Dnešný sviatok sa slávi na pamiatku posvätenia baziliky sv. Františka v Assisi. Základný kameň tohto chrámu položil pápež Gregor IX. roku 1228, hneď na druhý deň po vyhlásení Františka za svätého. Telesné pozostatky svätého Františka preniesli v slávnostnom sprievode z kaplnky svätého Juraja do nového chrámu dňa 25. mája 1230. Pápež Inocent IV. chrám slávnostne posvätil dňa 25. mája 1253. Pápež Benedikt XIV. dňa 25. marca 1754 povýšil chrám na patriarchálnu baziliku a pápežskú kaplnku. Vo svojej konštitúcii Fidelis Dominus pri tejto príležitosti napísal:
„Pán je verný vo svojich výrokoch, keďže vo Svatom písme často vyhlasuje, že povýši tých, o ktorých zistí, že sa pokorou podobajú jeho Synovi. A nielen v Kráľovstve nebeskom ich obdivuhodne ovenčil slávou a cťou, lež vo svojej múdrosti zariadil, aby sa aj na zemi uchovával príklad ich života slávením spomienky na nich, a tak aby sa prebúdzala a mocnela viera v ľuďoch. A vidíme, že práve pri povýšení svätého Františka sa to zreteľne prejavilo. On, pokiaľ žil na zemi, neustále sa usiloval byť ničím pred sebou samým i pred inými. A len čo ho Cirkev nezmeniteľným rozhodnutím a slávnostným vyhlásením včlenila do zboru svätých, Božích priateľov, ktorí spolu s ním kraľujú v nebesiach je oslavovaný a uctievaný po celej zemi. A jeho telo, na ktorom až do smrti niesol znaky Kristovho umučenia, a ktoré nebesia oslávili mimoriadnymi znameniami a zázrakmi, zbožný ľud svojou úctou tak preslávil, že si zaslúžilo, aby jeho hrob bol slávny a vo väčšej úcte ako nádherné hrobky mocných tohto sveta.
A vskutku, sotvaže uplynuli dva roky od jeho smrti, už sa začalo rokovať o mieste, kde sa majú uložiť pozostatky Božieho služobníka. Na tento účel mesto Assisi ponúklo vhodné miesto a pozemok pri hradbách mesta Assisi. Náš predchodca Gregor IX. tento pozemok prevzal do právneho vlastníctva Apoštolskej Stolice a rozhodol, že chrám, postavený na tomto mieste, nebude podriadený nikomu inému iba Apoštolskej Stolici. Potom, keď ten istý pápež Gregor IX. v samom meste Assisi zapísal slávneho Patriarchu do Katalógu svätých, vlastnoručne položil základný kameň k stavbe a budúci chrám ustanovil za hlavu a matku rádu Menších bratov. Aj iné veci prezieravo nariadil a jeho nástupcovia, rímski pápeži, v tom pokračovali potom, čo telesné pozostatky svätého Františka v nádhernom a slávnostnom sprievode preniesol do chrámu. Uložili ich na vyvýšeninu uprostred chrámu, a v nedeľu pred sviatkom Nanebovstúpenia Pána roku 1253 chrám slávnostne posvätili.
Chceme teda kráčať v šľapajach toľkých našich predchodcov, a preto s radosťou sme sa rozhodli rozmnožiť jeho lesk a slávu. Predovšetkým nás na to nabáda presvedčenie, že právom môžeme dúfať, že na jeho orodovanie Boh tým viac bude ochraňovať svoju Cirkev, čím viac slávnostných rozhodnutí vydá Apoštolská Cirkev na uctenie jeho svetlej pamiatky. Preto týmto naším natrvalo platným rozhodnutím povyšujeme uvedený chrám svätého Františka na patriarchálnu baziliku a pápežskú kaplnku.“
V dnešnom v prvom čítaní sme sa spolu so sv. Jánom pozreli do neba. Aj táto knihe, hoci v poradí posledná v kánone NZ kníh, je rovnako dôležitá, ako tie predošlé. Evanjelia končia Nanebovstúpením Pána Ježiša, teda ukazujú nám oslávenie Ježiša, Mesiáša. Skutky apoštolské nám opisujú Zostúpenie Ducha Svätého a jeho mohutné účinky v počiatkoch Cirkvi. Listy apoštolské nám zachovávajú zdravú náuku. Avšak Kniha Zjavenia Svätého Jane nám podáva akýsi náčrt duchovnej histórie ľudstva až po jej zavŕšenie. Sv. Ján píše o tom, že videl nové nebesie a novú zem, prvé nebesia a prvá zem sa pominuli a ani mora už niet. Sv. Ján nehlásal to, čo hlásajú svedkovia Jehovovi, že budeme a môžeme naveky žiť v pozemskom raji, teda na tejto zemi. Spolu so Sv. Petrom apoštolom svorne hlása, že tento svet pominie, že zanikne v ohni. Musí zaniknúť, pretože ako aj hriešny človek musí zomrieť, tak aj tento svet je plný skazenosti. Tento svet je miestom ľudskej svojvôle a neposlušnosti. Naša civilizácia je naším výdobytkom. Sme pyšní na to, čo všetko sme vytvorili. Ale už dnes môžeme vidieť kam vedie naše šafárenie, ktoré nechce brať a neberie ohľad na Boha a jeho svätú vôľu. A nie je nám z toho dobre.
Svätý Ján vidí, že z neba zostupuje od Boha sväté mesto, Nový Jeruzalem, vystrojené ako nevesta, ktorá sa vyzdobila pre svojho ženícha.” Je to mesto, sväté mesto a zároveň Nevesta. Teda mesto a zároveň živý organizmus, jedno telo. Telo tak múdro vytvorené zo živých ľudí, ako je naše telo vytvorené z jednotlivých buniek. Telo spaseného ľudstva. Telo a zároveň mesto, nádhernejšie ako korálový útes. A tak ako bunky jedného tela sú spojené bez bariér, tak aj ľudia tohto mesta budú žiť v absolútnej otvorenosti a dôvere voči sebe samým i voči Bohu.
Je to Mesto, ktoré už nepotrebuje chrám, pretože ono samo je stánkom Božím medzi ľuďmi. „Hľa stánok Boží je medzi ľuďmi a Boh bude s nimi prebývať, oni budú jeho ľudom a sám Boh – ich Boh – bude s nimi.“ Aj z týchto slov môžeme pochopiť, že všetci, ktorý kráčajú ku spáse majú nebeskú nádej a nie len pozemskú nádej, ako to učia svedkovia Jehovovi. Predmetom našej nádeje je Boh uprostred nás. Živý Boh uprostred nás. Boh živý v človeku. Boh živý v ľudstve. Bohoľudský organizmus, kde všetko funguje, lebo prijalo zákon lásky – poslušnosť Bohu.
„Zotrie im z očí každú slzu a už nebude smrti ani zármutku, ani náreku ani bolesti viac nebude, lebo starý svet pominul”. Dokiaľ sa toto všetko nestane, sme plní smútku. Ale tento zármutok nieje hriešny, lebo je to plač, ktorý vyviera z túžby po Bohu. A je to ten istý plač, ktorý Ježiš blahoslaví vo svojich blahoslavenstvách. Starý svet pominie. „A ten, čo sedel na tróne povedal: „Hľa, obnovujem všetko”. Záver dejín je obnova všetkého v Kristovi a skrze Krista.