jeho meno“. (Cicero) U Židov mal kríž podobný zvuk: „Zlorečený, kto visí na dreve“. (Mojžiš) Ak sa z hľadiska morálky alebo práva pozrieme na ukrižovanie Ježiša – Bohočloveka, musíme priznať, že ide o najväčší zločin a hriech proti Bohu i človeku zároveň. Na kríži vrcholí zloba. Kríž sa tak stáva zjavením skazenosti ľudského srdca. Vidíme, že toto samo nemohlo priniesť Spásu ako ovocie. Tajomstvo Kríža musí byť ukryté v čomsi inom. Keby Boh chcel zjaviť Spravodlivosť, bol by to asi najvhodnejší okamih, všetci pristihnutí pri čine.
Situácia, ktorú prežívame po Vzkriesení Pána sa veľmi podobá tej, ktorú prežili Jakubovi synovia, keď sa im dal poznať, po ich príchode do Egypta, ich brat Jozef. Oni mu spôsobili mnoho zla a predali ho do otroctva a on sa milosťou Božou stal záchrancom – doslova Spasiteľom – Egypta a celého sveta. Keď sa dal spoznať svojím bratom, zľakli sa a boli zhrození a čakali spravodliví trest. On sa im však namiesto toho milo prihovoril: „Ja som Jozef, váš brat, ktorého ste predali do Egypta. A teraz sa netrápte a nesužujte, že ste ma sem predali, lebo Boh ma sem poslal pred vami, aby ste ostali nažive. Preto ma Boh poslal pred vami, aby váš rod zachoval na zemi a aby ho mimoriadnym zásahom zachoval pri živote. A takto nie vy ste ma sem poslali, lež Boh. On ma urobil faraónovým poradcom, pánom nad celým jeho domom a vladárom nad celou egyptskou krajinou. Poponáhľajte sa a choďte k môjmu otcovi a povedzte mu: Toto odkazuje tvoj syn Jozef: „…príď ku mne a neodkladaj“. Vy ste síce snovali proti mne zlo, ale Boh to obrátil na dobro, aby uskutočnil to, čo je dnes, aby zachránil život mnohým ľuďom. Len sa už nebojte! Ja sa budem starať o vás aj o vaše deti!” Stručne povedané: „Vy ste mysleli na zlo, ale Boh to premyslel na dobro.“ Toto je sila a čistota Božích myšlienok. A toto sa deje aj s Krížom. Boh Najväčší zločin, ktorým je Ukrižovanie Bohočloveka, premyslel na dobro. Premyslel ho vo svojom srdci. Premyslel ho spolu so svojím Synom v Duchu Svatom. V Jánovom Evanjeliu sú zaznamenané tieto Ježišove slová: „Otec ma preto miluje, že ja dávam svoj život, a zasa si ho vezmem. Nik mi ho neberie, ja ho dávam sám od seba. Mám moc dať ho a mám moc zasa si ho vziať. Taký príkaz som dostal od môjho Otca.” (Jn 10,17-18)
Pán Ježiš tým, že sa vydáva dobrovoľne do našich rúk, dáva iný zmysel udalosti Kríža. Z násilného skutku robí obeť a Eucharistiu, v ktorej všetko dopredu prijíma s vďačnosťou voči Bohu Otcovi, ktorý to pripustil a urobil súčasťou plánu Spásy. Tým, že je poslušný až na smrť, oslobodzuje nás z kliatby neposlušnosti, ktorá plodí smrť. Len z takto prijatého kríža sa môže zrodiť Spása. Skrze jeho krv môžeme dúfať v milosť odpustenia hriechov. Kríž sa takto stáva Zjavením Božej bolesti ale zároveň nesmiernej Božej dobroty. Boh všetkému dáva iný zmysel.
Evanjeliová správa o Vzkriesení obsahuje až zarážajúca podobnosť výrazov a postojov s príbehom: „Jozef a jeho bratia“ „Neľakajte sa! Hľadáte ukrižovaného Ježiša Nazaretského? Vstal z mŕtvych. Nie ho tu! Hľa miesto, kde ho uložili. Ale choďte a povedzte učeníkom a Petrovi: Ide pred vami do Galiley; tam ho uvidíte, ako vám povedal.“ Nachádzame tú výzvu k odvahe. Takisto výzvu niesť tú zvesť ďalej a tiež skutočnosť toho, ktorý ide pred nami, kvôli záchrane našich životov.
Sv. Peter v Skutkoch apoštolských hovorí o Ježišovi: „On kade chodil, dobre robil a uzdravoval všetkých diablom posadlých, lebo Boh bol s ním. No zavesili ho na drevo a zabili. Boh ho však na tretí deň vzkriesil“. O vzkriesení zvykneme väčšinou meditovať a kázať len vo vzťahu k nám. Hovoríme o jeho dôkazoch a dôsledkoch vo vzťahu k nám. Po prípade povieme, že Vzkriesenie je pečaťou hodnovernosti od Boha Otca. Vzkriesenie nie je len púhym faktom, slúžiacim ako „bezpečný dôkaz“ pravosti Ježiša, nie je ani predovšetkým dôkazom pravdy alebo moci, ani nie je predovšetkým počiatkom cirkvi a nového stvorenia. To všetko prichádza ako dôsledok, ako ovocie. Vzkriesenie sa nesmie zužovať na čiste verejný, vonkajší fakt, ktorý sa týka dejín alebo cirkvi, akoby snáď Boh Otec Ježiša vzkriesil len kvôli týmto skutočnostiam a nie pre neho samého.
P. Raniero Cantalamessa tvrdí, že Vzkriesenie je predovšetkým aktom nesmiernej nežnosti, s ktorou Boh Otec v Duchu Svätom svojím Všemohúcim Slovom budí Ježiša, Syna človeka zo smrti. Ježiš, ktorý je Pravý Boh ale súčasne skutočný a pravý človek, je ako človek budený Božím Slovom, ktoré je Živé a Účinné. Teda Vzkriesenie je predovšetkým aktom nesmiernej nehy, s ktorou Otec v Duchu Svätom svojím Všemohúcim Slovom budí svojho Syna zo smrti po jeho nesmiernom utrpení a ustanovuje ho Pánom. Ak tu užívame slovo Pán, máme na mysli to, čo toto slovo u Židov znamenalo. Ježiš aj ako človek je po svojom Vzkriesení zbožštený. Vzkriesenie je aktom Najsvätejšej Trojice. Je to samotný vrchol Božieho konania v dejinách, najväčší dôvod jeho slávy. Od tohto okamžiku bude Boh známy ako „ten, ktorý vzkriesil z mŕtvych Ježiša Krista“ (2 Kor 4,14; Gal 1,1; Kol 2,12).
Vzkriesenie je predovšetkým darom Otca jeho vyvolenému Synovi, v ktorom našiel zaľúbenie; je opätovným objatím po krutom „rozdelení“ kríža, činom nesmierne nežnosti Otca. Je akýmsi Božím výkrikom ako to naznačuje prorok Izaiáš 42,14. „Bol príliš dlho ticho, mlčal, premáhal sa, ale teraz kričí“. Ježišovo Vzkriesenie je výkrikom, ktorým Boh prerušil svoje „mlčanie“. Aj v historickom slede patrí ľudským svedkom tejto udalosti až druhé miesto. Okamžiku Vzkriesenia nebolo prítomne žiadne ľudské stvorenie. Prvé slová, ktoré Cirkev vedená Duchom Svätým, vložila do úst Vzkrieseného Syna v introite veľkonočnej omše, sú radostným zvolaním Syna k Otcovi: „Vstal som z mŕtvych a znova som s s Tebou!“ Tieto slová sú prevzaté zo žalmov (3; 138) a od najstarších dôb sú pripisované Vzkriesenému Ježišovi.
Deň Vzkriesenia je skutočne „deň, ktorý učinil Pán“, „tento div sa udial pred našimi očami“, ako to spievame vo veľkonočnej liturgii. Ježiš je „kameň, ktorý stavitelia zavrhli, ale pred Bohom je vyvolený a vzácny“. Boh Otec z neho urobil základný kameň nového sveta. Tým ukázal, že Synovu obetu prijal a jeho poslušnosť mu je milá. Vzkriesenie je v tomto zmysle korunou obeti na kríži a my pri každej svätej omši môžeme povedať: „Tvoju smrť zvestujeme, tvoje zmŕtvychvstanie vyznávame, kým neprídeš v sláve…“