Keď budeme v tomto týždni počúvať evanjeliové posolstvo o Zmrtvychvstálom, neubránime sa pocitu akéhosi zmätku. Budete mať pocit, ako keby po smrti Pána Ježiša nastal zmätok v dušiach apoštolov a učeníkov. Ešte sa do toho zapletú správy žien, ktoré vidia skôr srdcom ako rozumom a máme dojem, že už tomu začíname rozumieť. Zmätok v evanjeliách, ktorý sa zdá veľmi výrazný, zvlášť keď sa jedná o Zmŕtvychvstalého Ježiša, zrazu prestane byť zmätkom, keď si tieto správy dôkladne porovnáme.
Veľmi ťažko sa zbierajú údaje o žijúcom človeku. Kto sa pokúsi písať životopis niekoho, prežije často, že rôzni ľudia sa k tej istej veci vyjadrujú rôzne a dopĺňajú to, čo iní prehlásili za kompletné. Všetci podliehame zábudlivosti. Nie všetci sme vždy informovaní o všetkom. A tak to je aj v správach evanjelií o Zmŕtvychvstalom. A práve tento evanjeliový zmätok je znakom toho, že nejde o výmysel a hrané divadlo podla určitého scenára, ale o život, ktorý sa vždy žije v čase a v priestore, ktorý je vždy v pohybe. Práve tieto evanjeliové zmätky ukazujú, že sa to naozaj stalo, že to nie je mýtus.
Prvé konštatovanie bolo to, čo ukazuje Ján apoštol. Mária Magdaléna bola neodolateľne tiahnutá k hrobu toho, ktorého veľmi milovala, lebo jej veľa odpustil. Ona jediná nepovažuje hrob za konečnú stanicu. Možno meditovala nad slovami Pána, ktoré už predtým povedal, že bude trpieť, ale na tretí deň vstane z mŕtvych. Mária Magdaléna sa totiž znovu a znovu vracia k hrobu. Najprv sama, potom idú spolu tri Márie. Láska sa totiž nikdy nemôže vyrovnať so smrťou. Smrť a láska si protirečia. Milovať, znamená, povedať: „Ty budeš večne žiť“. Práve Logika Lásky vyžaduje vzkriesenie. Mária najviac miluje, lebo jej bolo najviac odpustené.
„V prvý deň po sobote ráno, ešte za šera, Mária Magdaléna prišla k hrobu a videla, že kameň je od hrobu odvalený.“ Prvý deň po sobote nebol pre židov žiaden sviatočný deň. Bol to všedný deň. Ešte za šera, vtedy keď ty ešte pohodlne spíš. Mária Magdaléna hľadá toho, ktorého z tej duše miluje. Vo všednosti života, v námahe dňa, v skorom vstavaní sa ponáhľa na ceste k hrobu, my všetci sme vlastne na ceste k hrobu. Všetci sa blížime, či to chceme, alebo nechceme, či potom túžime alebo netúžime k svojmu hrobu. Život je vôbec na ceste k hrobu. A na tomto hrobe leží kameň zmarených ľudských nádejí.
„V prvý deň po sobote, ráno, ešte za šera, Mária Magdaléna prišla k hrobu a videla, že kameň je od hrobu odvalený.“ Ak zomieraš spolu s Kristom, ak zomieraš v sile Kristovej svojmu vlastnému sebectvu, ak sa spolu s Kristom posväcuješ v nezištnej láske, aj z tvojho hrobu je odvalený kameň. O Ježišovi všetci proroci svedčia, že každý, kto v neho verí, pre jeho Meno dosiahne odpustenie hriechov.“
„S Kristom ste vstali z mŕtvych, preto hľadajte, čo je hore, kde Kristus sedí po pravici Boha, myslite na to, čo je hore, nie na to, čo je na zemi!“ Zdanlivo totiž žiješ na zemi stratový život, keď sa obetuješ, zdanlivo z toho nemáš žiadny prospech, ale tento tvoj prázdny hrob, má byť naplnený vzkrieseným Kristom. Ináč je naše kresťanstvo vierou v prázdny hrob, teda vierou v čosi neznáme a tajomné. Ale my sme vyzvaní k tomu, aby sme išli na stretnutie s Kristom. A my sa s ním stretávame vo sviatostiach cirkvi. Sviatosti preto môžu existovať a fungovať, že Kristus stal z mŕtvych pre naše ospravodlivenie. Kristus svojou smrťou premohol našu smrť a z jeho kríža vytryskli pramenné spásy, sú to sviatosti cirkvi.