Dnes oslavujeme sviatok Svätej rodiny. I keď poznávame, že Ježiš prišiel zvláštnym spôsobom na tento svet, ako to vyjadrujeme v Kréde: „počal sa z Ducha Svätého a narodil sa z Márie Panny”, predsa Božia prozreteľnosť určila preňho život v úplnej rodine. Hoci by matka – panna a jej syn, mohli pôsobiť väčšou vierohodnosťou, ako vyplnené prisľúbené znamenie predpovedané už prorokom Izaiášom, predsa Boh to takto nechcel a nezamýšľal. Ježiš sa narodil do úplnej rodiny. Stretával sa v nej s nežnosťou matky i mužnosťou otca. Vieme, že Jozefa nazýval otcom. Všetci susedia boli presvedčení o tom, že Jozef je jeho skutočným otcom. Pochybovačne sa pýtali: „Či to nieje syn Jozefov?” Čo nám tým chce Boh povedať? Chce nás poučiť o tom, že úplná rodina je pre dieťa veľmi potrebná, že dieťa má byť formované obidvoma rodičmi. Otec i matka majú nezastupiteľnú úlohu nielen pri vzniku nového života, ale aj pri správnej psychickej formácii dieťaťa.
Božie Slovo z knihy Ekleziastikus vystihuje veľmi pekne potrebu obidvoch rodičov: „Pán dal otcovi vážnosť, ktorá je vysoko nad deťmi a upevnil právo matky nad synmi.” Položme si otázku: V čom spočíva vážnosť otca? Táto vážnosť spočíva v tom, že otec v rodine má byť predobrazom samotného Boha. Či si to ten – ktorý otec uvedomuje alebo nie, všetci máme túto skúsenosť, že keď nám po prvý krát ktosi ohlási: „Boh je naším Otcom”, každí si predstaví niečo iné, lebo zažil rozdielne otcovstvo. Niekto napríklad vôbec nebude vedieť, kto je Boh, pretože svojho otca v živote nevidel. Iný zasa pocíti veľkú radosť, pretože Boh sa podobá jeho otcovi, ktorého poznal ako dobrého a spravodlivého. A zasa iný môže prežiť v sebe vzburu, lebo jeho otec bol alkoholik, surový a zlý človek, nedokáže sa pozdvihnúť vo viere k tomu, aby dôveroval Bohu Otcovi. Verí síce v Boha, ale má z neho strach, teda neverí a nedokáže veriť Bohu.
Zážitok otca v rodine formuje náš duchovný život. Aký je otec, taká bude aj naša predstava Boha. Ak je otec prehnané tvrdý a prísny, dožije sa toho, že jeho deti budú trpieť škrupuľami a Boha sa budú viacej báť ako milovať. Je veľmi dôležité, aby aj otec prejavil svoju nežnosť voči deťom. Niektoré výskumy homosexuality ukazujú, že ak chlapec v detskom veku nezažije nežnosť zo strany svojho otca, snaží sa neskoršie naplniť túto túžbu vo vzťahu k inému mužovi. V detskom veku by prežil svoj vzťah k otcovi bez erotického podfarbenia, ako dospelý prežíva tieto túžby už s erotickým zafarbením, čo je mu skôr na škodu a utrpenie ako k dobru.
Postavenie otca v rodine je veľmi dôležité. A jeho úloha je veľmi náročná. Musí žiť múdro, lebo predovšetkým od neho závisí náboženský život jeho detí. Aj keď sa nám zdá, že je to úloha matky, v skutočnosti je to naopak. Matka učí deti modliť sa, ale otec učí deti veriť. Otec neformuje nábožnosť deti natoľko slovom, ako zjavom a bytím. Je zaujímavé, že v židovskej kultúre celá náboženská formácia rodiny je v rukách muža – otca. Ak sa otec neprejaví ako veriaci, aj jeho deti budú mať ťažkosti s vierou. Podľa židovského myslenia je poslaním muža odovzdávať svojej žene i svojím deťom spomienku na Boha a jeho činy v dejinách.
Sv. Pavol hovorí: „Otcovia, nedráždite svoje deti, aby nezmalomyseľneli”. Malomyseľnosť je opakom toho, čo chce Boh. Je opakom viery, je vyhasínaním viery. Kedy otcovia dráždia svoje dietky? Keď ich rozkazom chýba múdrosť a rozumnosť, keď sa rozkazuje len preto, aby sa udržala autorita, keď sa niečo presadzuje len silou. Avšak najväčším hriechom proti rodine je alkoholizmus. Ak sa otec opije, to pre jeho deti znamená, akoby sa klátil Boh na nebi. Tento hriech najviac ohrozuje vieru detí.
Božie Slovo však hovorí: „Kto si váži otca, očisťuje sa z hriechov: bude sa ich zdržiavať a bude vyslyšaná jeho každodenná modlitba.” Nech bol otec akýkoľvek, sme vyzývaní, aby sme si ho vážili ako toho, skrze ktorého sme prišli na svet. Mnohé hriechy nečistoty súvisia práve s týmto nevďačným postojom voči otcovi. Zatrpknutosť voči Bohu – Otcovi, prináša ako ovocie nečistotu. Sv. Pavol na mnohých miestach svojich listov vyzýva ku vďake. Hlavným dôvodom vďaky má byť Ježiš, v ktorom sa nám zjavuje nefalšované otcovstvo Božie: „Z hĺbky srdca a s vďačnosťou spievajte Bohu žalmy, hymny a duchovné piesne. A čokoľvek hovoríte alebo konáte, všetko robte v mene Pána Ježiša a skrze neho ďakujte Bohu Otcovi.”
Manželský zväzok, ktorým muž a žena medzi sebou vytvárajú najvnútornejšie spoločenstvo celého života zamerané svojou prirodzenou povahou na prospech manželov a na plodenie a výchovu detí, je medzi pokrstenými povýšené Ježišom Kristom na sviatosť. Manželstvo stojí v tej istej línii ako krst, birmovanie, sviatosť oltárna, pokánie, pomazanie chorých a kňažstvo. Manželstvo môžeme nazvať sviatosťou aj preto, lebo je tajomstvom. Tajomstvom stretnutia sa človeka s Bohom skrze človeka. Boh v tomto tajomstve prichádza ako partner. Pomáha nám odpovedať na otázku: „S kým sa vlastne stretám, keď sa stretám s druhým človekom?” Manželstvo je len vtedy sviatosťou, ak sa uzatvára v Kristovi. Aby dvaja ľudia boli schopní uzavrieť v plnom slova zmysle sviatostne manželstvo, musia najprv svoje individuálne bytosti odovzdať Ježišovi. To sa deje pri skutočnom a svätom prijímaní. Ježiš v nich je základom sviatosti manželstva.
Pán Ježiš hovorí, že každé stretnutie s človekom je súčasne stretnutie s ním samým. Preto nemôžem so žiadnym človekom narábať ľubovolne. Každé privlastnenie si človeka, bez Božieho súhlasu a požehnania, môžeme označiť termínom „svätokrádež”. K človeku, rovnako ako ku Kristovi vo Sviatosti, správne pristupujem len vtedy, ak sa mu približujem v Duchu Svätom. Preto človek potrebuje zvláštne Božie požehnanie, aby dokázal partnera správne prijať do svojho spoločenstva. Prijatie druhého človeka sa dotýka nielen partnera v manželstve ale aj deti. Rodičia by mali ku svojím deťom pristupovať v postoji sv. Jozefa. Starať sa o ne ako o svoje vlastné a predsa vedieť, že sú predovšetkým Božím vlastníctvom. Aj k ním sa človek musí približovať v Duchu Svätom.
Deti sú snáď najväčším problémom moderných rodín. Hoci Božie Slovo hovorí, že žena sa spasí svojím materstvom, je medzi ženami málo takých, ktoré ochotne dávajú život. Je zaujímavé, že keď sa hociktorej matky alebo otca opýtam, či má rad svoje deti, priznáva, že ich ma veľmi rád, že sú pre neho takou hodnotou, žeby ich nedal nikomu a možno by sa aj proti Bohu postavil, keby mu ich chcel vziať. Je tu však otázka na zamyslenie, prečo si teda myslíte, že by to tretie alebo štvrté bolo už niečím iným, ako veľkým Božím darom, v ktorom ste sami úžasne obohatení. Porozmýšľajte nad tým. Slovenské príslovie hovorí: „Deti a fliaš na zaváranie, nikdy nie je v dome navyše.” Vyprosujte si dnes Božie požehnanie pre svoj rodinný život, aby ste sa správne zhostili tých úloh, do ktorých vás postavila Božia prozreteľnosť.