Aj v našom ráde dnes oslavujeme sv. Dominika ako sviatok. Obyčajne na zakladateľa rehole pripadá mimo jeho rád len liturgická spomienka, ako to napríklad bolo v deň sv. Ignáca alebo sv. Alfonza. So sv. Dominikom je to trochu ináč a to kvôli jeho duchovnej príbuznosti so sv. Františkom. Žili v tej istej dobe, i keď Dominik bol o niečo starší. Narodil sa v roku 1175 v Španielsku. O jeho matke blahoslavenej Jane z Azy, hovorí legenda, že pred jeho narodením videla svojho syna vo sne v podobe psa, ktorý vo svojom pysku držal horiacu fakľu a touto všetko zapaľoval. A tento symbol veľmi dobre vyjadruje jeho spiritualitu.
Povolanie a ideály mali František i Dominik rovnaké. Usilovali sa žiť apoštolským spôsobom života. Obidvaja na seba dobrovoľne prijímali záväzok evanjeliovej chudoby a bremeno kazateľského poslania. Na rozdiel od sv. Františka bol Dominik veľmi učený a vzdelaný kňaz. Na svoju dobu si získal najvyššie možné vzdelanie. Veľmi miloval knihy, ktoré v jeho dobe boli ručne prepisované na pergamen a preto aj veľmi drahé. Napriek tomu, keď videl chudáka, ktorý potreboval pomoc, ochotne predával knihy a kupoval za peniaze chlieb pre hladujúcich. Bol vysvätený za kňaza a so svojím priateľom biskupom Diegom začal hlásať pravú vieru v južnom Francúzsku, kde v tom čase bolo mnoho bludárov. Sv. František bol laikom, ktorý neskoršie prijal diakonské svätenie a bojoval predovšetkým proti náboženskej vlažnosti katolíkov. Sv. Dominik svojím kázaním a príkladom navracal do cirkvi zblúdených.
Doba, v ktorej žili, bola veľmi podobná našej dobe. Stále sa volalo po účinnej obnove duchovného života a po evanjelizácii. Šírili sa mnohé sekty, ktoré sa na jednej strane snažili žiť podľa evanjelia, ale na druhej strane opúšťali pozíciu katolíckej viery. Boli to predovšetkým Kathari a Albigenci. Ako dnešní svedkovia Jehovovi, aj oni popierali Kristovo božstvo a jeho skutočnú smrť na kríži a jej vykupiteľský charakter, popierali tiež telesné zmŕtvychvstanie. Boli prísni vegetariáni, lebo verili v reinkarnáciu, teda prevteľovanie duší. V mnohom sa podobali dnešnému New Age. Ich vplyv bol silný, lebo ich život sa navonok podobal životu apoštolov.
Sv. Dominik i sv. František majú ešte niečo podobné – radikálnu požiadavku chudoby v zmysle evanjelia. Podľa nich na počiatku rozhodnutia pre nasledovanie Krista, stojí požiadavka: „Predaj všetko, čo máš a rozdaj chudobným.“ Sv. Dominik žil chudobu tak radikálne, že nemal ani svoju vlastnú celu. Noci obyčajne trávil v modlitbách v kostole. Ako píšu očitý svedkovia: „Od svätostánku prešiel k Ukrižovanému Spasiteľovi, navštívil všetky oltáre a všetkých svätých v kostole a opäť sa vracal k Bohostánku. Dni i noci prežíval v samote kostola. Nespal ale ustavične úpenlivo prosil za hriešnikov a bludárov. Často pri svojich modlitbách vyrážal výkriky, ktoré chceli vysloviť nevysloviteľné. Mnohí hovorili o týchto výkrikoch. Stáli ohromení nad takým oduševnením. Išlo mu o spásu celého ľudstva. Veril, že len potom bude úplne patriť Kristovi, keď sa so všetkým, čo má a čím je, zasadí za spásu ľudí, tak ako Ježiš, ktorý sa celý obetoval za Spásu sveta.
V jeho modlitbe sa často opakoval vzdych: „Pane, čo sa stane s hriešnikmi?“, ktorý vyjadroval jeho zvláštnu charizmu, modlitbu za hriešnikov, nešťastných, postihnutých. Ich úbohosť niesol vo svojom súcitnom srdci. Plakal nad nimi a hovoril si: „Nebudem pravým údom Kristovým, pokiaľ sa celkom neoddám, zo všetkých síl, aby som získal duše pre Ježiša Krista.“ Počas svojho aktívneho apoštolského života, keď denne prešiel niekedy až 50 km a pri tom kázal, získaval duše pre Krista. Svoj apoštolský život dopĺňal živým duchom modlitby.
Sestra Cecília, ktorá patrila k jeho duchovným dcéram, nám zanechala tento portrét sv. Dominika: „Blažený Dominik bol strednej postavy, drobného tela. Mal ušľachtilú, jemne prekrvenú tvár, plavé vlasy a bradu. Veniec vlasov nebol nikdy preriedený, iba kde tu posiaty šedinami. Z jeho čela a krásnych očí vyžaroval zvláštny jas, ktorý vzbudzoval u každého úctu a náklonnosť. Upútal tiež pekne formovanými rukami a plným zvučným hlasom. Vždy bol veselý a usmieval sa. Smútok ho premohol len vtedy, keď ho naplnil súcit s blížnym a jeho bôľom.“
U sv. Dominika môžeme sledovať obdivuhodné spojenie kontemplatívneho života modlitby s účinným apoštolátom. Zvláštnu schopnosť hlásať Pravdy viery aj tým najzatvrdlivejším bludárom. Tento jediný muž vedel v krátkom čase dať kresťanstvu nový duchovný vzlet. Jeho súčasníci hovoria, že ohromil celý svet. Napr. len v severnom Taliansku počas niekoľkých mesiacov sa pod vplyvom jeho kázania a života obrátilo 100.000 bludárov. Taká veľká Božia moc vychádzal z tohto muža.
Jeho súčasník a životopisec o ňom napísal krásne svedectvo: „Dominik mal tak počestné mravy, tak prudký oheň ho stravoval, že sa bez všetkej pochybnosti preukázal ako ctihodná nádoba a plná milosti. Bola v ňom veľmi pevná vyrovnanosť mysle. Vzrušila ho len ľudská bieda a milosrdenstvo. A pretože radostné srdce rozjasňuje tvár, prezradzovala sa ľúbeznosť jeho vnútra vonkajšou dobrotivosťou a veselým výzorom.
Všade sa slovom i skutkom prejavoval ako muž evanjelia. Keď bol cez deň so svojimi druhmi, nebolo nikoho spoločenskejšieho nad neho, nikoho príjemnejšieho. V nočných hodinách sa nikto nedokázal naliehavejšie všetkými spôsobmi modliť a bdieť. Málokedy rozprával s niekým iným než s Bohom. Buď sa totiž modlil, alebo hovoril o Bohu a nabádal k tomu aj svojich bratov.
Často povzbudzoval svojimi slovami aj listami bratov svojho rádu, aby stále študovali Nový i Starý Zákon. Ustavične so sebou nosieval Matúšovo evanjelium a Pavlove listy a často ich študoval, takže ich vedel takmer naspamäť. „
Roku 1215 založil v Toulouse reholu Kazateľov. Členovia novej rehole sa živili almužnou. Základným heslom dominikánskej rehole je PRAVDA. VERITAS. Z toho vyplýva, že dominikánsky duch sa nemôže zmieriť s bludom a to je ich najväčšia dejinná zásluha.
Sv. Dominik bol dvakrát alebo trikrát zvolený za biskupa a vždy odmietol. Chcel radšej so svojimi bratmi žiť v chudobe, ako vlastniť nejaké biskupstvo. Svätá Dominik zomrel 6. augusta 1221. Pápež Gregor IX. sa o ňom vyslovil: „Poznám muža, nasledovníka celej apoštolskej rehole, o ktorom niet pochyby, že je i v nebi pridružený k sláve samotných apoštolov.“