Sledujeme príbeh Anny, matky Samuelovej. Dnes nám Písmo sv. podáva svedectvo o jej modlitbe. „Po jedle a nápoji v Šíle vstala a išla pred Pána. Veľkňaz Héli sedel v kresle pri verajach Pánovho chrámu. Ona sa v trpkosti svojej duše modlila k Pánovi a horko plakala.“ Zo všetkých, ktorí boli prítomní pri tejto obetnej hostine, sa menovite spomína iba modlitba Anny. Zrejme sa jej modlitba líšila od úradných predpísaných modlitieb, ktoré boli bežné pri obetnej hostine.
Písmo sväté hovorí, že sa „v trpkosti svojej duše modlila k Pánovi“. Anna vo svojej modlitbe vychádzal zo svojich životných problémov. Nesnažila sa o nejakú umelú, i keď možno navonok peknú a slušnú modlitbu. Medzi ňou a Bohom ležala trpkosť jej životnej skúsenosti a ona chcela práve túto trpkosť v modlitbe preklenúť. Často sa dopúšťame chyby, že nechceme hovoriť s Pánom Bohom o trpkosti, ktorú v sebe nesieme. Chceme vyzerať ako silní, hoci sme slabí.
Anna je vo svojej modlitbe veľmi úprimná. Jej modlitba možno vyzerala takto: „Pane Bože, chcem ťa veľmi milovať, ale moja neplodnosť leží medzi mnou a Tebou – mojím Stvoriteľom – ako problém lásky. Pre túto jednu vec neviem do tvojho domu vstupovať s radostným srdcom.“ Anna sa v trpkosti duše modlila k Pánovi. Čo z toho vyplýva pre nás. Je dôležité, aby naša modlitba bola živená tým, čím žije naše srdce, aby naša modlitba bola úprimná, aby sme Bohu hovorili úprimne, ako a čo prežívame. Jedine On môže utíšiť boľavé ľudské srdce, ale musíme byť k nemu úprimní.
Svätopisec si ďalej všíma, že Anna pri modlitbe „horko plakala.“ Nebojme sa vyjadriť v modlitbe svoje city. Nie je ničím zlým, keď sa vyplačeme pred Božou tvárou. Dokonca Pán Ježiš blahoslaví tých, ktorí plačú, ktorí si uvedomujú, že žijú ďaleko od Pána vo vyhnanstve. Náš Stvoriteľ sa nad nami nepohorší. Ten, ku ktorému sa modlíš, ťa miluje a slzy v modlitbe majú zvláštnu moc. Ježiš sa nedokázal neúčastne dívať na slzy matky z Naimu a vzkriesil jej mŕtveho syna. Slzy v modlitbe sú prejavom úprimnosti, vnútornej čistoty a uvolnenia.
Písmo sväté hovorí, že Anna urobila takýto sľub: „Pane zástupov, ak láskavo zhliadneš na biedu svojej služobnice a spomenieš si na mňa, ak na svoju služobnicu nezabudneš a dáš svojej služobnici mužského potomka, darujem ho po všetky dni jeho života Pánovi a britva sa jeho hlavy nedotkne.” Anna sľubuje, že ak jej Pán Boh daruje dieťa, ona ho daruje Božej službe, nebude prekážkou povolania, nepostaví sa do cesty synovi, ktorý ráz pôjde za hlasom Pánovým. Annin sľub je obeťou, ktorú prináša Bohu ona. V SZ si ľudia naznak svojho zasvätenia nestrihali vlasy ani bradu. Koľko moderných bezdetných mamičiek zabúda aj na túto možnosť. Prosiť o dieťa a zároveň sľúbiť, že mu nebudú prekážať na ceste povolania.
„Keďže jej modlitba trvala dlho, Héli pozoroval jej ústa. Anna si totiž hovorila v srdci, iba pery sa jej pohybovali, ale jej hlas nebolo počuť.“ Boh pozná naše myšlienky. Anna si hovorila iba v srdci. Anna sa modlila v srdci. My by sme to možno vyjadrili ináč. Povedali by sme, že sa modlila v hlave, v mysli. Toto je často spôsob našej modlitby, na všetko sa dívať cez rozum. Ale Písmo sväté často hovorí o srdci ako o centre duchovného života. Chladná rozumová modlitba nemá silu, aby prenikla k Božiemu trónu, ale modlitba vychádzajúca zo srdca preráža oblaky.
Héli ju pokladal za opitú. Preto ju oslovil: „Dokedy budeš opitá? Vytriezvejže už!” Anna mu odvetila: „Nie, môj pane! Som žena, ktorá má ťarchu na duši. Víno a opojný nápoj som nepila, len dušu som si vyliala pred Pánom. Nepokladaj svoju služobnicu za beliálovu dcéru, lebo som od prekypujúcej bolesti a trpkosti hovorila tak dlho!” Anna svoju modlitbu charakterizuje ako „vyliatie duše“. Tak ako, keď sa obráti pohár hore dnom a vytečie všetko i kal, ktorý sa obyčajne usadzuje na dne. Jej modlitba sa zrodila z veľkého žiaľu, ale zároveň aj z veľkej dôvery voči Bohu. Kňaz Heli reagoval tak, ako často reagujeme aj my, aby sme nemuseli plakať s plačúcimi, radšej sa tvárime suverénne. Nemáme rád užialených ľudí. Ale keď pochopil jej bolesť, zjednocuje svoju kňazskú modlitbu s jej prosbou: „Nato jej Héli povedal: „Choď v pokoji a Boh Izraela nech splní tvoju prosbu, ktorú mu predkladáš.” Povedala mu: „Kiežby tvoja služobnica našla milosť v tvojich očiach!” Žena potom išla svojou cestou, jedla a tvár už nemala zronenú.“
Toto je ovocie modlitby zo srdca: „tvár už nemala zronenú.“ Do srdca sa znovu vrátila dôvera v Boha a v jeho Dobrotu a odzrkadlilo sa to i naj jej tvári. V modlitbe sa stretáme s Božou Všemohúcnosťou a v nej sa rozpúšťajú naše problémy. V modlitbe sa stretávame s Ukrižovaným Bohočlovekom, ktorý trpí spolu s nami. V modlitbe môžeme prežiť i silu ľudského súcitu, keď niekto príjme náš problém za svoj a spolu s nami ho predkladá Bohu. V tomto zmysle je vhodné nabáť sa prísť a poprosiť kňaza o príhovornú modlitbu.
Druhý plod modlitby je to, čo hovorí Písmo v ďalšom oddieli: „Ráno potom vstali, poklonili sa pred Pánom, vrátili sa a prišli domov do Rámy. Tu Elkána poznal svoju manželku Annu, Pán si na ňu spomenul a kým uplynul rok, Anna počala a porodila syna a dala mu meno Samuel, lebo: „Od Pána som ho vyprosila.”“ Naša generácia bola vychovaná vedou. Každý vedecký dôkaz v sebe obsahuje skryté posolstvo, ktoré hovorí: „toto je možné a toto nie je možné!“ Pod vplyvom vedy sme začali skutočnosti deliť na možné a nemožné. Možné sú tie veci, ktoré sú súhlasné s vedeckými poznatkami, ale ostatné sú nemožné. Zabúdame na základnú pravdu Písma Svätého, že „Bohu je všetko možné!“ Robíme chybu, keď sa na nejaký problém dívame len z hľadiska našich obmedzených ľudských možností. Boli sme síce stvorený do sveta, kde platia prírodné zákony. Náš svet a my v ňom sme podrobený prírodným zákonom, ale Tvorca celého vesmíru stojí nad prírodnými zákonmi.
Keby žila Anna so svojím problémom v dnešnej dobe, príbeh by možno vyzeral ináč. Zašla by za gynekológom alebo sexuológom a on by jej povedal: „Pani Anna zmierte sa s tým, že nikdy nebudete mať deti!“ Ako ťažko by sa takáto moderná Anna zmohla na modlitbu viery. Ostala by jej len trpkosť v duši. Našťastie Anna, pochádzala z iného kultúrneho okruhu a nevedela nič o nemožnosti a tak bol v nej kus viery v Toho, ktorému je všetko možné. Jej národ nepoznal Božiu nemohúcnosť, zaujímala ho len Božia vôľa, či to tak Boh chce. Pre nás dnešných kresťanov z toho vyplýva, že keď sa ideme modliť, nemáme hľadieť prednostne na veľkosť problému, ale na veľkosť Boha. Neumenšujme svoje veľké prosby. Pán Boh nemá rád prosby typu: „Keby aspoň trošku…!“ V modlitbe nejde predovšetkým o to, aby sme čosi od Neho vydrankali, ale aby sme sa s ním stretli, lebo všetky naše problémy sa riešia v stretnutí s Ním.