Chcel by som sa Vám aspoň v krátkosti prihovoriť a vyhodnotiť duchovný stav väčšiny veriacich katolíkov. Ide o určité postrehy, ako svoj duchovný život utvárať lepšie a múdrejšie. Zvlášť sa chcem prihovoriť tým, ktorí pristupujú k sviatostiam len ráz za rok, prípadne ráz za polrok. Pokúsim sa odpovedať na niektoré otázky:
1. Čo je vašou najväčšou chybou?
Väčšinou, keď sa sami nad sebou zamýšľame, považujeme za svoju najväčšiu chybu, niektorú povahovú vlastnosť, s ktorou sme sa narodili. Obyčajne celé svoje úsilie obraciame proti tejto vlastnosti, ale vždy znovu a znovu zisťujete, že si s tým nevieme rady a tak sa náš duchovný život vyčerpáva v tom, na čo nemáme silu. Naša situácia je podobná situácii od narodenia postihnutého dieťaťa. Žiadny múdry lekár mu nebude vyčítať, že je postihnuté, pretože je isté, že by určite bolo rád zdravé. Lekár mu však môže začať vyčítať vtedy, keď mu naordinoval účinný liek a po čase zistí, že dieťa tento liek neberie. Toto prirovnanie vystihuje o čo sa vlastne jedná v duchovnom živote.
Pán Ježiš v evanjeliu podľa sv. Jána (Jn 15,22) hovorí na adresu farizejov: „Keby som nebol prišiel, nemali by hriechu. Hriech je v tom, že neuverili v Syna Božieho.” Ježiš prichádza ako Spasiteľ poslaný od Otca na našu záchranu. Prichádza ako Božský liek proti našej smrteľnej chorobe. Sv. Ján Evanjelista tvrdí, že „tým, ktorí ho prijali, dal moc stať sa Božími deťmi.” Keby sme boli odkázaní len sami na seba, nemohli by sme si pomôcť. Celá skutočnosť možnej pozitívnej zmeny je v prijatí Božieho Syna. Cela skutočnosť pozitívnej zmeny teda spočíva vo svätom prijímaní.
2. Čo to však je sväté prijímanie? Je naozaj to, čo každoročne robíte na Veľkú noc svätým prijímaním?
Chcem zdôrazniť, že sväté prijímanie určite nespočíva len v tom, že otvoríte svoje ústa po tom, čo ste povedali „Amen” ku Telu Kristovmu. Vo svätom prijímaní ide predovšetkým o to, aby sa Slovo Božie – II. Božská Osoba – Pán Ježiš – stal riadiacim princípom nášho života. Toto je prvý a základný princíp svätého prijímania. Prvoradé je prijatie Božieho Slova. Snaha vypočuť Boha, snaha porozumieť Bohu, ktorý ma pre nás Slovo. Snaha zjednotiť sa s ním vo vôli. To znamená prijať Ježiša ako svojho Pána a Spasiteľa. Existujú v podstate tri možné stavy ľudskej duše vo vzťahu ku Kristovi. Na záver tejto kapitolky ich vykreslím a popíšem. Prečo mám prijať Božie Slovo? Pretože určenie, ktoré mi Boh dáva je, „aby som sa stal Božím Obrazom” (zrov. Gn 1,26). Človek a Božie Slovo majú to isté poslanie: Poslúžiť ku zjaveniu Boha. Boha zjavujeme len vtedy a natoľko, nakoľko sme zjednotení so Slovom Božím. Natoľko, nakoľko uskutočňujeme toto Slovo.
Ak som v myslení i vo vôli zjednotení so Slovom Božím, ak chcem to, čo chce Boh, ak túžim po Bohu, ktorý sa zjavuje skrze svoje Vtelené Slovo – Ježiša Krista, vtedy som otvorený Duchu Svätému. Skrze Slovo vierou a vôľou prijaté, vstupuje do mňa Duch Svätý. Duch Svätý je Bytostná Dobrota Boha. Vzájomnosť Otca i Syna. Božia Láska rozliata v našich srdciach. (Rim 5,5). Ak je vo mne Duch Svätý a prijímam Kristovo Telo, vtedy sa jedná o skutočné a sväté prijímanie, pretože prijímam Krista v tom Duchu, v ktorom sa mi On sám dáva. Vtedy je to životodarný kontakt. V opačnom prípade sa dá hovoriť o „Judášovom bozku”. Je to síce dotyk s Kristovým Telom, ktoré je požehnané, ale nie je to dotyk lásky, ale zrady. Človek, ktorý nemá Ducha Kristovho a opovažuje sa prijať jeho Telo, „je a pije si odsúdenie” (Rim 14,23).
Avšak chcem upozorniť na jedno nedorozumenie a to ohľadom „hodnosti” svätého prijímania. Predsa mi všetci priamo pred svätým prijímaním vyznávame a priznávame slovami stotníka z Evanjelia: „Pane, nie som hodný!” O hodnosti tu teda nemôže byť ani reči. Nikto z nás nie je hodní a kto si myslí, že je, sa veľmi mýli! Ohľadom svätého prijímania by sa malo skôr ako o hodnosti, uvažovať o „disponovanosti”, „spôsobilosti”. Ona totiž spočíva práve v zjednotení so Slovom Božím. Ku svätému prijímaniu je potrebné, aby som chcel to, čo chce Boh, a odmietol všetky opačné postoje. V tomto zrieknutí sa opačných postojov, postojov protiviacich sa Slovu Božiemu, spočíva opravdivá ľútosť, ktorá je potrebná aj k tomu, aby moja spoveď bola dobrá a platná.
Ďalším veľkým nedorozumením je prijatie Ježiša len na určitý čas a občas. Buď je moje odovzdanie skutočné, alebo si stále ponechávam svoj život vo svojej moci, žijem len čisté z ľudských síl. Ak sväté prijímanie, nie je pre mňa trvalým alebo aspoň prevládajúcim stavom, nič mi to neosoží ku Spáse. Ak chceš byť zdravý, dáš sa do rúk lekára. Ak by si svoje rozhodnutie zmenil, už ti lekár nepomôže. Sväté prijímanie je podobne manželstvu. Spomeň si ako si bol oblečený pri prvom Svätom prijímaní. Prijali sme Krista ako trvalého spoločníka svojho života. Dovolili sme Kristovi, aby zaujal miesto v našom srdci a to natrvalo. Ak to nie je natrvalo, nič to nepomôže k našej Spáse. Len vianočné alebo veľkonočné prijímanie je len akousi láskavosťou voči Bohu, ale má to veľmi ďaleko od skutočnej a plodnej lásky. Pripomíname mi to „veľkodušnú“ návštevu rodičov, ktorých sme odložili do starobinca. Sestry i lekári hovoria, že sa po takejto návšteve obyčajne zhorší stav chovancov. Ak to nie je trvalé prijatie, nie je to láska.
Ku častej účasti na svätom prijímaní len takú poznámku. Čas nie je prekážkou ku svätému prijímaniu! Nemajú pravdu ľudia, ktorí tvrdia, „prerušil si, už nesmieš pokračovať“ Existuje jedine ozajstné prerušenie priateľstva s Bohom a to je smrteľný hriech. Smrteľný hriech definujeme ako vedomé a dobrovoľné prestúpenie Božieho príkazu vo veľkej veci. Do oblasti smrteľného hriechu nepatria rôzne povahové slabosti. Takisto sem nepatria bežné ľudské konflikty, ktoré nekončia nenávistným odmietnutím blížneho. Smrteľný hriech je akési chladnokrvne plánované zlo.
Ľahký hriech nie je nutnou matériou spovede. Ľudovo povedané, kvôli ľahkému hriechu nemusím ísť na spoveď. Je nám odpúšťaný ak ho skutočne ľutujeme, ak chceme napraviť to, čo sme urobili. Samozrejme na konto hriechu treba ešte povedať, že si človek nesmie dovoliť „luxus” hriechu, lebo žiadny hriech nie je tak malý, žeby netvoril prekážku na ceste ku zjednoteniu s Bohom. Posudzovanie hriechov je veľmi relatívna vec. Čo je dôležité sa naučiť pre správny duchovný život: V hriechu sa konalo proti Bohu, po hriechu človek existuje v stave „odmietnutia Boha“ a to je veľmi nebezpečný stav. Tento stav treba čím skôr napraviť. Nikdy nemáme zotrvávať v hriechu. Všedné hriechy stačí správne oľutovať. Ťažký hriech potrebuje sviatostný zákrok. Puto, ktoré sa ťažkým hriechom, vytvorilo medzi nami a Zlým duchom je tak silne, že ho nie sme schopní sami roztrhnúť. Svätá spoveď je účinným exorcizmom, ktorým sme vyslobodzovaní od moci Satana.
3. Kedy má byť v našom živote ďalšia spoveď?
Všetci prežívame po prijatí Pána Ježiša po spovedi určitú vzostupnú tendenciu. Dá sa povedať, že v milosti odpustenia hriechov a v sile tohto pokrmu, dokážeme určitú dobu žiť pozitívne kresťanský. Avšak po určitej dobe si začíname uvedomovať, že už nevieme byť dobrí. Nastupuje akási zostupná tendencia, pokušenie návratu do starých koľají. Tento okamžik je najvhodnejším časom pre ďalšiu svätú spoveď. Ako náhle zisťujem, že príťažlivosť smerom ku Zlému narastá, musím znovu hľadať cestu k vyslobodeniu sa od svojich hriechov a ich dôsledkov. Tento čas je vecou veľmi subjektívnou. Niekto potrebuje svätú spoveď veľmi často, niekomu stačí ráz za mesiac, u starších a vyrovnaných ľudí, aj ráz za niekoľko mesiacov (štvrťrok).
Mnohí bratia a sestry, ktorí pristupujú ku svätej spovedi len ráz za polrok, sa dopúšťajú podobnej chyby, ako horolezci, ktorí každý pokus o zdolanie vrcholu osem tisícovky začínajú od samého začiatku. Vždy ako nadchádza noc sa znovu vracajú do tábora. Správny duchovný život je podobný horolezcom, ktorí budujú základne, vždy tam, kde ich prikvačila noc. Takto vyzerá duchovný život, ktorý prijíma sviatosti podľa vlastnej potreby a nie podľa cirkevných sviatkov a je to omnoho múdrejšie. Chybný štýl duchovného života nakoniec človeka unaví, pretože napriek mnohoročnému úsiliu zdolať vrchol, nikdy nevystúpi vyššie ako predtým. Avšak správny štýl duchovného života ponúka radosť z nových víťazstiev.
O čo sa vlastne jedná pri svätom prijímaní, skúsim ešte podrobnejšie vyjadriť, ako som to na začiatku prisľúbil. Vo vzťahu ku Kristovi Spasiteľovi existujú tri možné situácie, alebo tri možné postoje, ktoré človek zaujme. Z týchto troch postojov potom vyplývajú tri typy ľudí, o ktorých hovorí sv. apoštol Pavol vo svojich listoch:
Človek prirodzený – živočíšny. Takýto človek vierou neprijal Krista ako svojho osobného Spasiteľa. Buď preto, lebo o ňom nič nevie, alebo preto, lebo mu nechce podriadiť svoj život. Nechce sa zrieknuť svojej vôle naklonenej ku Zlu. Sv. Pavol o takýchto ľuďoch píše v liste 1 Kor 2,14: „Živočíšny človek neprijíma veci Božieho Ducha; sú mu bláznovstvom a nemôže ich pochopiť, lebo ich treba duchovne posudzovať.”
Takýto človek sa necháva viesť svojím egoizmom. Pretože sa uzatvoril pred Bohom, nie je v ňom Láska. Jeho záujmy sú poddané vlastným chúťkam, čo sa často končí pocitom a zážitkom disharmónie a nenaplnenia života. Tento človek prežíva svet ako zlý, pretože sa na všetko díva cez svoje sebectvo a cez svoju skazenosť. Jeho pohľad nie je čistý a preto sa mu všetko zdá špinavé. V konečnom dôsledku, ak takýto človek nezmení svoj pomýlený štýl života, príde až k zavrhovaniu sveta i seba samého, čo často ústi do nenávisti voči všetkým aj sebe samému a môže to končiť sebevraždou. Takýto životný štýl ústi do Satanizmu.
Človek duchovný. Je to typ človeka, ktorý vierou prijal Ježiša ako svojho Pána a Spasiteľa. Pretože je ochotný poslúchať Boha, prebýva v ňom Duch Boží, ktorý sa v ňom prejavuje ovocím a darmi.
Sv. Pavol o takýchto ľuďoch hovorí v liste Ef 3,14-19: „Preto zohýnam kolená pred Otcom, od ktorého ma meno každé otcovstvo na nebi i na zemi; nech vám dá podlá bohatstva svojej slávy, aby skrze jeho Ducha mocne zosilnel Váš vnútorný človek, aby Kristus skrze vieru prebýval vo vašich srdciach, aby ste zakorenení a upevnení v láske mohli so všetkými svätými pochopiť, aká je to šírka, dĺžka, výška a hĺbka, a poznať aj Kristovu lásku, presahujúcu každé poznanie, aby vás naplnila Božia plnosť celá.”
Ako tvrdí sv. Pavol, tento vnútorný človek môže v nás zosilnieť mocou Ducha Svätého. Kristus skrze vieru prebýva v takomto človeku. Kristus to je nové stvorenie, človek podstatne zjednotený so Slovom Božím. Duch Svätý v človeku vytvára osobnosť Krista. Viera to je schopnosť otvoriť sa a prijať do seba Ducha Božieho. Je základným predpokladom lásky. Kristus v nás spôsobuje zážitok a aj skutočnosť lásky.
U duchovného človeka je Kristus na tróne života. Naše EGO je detronizované. Všetky záujmy sú poddané riadeniu Božiemu. Výsledkom je život v harmónii s Božím plánom. V živote takéhoto človeka sa objavuje ovocie Ducha Svätého, o ktorom píše sv. Pavol v liste Gal 5,22-23: „Ale ovocie Ducha je láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, láskavosť, dobrota, vernosť, miernosť, zdržanlivosť. Proti tomuto zákona niet.” O daroch Ducha Svätého sa pojednáva v 1 Kor 12. Prvým plne duchovným človekom na našej planéte bola Panna Mária, pretože ona ako prvá prijala Ježiša ako svojho Pána a Spasiteľa.
Telesný kresťan. Je tretí typ človeka a pravdepodobne najrozšírenejší typ kresťana. Je to človek, ktorý Krista pozná a aj ho prijal ako svojho Pána a Spasiteľa, ale nie celkom a nie natrvalo. Neodovzdal mu svoj život. A preto sa často cíti bezradný a znechutený, lebo sa často spolieha len na svoje vlastné sily v snahe o kresťanský život. Avšak nie je schopný z vlastných síl zmeniť svoje vnútro. Ježiš nám všetkým hovorí, že bez neho nemôžeme nič dobré urobiť. Sv. Pavol o takýchto ľuďoch pojednáva v 1 Kor 3,1-3: „A ja som Vám bratia nemohol hovoriť ako duchovným, ale ako telesným, ako nedospelým v Kristovi. Mlieko som Vám dával piť namiesto pevného pokrmu, lebo by ste ho neboli zniesli. Ale ani teraz ešte neznesiete, lebo ste ešte stále telesní a nežijete len po ľudský?”
Takýto život je život poddaný vlastnému “JA”. Teda Egoizmus je stále na tróne života. Kristus síce vošiel do toho to života, ale človek sa mu úplne nezveril. Jeho záujmy sú poddané vlastným chúťkam, čo sa často končí dysharmoniou a pocitom depresie. Takýto človek nepozná svoje duchovné dedičstvo – božie zasľúbenia. Nemá vieru ako vzťah ku Slovu Božiemu. Je neposlušný. Má nedostatočnú lásku k Bohu i k ľuďom. Jeho modlitebný život je úbohý. Štúdium Slova Božieho nedostatočné. Chýba mu túžba po ňom a nerozumie tomu, čo číta. Má len formálny vzťah k Bohu. Trápia ho nečisté myšlienky. Býva často plný zloby, hnevu a kritiky, žiarlivosti a znechutenia. Nemá životný ciel.
Skúsme to zhrnúť:
1. Našou najväčšou chybou je naša domnelá sebestačnosť voči Bohu.
2. O svätom prijímaní sa dá hovoriť len vtedy, keď sa deje v Duchu Svätom.
3. Duch Svätý vstupuje do nás v takej miere v akej sa zjednotíme so Slovom Božím.
4. U svätého prijímania nejde o hodnosť ale o dispozíciu.
5. Aby bolo prijímanie Spásnou skutočnosťou, musí byť trvalé a pre ľudskú krehkosť znovu a znovu obnovované.
6. Svätá spoveď je účinným exorcizmom, ktorý nás vyslobodzuje od moci Satana.
7. Spoveď potrebujem vtedy, keď už neviem byť dobrý.
8. Správny duchovný život to je chodenie s Kristom, snaha stále ho v sebe mať a snaha stále sa mu viac a viac páčiť.
Na záver myšlienku od svätého Františka ohľadom svätej spovedi:
„Moji požehnaní bratia, klerici i laici, nech vyznávajú svoje hriechy kňazom nášho rádu. Keď to nie je možné, nech sa spovedajú iným svedomitým, katolíckym kňazom. A nech vedia a majú na pamäti úplne jasne: Keď príjmu pokánie a dostanú rozhrešenie od ktoréhokoľvek katolíckeho kňaza, budú celkom určite zbavení hriechov, len keď sa snažia pokorne a svedomité vykonať uložené pokánie. Keď však nemôžu práve vyhľadať kňaza, potom môžu vyznať hriechy niektorému bratovi, ako hovorí apoštol Jakub: „vyznávajte sa jedni druhým z hriechov.” Preto však sa nesmú prestať obracať na kňazov, pretože moc zadržovať a odpúšťať hriechy majú len kňazi. A po tejto ľútosti a spovedi nech príjmu Telo a Krv nášho Pána Ježiša Krista s hlbokou pokorou a úctou a majú pri tom na pamäti, čo sám Pán hovorí: „Kto je moje Telo a pije moju Krv, má život večný”, a “to robte na moju pamiatku.”
Ešte jednu myšlienku od sv. Františka o svätom prijímaní: „Otec prebýva v neprístupnom svetle. Boh je Duch a Boha nikto nikdy nevidel. Pretože Boh je Duch, je viditeľný, len v Duchu. Lebo čo dáva život je duch, telo samé nič neznamená. Avšak ani Syn pokiaľ je rovný, Otcovi, nie je nikomu viditeľný ináč než Otec, ani ináč než Duch Svätý. Preto sú zavrhnutí všetci, ktorí síce videli Pána Ježiša Krista v jeho človečenstve, avšak nevideli ho a neverili v neho podľa ducha a božstva, že je pravý Syn Boží. Práve tak sú zavrhnutí i všetci tí, ktorí síce vidia sviatosť Kristovho Tela, ktoré je posvätné sprítomňované v rukách kňaza na oltári skrze Slovo Pána v spôsobe chleba a vína, ktorí však nevidia a neveria podľa, Ducha a Božstva, že je to skutočné Najsvätejšie Telo a Krv nášho Pána Ježiša Krista, ako to dosvedčuje sám Pán.