To, že sme dnes tu, nie je len vecou našej vôle, ale je v tom určitý Boží zámer. On chce, aby sme boli jeho stále lepšími nasledovníkmi. Vo svojom zasvätení, sme sa už vydali na cestu za ním a predsa často máme pocit tých suchých kostí, o ktorých sme dnes čítali u proroka Ezechiela. Tie suché kosti sme my, ale nielen my. Celý Boží Izrael – t. j. cirkev. Sme ako kosti, lebo nám ostali obrady, sviatosti, liturgia, ale nemáme Ducha Pánovho. A keď ho aj máme, tak nie v tej miere, ktorú cítime ako potrebnú pre svoj duchovný zápas so sebou, so svetom, s diablom, pre zápas o duše iných. Veď Pán nás určite pozval preto, aby sme mu donášali ovocie. A pritom čítame, že Ježiš tým, ktorí ho prijali, dal moc stať sa dieťkami Božími, čiže moc je daná. Ako je to možné, že náš život je taký bezmocný. Cítime, že niečo nieje v poriadku. Veď keby sv. Peter a sv. Pavol trpeli takou neschopnosťou ako my, dodnes by neexistovala Cirkev rozšírená po celom svete. Kde sa zobrala táto ich horlivosť?
Názorné riešenie problému vidíme u proroka Ezechiela. Má pred sebou suché kosti – svoj národ. Dostáva príkaz, aby prorokoval o tých kostiach. Prorokovať, to znamená, prihovárať sa niekomu v mene Božom, hovoriť v mene Božom. Následok jeho prorokovania sú živé bytosti, vojsko náramne veľké, mocné. V Zj 19,10 čítame: „Ježišovo svedectvo je duch proroctva.“ Ježiš sám hovorí o tom, že ho treba vyznávať pred ľuďmi, že my sami sa staneme je ho svedkami. Toto je skutočná prorocká činnosť, ktorú aj my môžeme konať v tomto národe a v cirkvi. Táto prorocká činnosť má dve fázy:
a) „Suché kosti počujte Pánovo Slovo”. Prvou fázou nášho oživenia je počúvať Pánovo Slovo. Brať vážne Božie slovo. Sv. František týmto spôsobom začal reformu seba, cirkvi a v konečnom dôsledku celého sveta. V reguly čítame: „Život bratov menších je zachovávať sväté evanjelium, nášho Pána Ježiša Krista.“ Boží prísľub k takémuto počínaniu je: „Hľa, Ja vložím do vás svojho Ducha a ožijete”.
b) „Prorokuj k duchu: Toto hovorí Pán Boh: „Duchu príď od štyroch vetrov a ovej týchto pozabíjaných, nech ožijú.““ Veď je to práve Duch Svätý, ktorý dáva moc, moc oživnúť. Vidíme, že prorok prosí o Ducha a to nielen pre seba, ale pre cely národ. Modlitbou a túžbou sa napĺňame Duchom Svätým. Podľa intenzity našej modlitby, ktorá zároveň vyjadruje našu túžbu, nás On bude napĺňať a pretvárať. Silou Ducha Svätého prestávajú existovať suché kosti a tvorí sa tu ohromné vojsko. On spôsobuje, že sa v nás objavuje láska. Ježiš hovorí v evanjeliu: „Kto verí vo mňa, o tom platí to, čo hovorí Písmo: Z jeho vnútra potečú prúdy živej vody.” Je vlastnosťou lásky, že vychádza, že smeruje k iným. Skúsenosť mnohých Božích priateľov je, že Boh ich rýchlejšie vyslyšal, keď prosili za druhých a nie za seba. A za nich sa zasa modlil niekto druhý. Kde sa v púšti objaví prameň, tam sa vytvorí oáza. Každý kresťan má veľký prísľub, že sa môže stať prameňom. Prijmime tento príhovor v tomto duchu, ako výraz túžby nebyť suchou kosťou v Božom vojsku, ako výraz stať sa prameňom Ducha Svätého v púšti tohto sveta.