V nedeľu sme slávili tajomstvo Krista Kráľa. Ježiš je však zvláštny kráľ. Nechce dobyť svet násilím ale službou a láskou. Jeho kráľovstvo je vnútornou záležitosťou každej duše. Spočíva v prijatí Ježiša, Božieho Syna ako svojho Pána. Čo to však je prijatie Božieho Syna? Prijatie Božieho Syna je prijatie Vteleného Božieho Slova. Chcem tým povedať, že to čo nazývame „svätým prijímaním” teda prijatím Božieho Syna, nespočíva len v tom, že otvorím svoje ústa po tom, čo som povedal „Amen” ku Telu Kristovmu. Vo svätom a životodárnom prijatí Syna Božieho ide predovšetkým o to, aby sa Slovo Božie (II. Božská osoba) stala riadiacim princípom – životom, môjho života. Teda, aby som sa zriekol svojho ega, aby som sa zriekol sebavlastnenia. A toto je i Najvyššia chudoba, ktorú ako rehoľník mám žiť. Toto je prvý a základný princíp svätého prijímania. Prvoradé je prijatie Božieho Slova. Snaha prijať Boha, ktorý sa zjavuje v Slove. Snaha porozumieť Bohu, ktorý ma Slovo. Snaha zjednotiť sa s ním vo vôli. To znamená: prijať Ježiša ako svojho Pána a Spasiteľa. Je to zároveň základný predpoklad duchovného boja. Ak nieje Kristus vo mne, vo vás, určite prehráme svoj zápas s diablom. A naopak, sv. Pavol hovorí: „Kristus vo vás, nádej slávy”.
Existujú v podstate tri možné stavy ľudskej duše vo vzťahu ku Kristovi, svojmu Spasiteľovi: Tieto tri stavy sa prejavujú ako tri typy ľudí:
1.Človek prirodzený – živočíšny Takýto človek vierou neprijal Ježiša ako svojho osobného Spasiteľa. Buď preto, lebo ho nepozná, alebo preto, lebo mu nechce podriadiť svoj život. Nechce sa zrieknuť svojho sebeckého štýlu života a svojej vôle naklonenej ku zlu. V Písme svätom vidíme takýto typ v Herodesovi, ktorý za žiadnu cenu nechce prísť o svoju vládu. Je ochotný zavraždiť aj Mesiáša, len aby nestratil vládu.
Takýto človek sa necháva ovládať svojím egoizmom. Pretože sa neotvoril Bohu, nieje v ňom Láska. Jeho záujmy sú poddané vlastným chúťkam, čo sa často končí pocitom a zážitkom disharmónie a nenaplnenia života. Pretože sám nieje vnútorné šťastný, prežíva aj vonkajší svet ako zlý. Na všetko díva skrze svoje sebectvo a skrze svoju skazenosť. Jeho pohľad nieje čistý a preto sa mu všetko zdá špinavé. V konečnom dôsledku, ak takýto človek nezmení svoj pomýlený štýl života, postupne príde až k zavrhovaniu sveta i seba samého v ňom, čo často ústi do nenávisti voči všetkým aj sebe samému a môže to viesť až k sebevražde. Takýto životný štýl ústi do Satanizmu.
2.Človek duchovný – Je to taký človek, ktorý vierou prijal Ježiša ako svojho Pána a Spasiteľa. Pretože prijíma Božie Slovo, pôsobí v ňom a skrze neho Duch Svätý. Kristus je na tróne života. Naše EGO je detronizované. Všetky záujmy sú poddané Božiemu riadeniu. Výsledkom je život v harmónii s Božím plánom. V živote takéhoto človeka sa objavuje ovocie Ducha Sv., o ktorom píše sv. Pavol v liste Gal 5,22-23: „Ale ovocie Ducha je láska, radosť pokoj, zhovievavosť, láskavosť, dobrota, vernosť, miernosť, zdržanlivosť. Proti tomuto zákona niet.” O Daroch Ducha sv. pojednáva v liste Korinťanom. Najkrajším typom takéhoto človeka je Panna Mária, ktorá prijala Ježiša ako svojho Pána a Spasiteľa a môže vyznať: Môj duch jasá v Bohu mojom Spasiteľovi… Lebo veľké veci mi urobil ten, ktorý je mocný..!”
3.Telesný kresťan – Je to tretí typ človeka a pravdepodobne v cirkvi najrozšírenejší. Je to človek, ktorý síce Krista pozná a aj ho prijíma, ale nie celkom a nie natrvalo. Neodovzdal mu svoj život a preto sa často cíti bezradný a znechutený, lebo sa spolieha len na svoje vlastné sily v snahe o kresťanský život. Avšak postupne zisťuje, že nieje schopný zmeniť svoje vnútro. Ježiš nám všetkým hovorí, že bez neho nemôžeme nič dobre urobiť.
Takýto život je naďalej poddaný vlastnému „JA”. Teda egoizmus je stále na tróne života. Kristus síce vošiel do tohoto života, ale človek sa mu úplne nezveril Jeho záujmy sú poddané vlastným chúťkam, čo sa často končí dysharmoniou a zážitkom depresie. Takýto človek nepozná svoje duchovné dedičstvo a svoju identitu. Nepozná svoju pravú totožnosť v Bohu a nepozná ani Božie prisľúbenia. Nemá vieru ako živý vzťah ku Slovu Božiemu. Je neposlušný Bohu. Má nedostatočnú lásku k Bohu i ľudom. Jeho modlitebný život je úbohý. Štúdium Slova Božieho je nedostatočné. Chýba mu hlbšia túžba po ňom a nerozumie tomu, čo číta. Má len formálny vzťah k Bohu a nemá o ňom ani správnu predstavu. Trápia ho nečisté myšlienky. Býva často plný zloby, hnevu a kritiky, žiarlivosti a znechutenia. Nemá jasný a pravý životný ciel.
Aj podlá schémy, ktorú sme si vykreslili, môžeme pochopiť, že sv. prijímanie je len vtedy svätým, ak je to trvalý vzťah odovzdanosti. Buď je moje odovzdanie skutočné, alebo si stále ponechávam svoj život len vo svojej moci, žijem len čisté z ľudskej sily. Keby som sa dokázal ráz navždy odovzdať Pánovi a keby som to neskúšal znovu s hriechom, stačilo by jedno sv. prijímanie na celú večnosť. Ale každý hriech predstavuje akýsi politický prevrat. V každom ťažkom hriechu si beriem úplne znovu vládu nad svojím životom do svojich vlastných rúk. Preto potrebujem obnovu skrze sv. spoveď a sv. prijímanie. Ak milosť posväcujúca nieje trvalým alebo aspoň prevládajúcim stavom mojej duše, ak nieje mojou stálou snahou, nič mi to neosoží ku Spáse. Ak chceš byť zdravý, dávaš svoj život do rúk lekára. Ak by si svoje odovzdanie odvolal, už ti lekár nemôže pomôcť.
Prijatie Ježiša Krista, teda i sväté prijímanie, je podobné manželstvu. Prijímame Ježiša ako trvalého spoločníka svojho života a to nie ako vedľajšieho pobočníka, ale ako Pána a Spasiteľa. V každom akte sv. prijímania hrá dôležitú rolu naša odovzdanosť, sebazrieknutie sa. Dobre to vyjadruje modlitba, ktorá sa nám zachovala od sv. Ignáca z Loyoly: „Vezmi, Pane, a prijmi celu moju slobodu, moju pamäť, môj rozum a celú moju vôľu. Všetko, čo mám a čo vlastním, ty si mi to dal. Tebe, Pane, to vraciam; všetko to je Tvoje, nakladaj s tým celkom, podlá svojej vole. Daj mi len svoju lásku a milosť, lebo tá mi stačí.”