Turice II.

Ak ste chodili na bohoslužby počas Veľkonočného obdobia a často a pozorne počúvali bohoslužbu slova, určite ste si všimli, že sa takmer o ničom inom tak často nehovorilo v Skutkoch apoštolských ako o Duchu Svätom a o jeho prejavoch. Celé obdobie po Vzkriesení Pána sme prežívali v očakávaní Ducha. Dnes si pripomíname jeho zoslanie. Je to kľúčový moment v živote Cirkvi. Niektorí ho nazývajú momentom jej narodenia. Ale nejde tu len o cirkev ako spoločenstvo. Ide tu aj o každého jedného jej člena.

Na Turíce si Židia pripomínali „dar Zákona na vrchu Sinaj“. A tak, ako je zjavenie Božieho zákona na vrchu Sinaj podstatným základom Judaizmu, tak môžeme povedať, že podstatným základom kresťanského náboženstva je „dar Ducha“ na Turice. Bez Ducha zostáva kresťanstvo na úrovni Judaizmu. Bez Ducha nie je a neexistuje žiadna vnútorná zmena človeka. Človek zostáva vnútorné zlý, aj keď možno pod vplyvom Kristovho učenia jasnejšie rozlišuje medzi dobrom a zlom. Chápe čo je dobré, ale nemá v sebe silu k nasledovaniu.

Božie Slovo sa Vtelilo do človeka mocou Ducha Svätého. Človek nieje schopný počať Božie Slovo zo svojich ľudských síl. Duch Svätý je bytostnou dobrotou Boha, podstatným Dobrom. Obrazom Ducha Svätého je bozk, objatie, prsteň. Tým čo je pre človeka objatie v manželstve, to v Tajomstve Najsvätejšej Trojice predstavuje Duch Svätý. On je Vzájomnosť Otca i Syna. On je Láska, ktorá vychádza z Otca i Syna. On je Božím teplom. Duch Svätý je zážitok Boha v ľudskom srdci. Je to zážitok radosti z Boha a zároveň zážitok schopnosti milovať tak ako miluje Boh. Duch Svätý je Božský Vzťah a zároveň plne Osobný Vzťah. Jedinečný a jedine správny vzťah k Bohu, k ľuďom i ku stvoreným veciam. Preto práve Duch Svätý napráva naše pokazené vzťahy. Ťažisko našich hriechov nespočíva v stvorených veciach, ktoré samotné Božie Slovo vyhlasuje za dobré, ale v zlých a nesprávnych vzťahoch. Preto aj Spása sveta spočíva v náprave týchto vzťahov.

Ako spoznáme, že je v nás prítomný Duch Svätý? Toto je naozaj kľúčová otázka. Som, či nie som vedený Duchom Svätým? Prítomnosť Ducha Svätého v ľuďoch môžeme spoznať podľa jeho ovocia. Sv. Pavol vo svojom liste Galaťanom menuje deväť druhov ovocia, ktoré sú znakom prítomnosti Ducha Svätého v človeku: „Ale ovocie Ducha je láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, láskavosť dobrota, vernosť, miernosť, zdržanlivosť (Gal 5,22-23).

Sv. Hilárius učí, že: „Duch Svätý sa dáva natoľko, nakoľko ho chce kto prijať a usadí sa do takej miery, v akej sa niekto usiluje zaslúžiť si ho“. P. Richard J. Hauser, SJ. Tvrdí podobne: „V stupni, v akom sa naše srdcia hýbu smerom k túžbe milovať a slúžiť Bohu a blížnym, sme pod vplyvom Ducha Svätého; a naopak v stupni, v akom sa hýbeme od tejto túžby, nie sme vedení Duchom Svätým. Táto „definícia” prítomnosti Ducha Svätého v nás potrebuje niekoľko vysvetľujúcich poznámok“.

Ide tu o odstupňovanie prítomnosti Ducha Svätého v nás. Naozaj, nie je možné sa na jeho prítomnosť v nás pozerať podľa zásady buď – alebo. Buď je alebo nie je. Je tam možné stupňovanie alebo inými slovami rast. V Duchu Svätom je možné a nutné rásť. Rast v Duchu je proces, dynamika. Keď hovoríme o Duchu Svätom, musíme sa zbaviť jedného mylného presvedčenia, že sme problém Ducha Svätého vyriešili ráz navždy tým, že sme boli pri sviatosti birmovania. Krst a birmovanie sú vstupom do Tajomstva Ducha Svätého, ale prijatie Ducha Svätého nie je jednorázový proces. Duch Svätý je Nekonečný Boh, a preto sa mu môžeme stále viac a viac otvárať. Podľa východných otcov je zmyslom kresťanskej existencie „nadobudnúť si Ducha Svätého.“ Sv. František z Assisi kladie túto túžbu pred túžbu po vzdelaní. Bratia sa majú snažiť, aby mali predovšetkým Ducha Pánovho a jeho účinky, trpezlivosť v prenasledovaní, lásku k nepriateľom, pokoru. Duch Svätý je skutočný bohatstvom, teda vlastnením Boha.

Duch Svätý vstupuje do nás v tej miere, v akej svoju ľudskú vôľu podrobíme vôli Božej. Duch Svätý vstupuje do nás vždy vtedy, keď chceme Boha. Celý problém nášho duchovného života je práve v tom, že nevieme radikálne chcieť Boha. A to buď preto, lebo ho nepoznáme, alebo preto lebo lipneme na svojej vôli, ktorá je naklonená k pozemským a viditeľným veciam. Problém úspešného duchovného života je v tom: „chcieť Boha, ktorý sa zjavuje vo svojom Slove!“ Vyliatie Ducha a očistenie našej mysle i srdca od hriešnych postojov veľmi úzko súvisia. Práve preto je dôležité zladiť svoju bytosť čo najviac so Slovom Božím. Preto potrebujeme často brať do rúk Slovo Božie a skúmať svoj život, skúmať, čo sa Bohu páči a za toto sa modliť a toto chcieť.

Pri skúmaní Ducha, či je v nás, sa predovšetkým sústreďujeme na kvalitu srdca. Najlepším kritériom, ktoré vypovedá o kvalite nášho Ducha sú naše túžby. Túžba po láske a službe Bohu a blížnym, ktorá vychádza z nášho vnútra, je základným kritériom na rozpoznanie toho, či Duch Svätý v nás pôsobí. Dobrá túžba je predpokladom spolupráce s Duchom Svätým, ale zároveň je aj výsledkom, dielom Ducha Svätého. Túžba je podstatným prvkom v procese rozlišovania. Je omnoho spoľahlivejším kritériom ako city. Jedného dňa sa môžeme prebudiť s chrípkou a vôbec sa nemusíme cítiť byť priťahovaní k službe Boha a blížnemu, avšak napriek tomu si to stále želáme. Túžba je dokonca spoľahlivejším kritériom ako vnútorný pokoj.

A našou túžbou musí byť milovať a slúžiť. Naša túžba musí byť doprevádzaná skutkami. Aj keď nie sú skutky najdôležitejšie a nie sú na prvom mieste podľa Ježiša, predsa sú dôležité. Skutky sú totiž ovocím Ducha, prejavom, že žije v nás. Ak je v nás naozaj Duch Svätý, potom sú tu aj skutky. Evanjeliá už ani nemôžu byť v tomto jasnejšie. U Lukáša je rozprávanie Ježišovo o prikázaniach lásky ilustrované príbehom o milosrdnom Samaritánovi. Taktiež na konci, pri poslednom súde, jediným kritériom bude služba.

Túžba po raste v láske a službe Bohu a blížneho nás postupne vnútorne pretvára. Žiadna túžba nemá väčšie šance byť vypočutá, ako práve táto, pretože tu ide o túžbu po svätosti. Je to tým, že čím viac vecí v našom vnútri je premenených, tým silnejší je v nás aj hlas Ducha Svätého a tým slabší je v nás hlas zla. Na začiatku duchovného rastu je to naopak, preto musíme pri snahe o dobro prekonávať takú obrovskú námahu. A tak sa môže po čase stať, že konanie dobra sa nám stane akoby druhou prirodzenosťou, tak ako to bolo v prípade Matky Terezy.

Na záver slová sv. Bazila Veľkého: „Skrze Ducha Svätého sa dáva navrátenie do raja, vstup do nebeského kráľovstva a návrat do stavu adoptovaných synov: dáva sa odvaha volať Boha svojím Otcom, umožňuje sa mať účasť na Kristovej milosti, volať sa synom svetla a mať podiel na večnej sláve“.