V západnej liturgii ma tento sviatok názov „Obetovanie Pána“. Vo východnej liturgii sa tento sviatok nazýva sviatkom „Stretnutia Pána“ – na pamiatku toho, že sa Simeon v dieťati stretol s Ježišom, ktorého nazval svetlom na osvietenie pohanov a na slávu Izraela. Myšlienka na zamyslenie, ku ktorej nás provokuje tajomstvo dnešného sviatku je, ako vyzerá moje osobné stretnutie s Ježišom vo svätom prijímaní“.
Udalosti opísané v dnešnom evanjeliu nám odhaľujú zopár duchovných zákonov, ktoré platia pre stretnutie človeka s Božím Synom. Otcovia tvrdia, že by sme sa nemohli s ním stretnúť, keby sa On sám nechcel stretnúť s nami. Evanjelium hovorí, že Simeon prišiel vedený Duchom Svätým do chrámu. Mnoho detí denne prinášali rodičia do chrámu. Ale toto jedno dieťa bolo v Duchu Svätom zvláštne rozpoznané. Duch Svätý zjavil Simeonovi, že toto je Spasiteľ svete. V podobnej situácii sa nachádzame, keď ideme na sv. prijímanie. Vidíme oplátku, ako mnoho iných oplatiek. Navonok sa nelíši od iných. To čo vidíme svojimi zmyslami je znak. Zmysly môžu zachytiť len znak, ale to čo sa skrýva v tomto znaku, to môže vidieť len naša viera. Vieru v srdci môže vzbudiť Duch Svätý. Len Duch Svätý nám môže zjaviť a vnútorne nás v tom uistiť, že toto je naozaj Kristus, že je to jeho pravé a životodárne telo. A pretože mal Simeon Ducha Svätého a On v ňom vzbudil vieru, preto poznal v dieťati očakávaného Spasiteľa a vyznal svoju vieru. Prvý predpoklad sv. prijímania, je vedenie Duchom Svätým, ktorý vzbudzuje v srdci človeka vieru v Ježišovo Slovo. Ježiš hovorí: „Toto je moje telo“ a ja verím, lebo Duch Svätý mi to zjavuje.
Sväté prijímanie po latinský nazývame comunio, čo znamená „zjednotenie“. Zmyslom svätého prijímania je zjednotenie s Kristom. A toto môže nastať len vtedy, keď máme toho istého Ducha, akého má Kristus. Možno sa pýtame: „Ako môžeme poznať, či je v nás Duch Svätý?“ Duch Svätý je vtedy a natoľko v nás, nakoľko myslíme, chceme a konáme ako Ježiš. Keď neprotirečíme Božiemu Slovu. Aby sme mali Ducha Svätého je dôležité zharmonizovať sa so Slovom Božím. Celý Kristov život hlása silu spojenectva s Bohom. Človek je dokonalý, keď je zjednotený s Bohom, skrze Božie Slovo. Najprv teda aj my musíme prijať Božie Slovo, musíme mu uveriť, uveriť v moc Božiu. Vôľou sa prikloniť ku Slovu Božiemu. Rozhodnúť sa odpovedať Bohu v hĺbke svojej bytosti, dobrovoľne, vedome: „Chcem žiť pre Boha!”
Prijatie Ježiša v Eucharistii je podobné manželstvu. Dve osoby, ktoré sa milujú, musia navonok vyjadriť, že sa chcú stretnúť a že sa chcú prijať navzájom. Vonkajšie gestá, symboly, slová vyjadrujú lásku a láska je vnútornou silou, ktorá spôsobuje, že sa jedna osoba odovzdáva druhej. Nie ináč sa môže odohrať naše stretnutie s Bohom skrze Krista v Eucharistii. V Kristovi nám Boh Otec zjavuje Lásku, vyzýva nás na stretnutie so Sebou.
Prijať ho môžeme len natoľko a v tej miere, nakoľko sa mu sami dáme. Prijatie osoby môže nastať len v akte vzájomného oddania. Prijímam sviatostný znak, v ktorom je skutočne prítomný Kristus ako osoba, ale len vierou to môžem vidieť. Tu my nepomôže ani rozum, ani zmysly. Tu my pomôže len viera. To znamená: Oprieť sa o Slovo Božie. Kristus sám hovorí: „Toto je moje Telo”. Môžem sa tiež oprieť o svedectvo kňaza, ktorý svoju vieru vyjadruje vtedy, keď mi hovorí: „Telo Kristovo”. A toto svedectvo vydáva v mene cirkvi, ktorá už 2.000 rokov žije z tohto tajomstva. A ten, ktorý prichádza, má vedome povedať svoje „Amen” = „Verím a chcem prijať Krista ako osobu, chcem mu odovzdať svoju bytosť, aby ma mohol v láske pretvoriť”. To amen treba vysloviť v Duchu Svatom: „Viem o tom, lebo Duch Svätý mi to zjavil. Chcem mať Syna Božieho, chcem mať život”.
Pán Ježiš sa každému z nás prihovára: „Hľa stojím predo dverami a klopem. Kto počúvne môj hlas a otvorí mi dvere, vojdem k nemu, budem večerať s ním a on so mnou (Zj 3,20). To klopanie je výzva k viere na pozdvihovanie: „Hľa, Baránok Boží…” Otvorenie treba v Duchu dokonať, otvoriť sa jemu a jeho vôli. Bez viery neexistuje žiadne zjednotenie, ale svätokrádež. Požíva sa chlieb, nepoznajúc vierou, že je to Kristus. Vtedy sa nejedná o comunio, vtedy nenastane zjednotenie, lebo ono môže nastať len medzi osobami ako vedome stretnutie vo viere a láske, čiže v Duchu Svätom. Ak tu nieje viera, sviatosť neprináša ovocie. Preto je toľko ľudí, ktorí mnoho rokov trebárs aj každodenne prijímajú Pánovo Telo, ale v ich živote sa nič nemení. Preto nemožno nikdy oddeľovať od sebe prijatie sviatosti od prijatia Slova. Lebo Božie Slovo vzbudzuje našu vieru a viera oživená Slovom Božím nás robí schopnými prijať hodne a plodne Telo Kristovo. Preto pred prijatím Sviatosti má existovať liturgia Slova. Najprv prijímame Ježiša v Slove, vierou v modlitbe, potom vo sviatosti, potom to pokračuje v živote, pretože sa usilujeme chodiť s Pánom, ktorého sme prijali. Chodiť s Pánom, to znamená, ustavične brať ohľad na toho, ktorého sme prijali, a ktorý v nás zostáva, pokiaľ ho ťažkým hriechom nevyhostíme. Toto je zjednotenie, comunio, ktoré má obsiahnuť celý náš život. Len takto môžeme zvíťaziť nad svetom, telom i diablom.
Na záver slová Sv. Františka z Assisi::
Avšak ani Syn, pokiaľ je rovný Otcovi, nie je nikomu viditeľný ináč než Otec, ani nie ináč ako Duch Svätý. Preto sú zavrhnutí všetci, ktorí síce videli Pána Ježiša v jeho človečenstve, avšak nevideli ho v jeho a neuverili v neho, podľa Ducha a božstva, že je pravý Syn Boží. Práve tak sú zavrhnutí i všetci tí, ktorí síce vidia sviatosť Kristovho Tela, ktoré je posvätne sprítomňované v rukách kňaza na oltári skrze slová Pána pod spôsobom chleba a vína, ktorí však nevidia podľa ducha a božstva , že je to skutočne najsvätejšie Telo a Krv nášho Pána Ježiša Krista, ako to dosvedčuje sám Najvyšší, keď hovorí: „Toto je moje telo, to je moja krv novej zmluvy“ a „Kto je moje telo a pije moju krv má život večný.“ Preto len ten, kto má Ducha Pánovho, ktorí prebýva v jeho verných, prijíma najsvätejšie Telo a Krv Pána, všetci ostatní, ktorí nemajú z toho ducha a odvažujú sa prijímať „jedia a pijú si odsúdenie“
Nuž „ľudia, ako dlho chcete mať nechápavé srdce“, prečo nechcete poznať pravdu a „veriť v Syna Božieho“? Hľa, denne sa ponižuje, ako kedysi zostúpil z „kráľovského trónu“ do života Panny, denne k nám prichádza v pokore, denne zostupuje z Otcovho lona v rukách kňaza na oltár. A ako sa ukázal svätým apoštolom v skutočnom tele, tak sa nám dnes ukazuje vo svätom chlebe, a ako oni, keď sa na neho dívali, videli len jeho telo, ale verili, že je Pán a Boh, pretože na neho hľadeli duchovným zrakom, tak i my, keď vidíme telesným zrakom chlieb a víno, hľaďme a verme, že je to jeho pravé a živé najsvätejšie Telo a Krv. A takýmto spôsobom je Pán neustále so svojimi vernými, ako sám hovorí: „Hľa, ja som s vami až do skonania tohto veku.“