Dnes si pripomíname dvoch apoštolov. Len v krátkosti čosi o ich živote. Sv. Filip sa narodil v Betsaide. Najprv bol učeníkom Jána Krstiteľa, potom nasledoval Krista. Jakub, Pánov bratanec a Alfejov syn, spravoval jeruzalemskú cirkev. Napísal list. Viedol prísny život a veľa Židov obrátil na vieru. Mučenícku korunu získal roku 62. Pri príležitosti ich sviatku sa zamyslime nad čítaním z listu sv. Pavla Korinťanom. Človek môže chodiť roky do kostola a pri tom vôbec nemusí byť správnym spôsobom veriaci. Problém spočíva v tom, že si niektorí ľudia zamieňajú vieru s chodením do kostola. Chodenie do kostola môže byť výrazom viery ale nemusí mať s ním nič spoločné.
Sv. Pavol nám v liste Korinťanom vysvetľuje podstatu kresťanskej viery: „Bratia chcem vám vysvetliť radostnú zvesť, ktorú som vám ohlasoval.“ Chce nám vysvetliť na akých základoch má stáť naše obrátenie, aby to bolo skutočné kresťanské obrátenie. Môže sa stať, že človek prežije citové rozrušenie pred nejakým krásne maľovaným obrazom Krista. Začne veriť, pretože prežil príjemne city pri pohľade na Krista. Ak svoju vieru postaví len na nejakom zmyslovom, či citovom zážitku, bude táto trvať dovtedy, dokiaľ tento zážitok potrvá a zrúti sa vtedy, keď sa pocit stratí. Nie je každé obrátenie skutočne kresťanská a nie je každá viera životodárna. Viera je vtedy správna, keď sa zakladá na Slove Božom.
Evanjelium je predovšetkým radostnou zvesťou o Bohu, ktorý nás miluje. Ak v základoch mojej viery nestojí táto pravda, je otázne, či ma táto viera vedie ku Spáse. Už v kruhu existuje možnosť obrátiť sa o 360 stupňov. Nie je to ten istý smer, či sa otočím o jeden stupeň alebo o dva. Na začiatku, v strede kruhu to vyzerá takmer rovnako, ale skúste porovnať vzdialenosť obidvoch priamok napr. po sto metroch. I keď je na začiatku blízkosť, po určitej dobe smerovania v inom kurze sa ich vzdialenosť stále zväčšuje. Uvidíme, ako narástol rozdiel. To isté platí v duchovnej rovine.
Vôbec nieje jedno, či na počiatku mojej viery stal strach alebo láska, či som sa obrátil na základe príjemného citu, alebo či som uveril Božiemu Slovu. Nejde predsa len o obrátenie ale ide o celkové smerovanie. Toto základné obrátenie vplýva na ďalšie smerovanie. Možno na počiatku obrátenia nebola viera v lásku a v odpustenie hriechov, ale strach. Dnes, po rokoch duchovného života, určuje duchovný život strach z Boha a vedie k neuróze. Zo strachu sa dajú konať aj dobré skutky, ale nie ako prejav lásky k Bohu a blížnemu, ale aby sa človek nejako poistil proti Bohu, ktorému nedôveruje, ale ktorého sa hrozne bojí.
Sv. Pavol nás poučuje: „Bratia, chcem Vám vysvetliť radostnú zvesť, ktorú som vám ohlasoval. Vy ste ju prijali a ste v nej pevní. Ona vás privedie ku spáse, ak sa jej budete držať tak, ako som vám ju zvestoval. Inak by ste boli nadarmo uverili.“ Je možné uveriť nadarmo? „Áno“. A to vtedy, keď obrátenie nie je postavené na správnom základe, alebo ak správna viera nie je pevná a ak v správnej viere nevytrváme dokonca. Ku spáse je potrebná správna viera, istota v nej a vytrvalosť. Viera Bohu, ktorý s nami komunikuje skrze svoje Slovo. Viera sa má živiť Božím Slovom. Teda tým, čo naozaj Boh povedal a čo skutočne prisľúbil. Len o to sa môžeme s istotou oprieť. Viera v Božie Slovo má byť istá. Ide o vieru ako vzťah ku Božiemu Slovu, teda k živej osobe Ježiša Krista, ale aj k Ježišovi prítomnému v písanom Božom Slove a vo Sviatostiach Cirkvi. Viera a krst vedú ku Spáse.
Bohu verím Božskou vierou, človeku ľudskou, teda vždy s určitou rezervou, lebo človek sa môže mýliť a človek môže aj klamať. Bohu verím s istotou, lebo On sa ani nemýli a ani neklame. Preto viera Bohu je istotou v tom, že čo Boh hovorí je Pravda. A Boh má pre nás len jedno jediné Slovo, ktoré sa zjavuje v Starom i Novom Zákone a tým Slovom je Kristus, Boží Syn. Len viera ako istota spôsobuje duchovný pohyb a vytrvalosť.
Človek si môže preveriť, či sa obrátil správne, či žije správnym duchovným životom. Možno to poznať podľa toho, či sa rozhojňuje jeho dôvera Bohu, či rastie jeho nádej a láska. To je znak toho, že skutočne kráča tou novou a živou cestou, ktorou je Kristus. Môže to posúdiť aj podľa duchovného ovocia, ktoré v jeho živote jeho viera a jeho smerovanie spôsobujú. Ovocie Božieho Ducha je láska, radosť, pokoj…
Autor knihy: „Okruh biblie,“ Roman Brandstätter, konvertita z Judaizmu, píše v tejto knihe: „Pozrime sa pravde do očí. Mnohým ľuďom sa zdá, že pre život a vieru nie je Písmo potrebné. Veria v Krista, ale nevedia, kto je On. Ich vedomosti o Bohočloveku pozostávajú z niekoľkých katechizmových právd a z voľných, nesúvislých evanjeliových dejov. Možno takmer s istotou prehlásiť, že široké masy katolíkov veria v Krista, nepoznajú však Písmo. Hoci táto nevedomosť neprivádza do pochybností ich úprimné náboženské vedomie, predsa nieje ťažké všimnúť si, že takéto náboženské vedomosti sú odtrhnuté od svojich historických koreňov a v praktickom živote sa prejavujú ako mytológia s primitívnym obsahom.
Každodenné čítanie evanjelia nás núti porovnávať svoj život s Kristovým učením. Nechuť človeka k dennému čítaniu Písma sv. je ovocím lenivosti, ale môže pochádzať aj z pocitu strachu pred konfrontáciou s Božou pravdou. Neznalosť zákona pred súdom neospravedlňuje. Kristus žiadal od ľudí, aby sa klaňali tomu, koho poznajú. V rozhovore so samaritánkou pri Jakubovej studni to jasne povedal: „Vy sa klaniate tomu, čo nepoznáte: my sa klaniame tomu, čo poznáme..!“
Ten istý autor píše o svojom starom otcovi, ktorí mu niekoľko dní pred smrťou dal takúto radu: „Bibliu čítaj neustále. Miluj ju viac ako rodičov… Viac ako mňa…Nikdy sa s ňou nerozíď! Keď zostarneš, dospeješ k presvedčeniu, že všetky knihy, ktoré si v živote prečítal, sú iba mizerným komentárom k tejto jednej jedinej knihe…“