Dnes oslavujeme Pánov Krst. Predovšetkým si treba uvedomiť, že v Ježišovom krste nejde o to isté ako v našom. My všetci sme sa narodili postihnutí dedičným hriechom. Chýba nám prvotná svätosť a dokonalosť, ktorú Boh od nás právom očakáva. Chýba nám Boží život. Ježiš sa narodil ako Bohočlovek. Ježiš nepotreboval krst na odpustenie hriechov a očistenie. Ježiš, tým, že zostupuje do vody, kde sa predtým krstili hriešnici, akoby na seba zobral ich hriech. Je to niečo také, ako keď čistý človek vstúpi do vody, kde sa predtým umývali špinaví. Zašpiní sa. Preto aj sv. Ján Krstiteľ môže prehlásiť: „Hľa Baránok Boží, ktorý sníma hriechy sveta.“ Ježiš berie na seba hriechy, ktoré budú očistené jeho krvou. Jeho krst je akousi solidaritou s hriešnym ľudstvom.
Aj dnes môžeme hovoriť o Zjavení Pána. Zatiaľ, čo návšteva troch mudrcov predstavovala Zjavenie Pána pohanským národom, pri Ježišovom krste bolo zjavené Najvnútornejšie tajomstvo Boha svojmu vyvolenému ľudu. Celá Najsvätejšia Trojica sa zúčastňuje na veľkom Zjavení na brehu Jordána. Otec necháva počuť svoj hlas a vydáva svedectvo o svojom Synovi, Ježiš je predstavený ako Syn Boží a Duch Svätý zostupuje na neho viditeľným spôsobom.
Pravda, ktorú prorok Izaiáš ohlasoval zastrene: „Hľa môj služobník, priviniem si ho, vyvolený môj, mám v ňom zaľúbenie. Vložil som na neho svojho Ducha, právo prinesie národom“, zažiarila teraz vo svojom plnom mesiášskom význame. Výraz „môj služobník“ je nahradený slovami „môj milovaný Syn“, ktoré oveľa zreteľnejšie poukazujú na Kristovu Božskú prirodzenosť. Duch Svätý, ktorého má Ježiš v plnej miere, lebo je Syn Boží, sa zjavuje nad ním viditeľným spôsobom. Boh hovorí osobne a verejne a všetok prítomný ľud počuje jeho hlas.
Ježišov krst je akoby úradným uvedením do jeho spasiteľského poslania. Otec a Duch Svätý dávajú záruku, že Ježiš je Syn Boží a predstavujú ho svetu, aby svet prijal jeho posolstvo. Sv. Peter, svedok Ježišovho krstu, v reči ku Korneliovi predstavil túto udalosť ako začiatok Pánovho apoštolského života: „Vy viete, čo sa po krste, ktorý hlásal Ján, dialo po celom Júdsku, počnúc od Galiley. Ako Boh pomazal Ježiša Nazaretského Duchom Svätým a mocou. On kade chodil, dobre robil a uzdravoval všetkých diablom posadnutých, lebo Boh bol s ním.“ (Sk 10,37-38). Petrove slová sú ozvenou toho, čo hovoril prorok Izaiáš a o čom písali evanjelisti.
Vo všetkých spomínaných textoch sa o Ježišovi hovorí, že bol naplnený a pomazaný Duchom Svätým. Takisto ako sa jeho pozemský život začal počatím z Ducha Svätého, aj jeho apoštolský život sa začal osobitným pôsobením Ducha Svätého. Duch Svätý sa naplno zmocnil Ježiša a viedol ho pri plnení jeho poslania.
To isté sa analogický stáva s kresťanom. Krstom sa rodí pre život v Kristovi pôsobením Ducha Svätého, ktorý ho robí spravodlivým, obnovuje celé jeho bytie a robí z neho Božieho Syna. Keď vyrastie a má vedome a zodpovedne prijať na seba povinnosti vyplývajúce z kresťanského života, Duch Svätý sa mu vo sviatosti birmovania znovu darúva, aby ho posilnil vo viere a urobil z neho účinného Kristovho svedka. Celý život kresťana sa rozvíja pod vplyvom Ducha Svätého.
Dnes na sviatok Krstu Pána sa nám ponúka zamyslenie nad našim krstom. Prečo človek potrebuje krst? Prečo Bohu nestačí skutočnosť, že sme sa narodili do sveta ako ľudské deti? Všetko súvisí s prvotným rozhodnutím človeka v Raji a stratou Božieho života. Človek sa svojou nesprávnou voľbou priklonil na stranu svojho zvodcu – diabla. Od tej chvíle celý náš ľudský svet leží v moci zlého. Diabol si na človeka robí nárok. Človek sa do jeho moci dostal tým, že mu uveril proti Bohu. Kristus nás vyslobodzuje spod tejto zvrátenej moci. Vierou v Ježiša sme vyslobodzovaní. A túto vieru vyjadrujeme aj vonkajším znakom krstu. V krste sme znovu prijímaní za Božie deti.
Boh spojil Spásu so sviatosťou krstu, ale sám seba neobmedzil iba na Sviatosť. Koncil hovorí v Gaudium et Spes.: „Musíme byť presvedčení, že Duch Svätý dáva všetkým možnosť, aby sa pričlenili k tomuto veľkonočnému tajomstvu spôsobom, ktorý pozná jedine On.“ Tým sa nám chce povedať, že Boh pozná aj iné cesty Spásy ako je cesta krstu. Ohlasovanie a viera je vždy nutná. Lebo bez počutia slova nemôže byť viera a bez viery sa nikto nemôže Bohu páčiť, ale už prvotná cirkev uznávala okrem klasickej formy krstu vodou aj krst krvou a to vtedy, keď niekto pre Krista vylial svoju krv i keď ešte nebol pokrstený vodou. Podobne uznávala vždy aj krst túžby. Keď človek hľadá Spásu a túži po nej i keď sa nestretol s niekým, kto by ho pokrstil vodou.
Na druhej strane platí to, čo hovorí na inom mieste tá istá encyklika: „Preto by nemohli byť spasení ľudia, ktorí vedia, že Boh prostredníctvom Ježiša Krista založil cirkev ako nutnú a napriek tomu by do nej nechceli vstúpiť alebo v nej vytrvať. Boh síce môže cestami, ktoré pozná len On, priviesť ľudí, ktorí bez vlastnej viny nepoznajú evanjelium k viere, bez ktorej sa nemožno páčiť Bohu, napriek tomu však pripadá cirkvi povinnosť a zároveň i sväté právo hlásať evanjelium. Preto si misijná činnosť uchováva dnes tak ako vždy svoj plný význam a naliehavosť.“
Sv. Hippolyt nám v Apoštolskej tradícii svedčí o krste, ktorý sa koná trojitým ponorením do krstnej nádrže, pri čom sa vždy vzýva jedna z osôb Najsvätejšej Trojice. Teda podobne ako my dnes i oni Krstili v mene Otca i Syna i Ducha Svätého.
Sviatostnú skutočnosť vyplývajúcu z trojitého ponorenia a zo vzývania Najsvätejšej Trojice dobre vystihol sv. Irenej: „Keď sme sa znovu zrodili krstom v mene týchto troch Osôb, boli sme pri tom druhom narodení obohatení dobrami, ktoré sú v Bohu Otcovi skrze jeho Syna s Duchom Svätým. Pokrstení prijímajú Božieho Ducha. Duch ich odovzdáva Slovu, to je Synovi. A Syn ich odovzdáva Otcovi a Otec im udeľuje neporušiteľnosť.“
Bohatstvo krstnej dôstojnosti je zhrnuté v obzvlášť hutnom texte sv. Gregora Teológa: „Krst je najkrajší a najveľkolepejší Boží dar: Nazývame ho: dar, milosť, pomazanie, osvietenie, rúcho neporušiteľnosti, kúpeľ znovuzrodenia, čo znamená: dar: je darovaný i tomu, kto sám nič nedal; milosť: nakoľko je daný aj dlžníkovi, ponorenie: hriech je pochovaný vo vode; pomazanie: je posvätný, kráľovský, prorocký a kňazský; osvietenie: je vyžarovaním Kristovho svetla; rúcho: zakrýva hanbu; kúpeľ: je to očista; pečať: chráni a je známkou zvrchovanosti. Z tohto daru sa radujú nebesia, plesajú anjeli nad skvelým príbuzenstvom s Bohom a nám sa dostáva obrazu blaženosti už na zemi. My chceme Boha oslavovať, ale nezmôžeme sa na nič, čo by ho len naznačovalo. Všetci, ktorí sme pokrstení, už nepatríme diablovi, ale Bohu, preto žime dôstojne svojho povolania.”
Sv. Ambróz hovorí: „Uváž, keď si bol pokrstený, odkiaľ pochádza krst, ak nie z Kristovho kríža, z Kristovej smrti. Celé tajomstvo je v tom, že trpel za teba. V ňom si vykúpený, v ňom si spasený.“