Poznáme množstvo svätých kňazov, mníchov a pustovníkov, poznáme aj mnoho svätých rehoľných sestier a laikov, ale veľmi zriedkavo narazíme na niečo, čo by srne mohli označiť titulom dnešného sviatku: „Svätá Rodina”. Rodina svätá nielen v jednotlivcoch, ale vo svojich vzťahoch. Starší a osamelo žijúci ľudia majú niekedy dojem, že žijú sväto, lebo všetci im už pomreli a oni sa nemajú s kým hádať. Je to podobné tomu, čo sa mi raz stalo v nemocnici. Spýtal som sa jedného deduška na jeho hriechy. A on mi úprimne povedal, že nevie, žeby spáchal nejaké hriechy, lebo je chorý, ale potom dodal: „Keď mi ešte Pán Boh dá zdravia, budú aj hriechy“. Treba rozlišovať medzi svätosťou a nedostatkom príležitosti k hriechu. Boh chce, aby sme boli svätí a potom budú sväté aj naše vzťahy. Keď žijem sám, môže sa mi zdať, že som perfektný, ale stačí sa mi stretnúť s jedným človekom a hneď zistím, nakoľko som sebec. My všetci, ako spoločenstvo, máme vytvoriť jednu svätú rodinu ľudstva.
Tak ako počas evanjelizácie vyzývame jednotlivcov, aby prijali Ježiša ako svojho Pána a Spasiteľa, podobne aj rodina ako celok musí a má vo vlastnom záujme, prijať Ježiša ako svojho Pána a Spasiteľa. Preto aj radíme manželstvo medzi sviatosti. Stojí v tej istej línie posväcovania ako krst, birmovanie, sviatosť oltárna a ostatné sviatosti. Je potrebné otvoriť pred Ježišom nový rozmer života, ktorým je manželstvo. Odovzdanosť ako základná podmienka Božieho kráľovstva, sa netýka len jednotlivcov, ale celého manželstva. Celá rodina musí byť odovzdaná a teda zasvätená Ježišovi. Manželia si musia často uvedomovať to, že ich Ježiš pozval ku vzájomnému vzťahu. Keď každý jednotlivo odovzdá svoj život Ježišovi, zistia, že majú ich bytosti spoločné ťažisko. Že sa milujú skutočnou láskou, ktorá spočíva v poslušnosti Ježišovým príkazom.
Jozef a Mária prijali Ježiša, ako stred svojho vzťahu. On vytvára jednotu medzi mužom a ženou. Ináč platí to, čo raz povedal jeden humorista. „Tí dvaja si nikdy nemôžu rozumieť, lebo každý chce niečo iné. On chce ženu a ona chce muža.“ Ak obidvaja príjmu Ježiša ako svojho Pána a Spasiteľa, zistia, že majú spoločný stred, spoločný záujem. Ježiš musí byť pre rodinu zdrojom a vzorom lásky, pretože Láska je Boh sám. Nespočíva predovšetkým v preukazovaní si nežnosti, ale v poslušnosti Božím príkazom. Len tí, ktorí Ukrižovaného Krista prijali za model života, našli čaro a šťastie vo svojom manželskom živote. Manželstvo je a má byť školou života žitého pre druhého, školou nezištného života.
Ako je predpokladom sv. prijímania, prijímať Ježiša v Duchu Svätom, tak to isté platí aj o prijatí druhého človeka. Len vtedy je naše prijatie druhého človeka požehnaním, ak sa odohráva v Duchu Svätom. Pán Ježiš hovorí, že každé stretnutie s človekom je súčasne stretnutie s ním samým. Preto nemôžem so žiadnym človekom narábať ľubovolne. Každé privlastnenie si človeka bez Božieho súhlasu a požehnania, môžeme označiť termínom „svätokrádež”. K človeku rovnako ako ku Kristovi vo sviatosti pristupujem správne len vtedy, ak sa mu približujem v Duchu Svätom. Ak prijímame druhého človeka iným spôsobom a v inom duchu, tak je to svätokrádež, ktorá sa v živote ťažko vypomstí. Možno aj preto potrebuje človek zvláštne Božie požehnanie, aby dokázal partnera správne prijať do svojho spoločenstva. Jedno staré ruské príslovie hovorí: „Keď ideš do boja, pomodli sa raz! Keď ideš na more, pomodli sa dvakrát! Ale keď sa ideš ženiť, pomodli sa tri razy!“
Koľkí prežívate vo svojich rodinách „peklo napätých vzťahov“, „život už s nemilovanou a nemilujúcou bytosťou“. Možno to nieje peklo, len sa to trošku peklu podobá. Je to očistec, lebo to ráz skončí. Je to očistec, kde človek pyká za každú nerozvážnosť. Človek, ktorého ste bezbožne prijali, takmer ako modlu, sa vám kruto pomstí. Človek nieje zdrojom lásky. Sám od seba nevie lásku ani dávať a dokonca ani prijímať. Láska je Boh.
Prijatie druhého človeka sa dotýka nielen partnera v manželstve ale aj deti. Rodičia by mali ku svojím deťom pristupovať v postoji sv. Jozefa. Starať sa o ne ako o svoje a predsa vedieť, že predovšetkým patria Bohu. Aj k ním sa človek musí približovať v Duchu Svätom. Deti sú snáď najväčším problémom moderných rodín. Hoci Božie Slovo hovorí, že žena sa spasí svojím materstvom, je medzi ženami málo takých, ktoré ochotne dávajú život. Je zaujímavé, že keď sa hociktorej matky alebo otca opýtam, či má rad svoje deti, priznáva, že ich má veľmi rád, že sú pre neho takou veľkou hodnotou, žeby ich nedal nikomu a možno by sa aj proti Bohu postavil, keby mu ich chcel vziať. Je tu však otázka na zamyslenie, prečo si teda myslíte, že by to tretie alebo štvrté bolo už niečím iným, ako veľkým Božím darom, v ktorom budete sami úžasne obohatení. Porozmýšľajte nad tým. Staré slovenské príslovie hovorí: „Deti a fliaš na zaváranie, nikdy nie je v dome nazvyš.”
V rodine, podobne ako tomu bolo vo Svätej rodine, musí byť vedomie, že pravým otcom všetkých ľudí je Boh, pre ktorého všetci žijeme a ktorého všetci máme poslúchať. Predovšetkým je potrebné uznať, že my všetci máme len jedného Otca, ktorý je v nebi. Človek nikdy nieje otcom v tom najvlastnejšom slova zmysle. Dokonca, podľa slov samotného Krista, nemáme takto titulovať nikoho na zemi. „Ani Otcom nevolajte nikoho na zemi, lebo len jeden je váš Otec, ten nebeský.” (Mt 23,9) Každý nový človek, ktorý prichádza na svet, je nám len prepožičaný na určitý čas. Ale Boh sám je Otcom nás všetkých. Ako náhle sa muž stane otcom, má účasť na Božom Otcovstve. Chvíľu sa môže cítiť ako Jeden zo svätej Trojice. Môže podobne ako Boh Otec povedať: „Ty si môj Syn, ja som ťa dnes splodil!“ Rodičia nevedia, kto sa im narodí a sú vždy prekvapení, kto to prišiel na svet. Jedine Boh, ktorý tvorí živú bytosť v tele matky vie, kto sa narodí. Jeho vôľa stojí za každou bytosťou. Len, keď si toto plne uvedomíme, vyhneme sa tomu, aby sme deti, alebo svojho životného partnera krivili do svojej podoby a na svoj obraz, ktorý nesie stopy po dedičnom hriechu.
Raz sa stalo pánu farárovi na hodine náboženstva, keď sa pýtal detí: „Koľko je sviatosti?“, že vyvolaný žiak vymenoval všetky okrem manželstva. Keď sa ho opýtal, prečo nespomenul manželstvo, povedal, že mu otec tak vravel: „Keď sa to podarí, tak je to sviatosť, ale keď sa to nepodarí, tak je to sakrament.“
Vyprosujte si dnes Božie požehnanie pre svoj rodinný život, aby ste sa správne zhostili tých úloh, do ktorých vás postavila Božia prozreteľnosť.