V dnešnom evanjeliu sa nám Pán Ježiš prihovára slovami: „Ale blahoslavené sú vaše oči, že vidia, aj vaše uši, že počujú. Veru, hovorím vám: Mnohí proroci a spravodliví túžili vidieť, čo vidíte vy, ale nevideli, a počuť, čo vy počúvate, ale nepočuli.“ Možno si ani neuvedomujeme, ako tieto slová o videní a počutí súvisia s témou výchovy a s témou dobrého rodičovstva, ktoré si zvláštnym spôsobom uctievame v rodičoch Panny Márie, vo sv. Joachimovi a sv. Anne.
Položme si otázku: „Čo je zmyslom rodičovstva?“ Skrze pozemských rodičov sa učíme poznávať nebeského Otca. Či si to uvedomujeme, alebo nie, naša predstava Boha veľmi úzko súvisí s našimi rodičmi. Ak naši rodičia dobre splnili svoju rodičovskú úlohu, pomáha nám táto skúsenosť na ceste k Bohu. Naopak, ak neboli takí, ako mali byť, táto predstava nám prekáža na ceste k pravému a skutočnému Bohu. Aj v pozemskom rodičovstve sa objavuje princíp Božej pedagogiky, ktorý nás vedie od lásky k veciam viditeľným k láske k veciam neviditeľným, a od skutočností časných k skutočnostiam večným, trvácim.
Čím rodičia zjavujú Boha? Predpokladá sa, že každé dieťa, každý nový človek, je ovocím lásky. Človek, ktorý predtým neexistoval, stáva sa skutočnosťou skrze rodičov, skrze ich vzťah. Je to veľkolepé. Neexistoval a zrazu je vďaka svojím rodičom. Je ovocím ich vzťahu. Keby sa rodičia nemilovali, nebol by. Božia stvoriteľská moc sa tu pokorne skrýva za rodičov. Skrýva sa natoľko, že rodičia, ak nie sú čestní, môžu túto skutočnosť Božieho Otcovstva svojim deťom zatajiť a poprieť.
Ale ak sú čestní, budú podobne ako matka synov Makabejských vyznávať: „Neviem, ako ste povstali v mojom lone; ja som vám nedarovala ani dych, ani život, ba ani údy som umele neusporadovala na vytvorenie každého z vás. Preto Stvoriteľ sveta, ktorý spôsobuje vznik človeka a vytvára bytie všetkých vecí, opäť vám dá dych i život zo svojho milosrdenstva, ako si vy teraz neceníte seba samých pre jeho zákony.“ Skrze našich rodičov sa zjavuje aj Božia nezištnosť a pokora. Oslavu a vďaku za svoj vznik a stvorenie adresujeme prirodzene najprv svojim rodičom, ktorých vidíme, až následne Bohu. Rodičia sa môžu aspoň chvíľu cítiť ako Boh Stvoriteľ, lebo skrze nich povstala nová bytosť.
Telesne sa náš život začína fyzickým spojením rodičov, oplodnením. Duchovne náš život korení v ich vzájomnom vzťahu, a následne vo všetkom tom, čo sme videli a počuli, teda v našich pozemských skúsenostiach. Už pri svojom počatí robí človek prvú a základnú skúsenosť prijatia alebo neprijatia, môže utŕžiť prvé a veľké zranenie. To zranenie spočíva v tom, že je síce ovocím fyzického spojenia rodičov, ale vôbec nemusí byť ovocím ich lásky. Prípadne ich vzájomný vzťah s novým človekom nepočíta, alebo ho vedome vylučuje. Človeku sa nedostáva najzákladnejšie prijatie. A táto bolestná skúsenosť sa zapíše do ľudského podvedomia a z nej pochádzajú rôzne komplexy a neurózy. Preto vôbec nie je jedno, či človek prichádza na svet v manželstve, alebo mimo neho, či prichádza na svet ako ovocie zrelej lásky, alebo nezodpovednej vášne.
Ako spovedníci sa veľmi často stretáme s tým, že sa rodičia sťažujú na svoje deti, a že na nich žalujú. Niekedy možno oprávnene a niekedy akoby úplne zabudli, že sú to ich deti. Tieto deti sú ovocím ich vzájomných vzťahov, ktoré mohli byť veľmi ďaleko od skutočnej lásky. Sú ovocím ich života. Každý človek je ovocím vzťahov. Predovšetkým toho najzákladnejšieho, ktorý rodičia prežívali v okamihu jeho počatia, no aj všetkých ďalších, ktoré pozoroval medzi rodičmi, ale ktoré zažíval i vo vzťahu k sebe samému. Niekedy sa rodičia tak vyjadrujú o svojich deťoch, že nás to núti zamýšľať sa nad tým, či vôbec mali niekedy tieto svoje deti skutočne rád.
Ctiť svojich rodičov znamená uznať s vďačnosťou korene svojej vlastnej bytosti. Je potrebné uctiť si nielen dobrých rodičov, ale aj tých, ktorí v rodičovstve zlyhali. Lebo v úcte voči rodičom je obsiahnutá aj úcta voči sebe samému i voči Bohu, ktorý toto všetko zabudoval do svojho podivuhodného plánu Spásy. Vždy si musíme uvedomovať, že i keby nás vlastní rodičia nechceli, je tu Boh, ktorý nás chcel a chce. I keby sme nebol v pláne svojich rodičov, v pláne Boha Stvoriteľa sme určite zahrnutí. Počatie človeka je prvým dobrým skutkom zo strany rodičov voči deťom.
V rodičovstve sa prvý raz stretáme s poslaním človeka, byť Božím obrazom, teda zjavovať neviditeľného Boha. Zjavovať Boha neznamená len čítať deťom Písmo sväté alebo preberať s nimi katechizmus, ale predovšetkým žiť zjavené Slovo Božie, žiť Božiu Dobrotu. Žiť tajomstvo Lásky, ktorá miluje, aj keď trpí. Milovať bez ohľadu na zásluhy. Milovať preto, lebo sú to vaše deti. Zjavovať Boha znamená nežiť podľa svojej ľudskej chytrosti a sebectva, ale žiť tajomstvo Slova. Všade tam, kde človek uskutočňuje Božie Slovo, zjavuje Boha, stáva sa skutočným obrazom Boha. V opačnom prípade zjavuje hriech, diabla, zlého ducha.
Toto je aj tajomstvo nevery mnohých detí. Deti dnes nie sú medzi nami, lebo im rodičia svojím životom nezjavovali Boha a jeho dobrotu, jeho zodpovednosť a spravodlivosť, jeho stálosť v láske. Dobrý otec i matka ponúkne Bohu za svoje deti i svoj život: Nežaluje na nich Bohu, ale prihovára sa za nich, Boh sám je tým dobrým Otcom, ktorý dáva svoj život.
Na pozadí toho, čo sme počuli, môžeme lepšie pochopiť, aký hrozný zločin je potrat. Je to skúsenosť zavrhnutia. Skúsenosť Zla hneď na počiatku ľudskej existencie. Boh človeka chce, ale človek – otec a matka – ho zavrhuje. Človek je od prvého okamžiku stvorený pre Dobro, je určený na to, aby skrze zážitok ľudskej dobroty prežíval a poznával dobrotu Boha. A namiesto toho je tu prvá skúsenosť – „likvidácia jeho bytosti“.
Deti potrebujú zažívať v rovnakej miere lásku a nežnosť zo strany matky i otca. Keď dieťa nezažíva nežnosť a prijatie zo strany niektorého z rodičov, môže to viesť k vážnym poruchám v prežívaní sexuálnej orientácie. To nie je len chyba zlej tlače a zlých filmov, predovšetkým je to zlyhanie rodičovskej lásky.
Každá svätá omša je tajomstvom, zjavením a zážitkom Božej lásky, v ktorej sa môže uzdraviť každá duša, čo narazila na nedostatok lásky zo strany rodičov. Vo svätej omši sa za nás obetuje ten, ktorého nazývame Otcom budúceho veku. On pre nás obetuje všetko. Dáva nám svoje Slovo, svoje Telo i svojho Ducha. Je pre nás Chlebom života. Boh nás pozýva k stolu svojej lásky, aby sa v nás uzdravil každý nedostatok lásky.