Dnes oslavujeme sv. Teréziu z Kríža občianskym mernom Edita Steinová. Narodila sa 12. októbra 1891 vo Vratislave ako dcéra židovských rodičov. Jej židovskí rodičia mali spolu 11 detí. Študovala filozofiu a dlhý čas sa pri tom venovala hľadaniu pravdy. Určitú dobu žila ako ateistka, kým znovu nenašla vieru v Boha. Dosiahla doktorát z filozofie a bola blízkou spolupracovníčkou slávneho filozofa Edmunda Huserla. Po prečítaní životopisu sv. Terézie z Avily, ktorá mala tak isto židovský pôvod, sa pevne rozhodla. Vo veku 31 rokov konvertovala do katolíckej cirkvi a nechala sa pokrstiť 1. januára r. 1922. Od toho času slúžila Bohu ako učiteľka a venovala sa literárnej tvorbe. Napriek pocitu viny voči svojej staručkej matke, ktorá nechápala jej konverziu, vstúpila Edita v r. 1933 v Kolíne ku sestrám karmelitánkam a prijala meno Terézia Benedikta z Kríža. Svoj život zasvätila židovskému ľudu a nemeckému národu. Kvôli prenasledovaniu židov opustila svoju nemeckú vlasť a 31. decembra 1938 ju prijali do kláštora karmelitániek v Echte v Holandsku. Kvôli svojej sestre Ružene, ktorá sa tak isto stala karmelitánkou, nevyužila možnosť zachrániť sa vo Švajčiarsku.
2. augusta r. 1942 ju po obsadení Holandska nemeckou armádou zatkli aj spolu s jej sestrou Ruženou. V okamžiku zatknutia posmeľovala svoju sestru: „Poď, ideme za náš národ.“ Už 7. augusta 1942 boli obidve sestry odvlečené do koncentračného tábora v Osvienčime. „Čokoľvek príde, som na všetko pripravená. Ježiš je i tu uprostred nás.“ Týmito slovami tešila Edita svojich spoluväzňov na ceste do koncentračného tábora v Osvienčime. Tam ju i jej sestru 9. augusta 1942 čiže už po dvoch dňoch usmrtili v plynovej komore. Za svätú ju vyhlásil blahoslavený Ján Pavol II. Jej súčasník a tak isto mučeník František Jägerstätter vyslovil tieto slová, ktoré môžeme použiť i na našu mučenicu: „Myslím, že je lepšie obetovať život hneď, než sa ešte dostať predtým do veľkého nebezpečia hriechu a až potom zomrieť.“
Nechám sv. Teréziu z Kríža prehovoriť k nám skrze jej zachované dielko „Veda Kríža“: „Kristus prijal jarmo zákona, zákon plne zachovával a pre zákon a skrze zákon zomrel. Tým spôsobom oslobodil tých, čo skrze neho chcú prijať život. Nemôžu ho však prijať, ak neobetujú vlastný život. Lebo všetci, čo sú pokrstení v Kristovi Ježišovi, v jeho smrť sú pokrstení. Vnárajú sa do jeho života, aby sa stali údmi jeho tela a ako jeho údy s ním trpeli a umreli. Tento život nastane hojnejšie v deň slávy; ale už teraz, keď sme v tele, máme na ňom účasť, ak veríme, že Kristus pre nás zomrel, aby nám dal život.
Preto viera, ktorá je v Ukrižovanom, čiže živá viera spojená s oddanou láskou, je pre nás bránou života a začiatkom budúcej slávy, preto je kríž naša jediná chvála: „Ja sa nechcem chváliť ničím iným, iba krížom nášho Pána Ježiša Krista, cez ktorý je svet ukrižovaný pre mňa a ja pre svet.“ Kto si vyvolil Krista, zomrel pre svet a svet preňho. Nosí na svojom tele Kristove znaky, je slabý a ľuďmi opovrhovaný, ale stále platí, že Božia sila sa prejavuje v slabosti. Týmto poznaním Ježišov učeník nielen prijíma daný kríž, ale aj sám seba križuje: „Tí, čo patria Kristovi Ježišovi, ukrižovali telo s vášňami a žiadosťami.“ Tvrdo bojovali proti svojej prirodzenosti, aby v nich umrel život hriechu a otvoril sa priestor pre život Ducha. V tomto zápase sa vyžaduje najvyššia odvaha.
Kríž však nie je koniec; kríž je vyzdvihnutý, aby ukázal nebo. Nie je len znamením, ale aj nepremožiteľnou Kristovou výzbrojou; palicou pastiera, ktorou Boží Dávid bojuje proti ničomnému Goliášovi a ktorou Kristus mocne búcha na bránu neba a otvára ju. Keď sa to deje, Božie svetlo sa vylieva a napĺňa všetkých, čo nasledujú Krista.“
Starí pustovníci hovorievali: „Ubi crux, ibi victoria!“ – „Kde je kríž, tam je víťazstvo!“ Túto pravdu plne potvrdzuje sestra Terézia Benedikta z Kríža. Držme sa kríža, starej osvedčenej zbrane kresťanov.