V západnej liturgii ma tento sviatok názov „Obetovania Pána“. Vo východnej liturgii sa tento sviatok nazýva sviatkom „Stretnutia Pána“ – na pamiatku toho, že Simeon v dieťati „Ježiš“ rozpoznal Mesiáša a Pána, ktorého nazval aj „Svetlo na osvietenie pohanov a na slávu Izraela“. Evanjelium nám hovorí: „Keď nadišiel pre nich, podľa Mojžišovho zákona, deň očisťovania, priniesli Ježiša do Jeruzalema, predstaviť ho Pánovi ako predpisuje Pánov zákon.“ Skúsme z tohto stručného výroku vyvodiť niekoľko záverov pre svoj osobný ale rodinný duchovný život.
„Priniesli Ježiša do chrámu.“
Podľa starovekých predstáv Jeruzalemský chrám predstavoval rajskú záhradu, v ktorej Boh i človek prebývali v dôvernom spoločenstve. Priviesť niekoho do chrámu teda môže značiť i to, že ho uvedieme do spoločenstva s Bohom. V praxi to znamená, hovoriť deťom o Bohu, vydávať pred nimi svedectvo o tom, čo Boh pre nás predstavuje. Každý otec i matka dlhujú deťom toto svedectvo. Krásny vzor svedectva matky svojim deťom ukazuje kniha Makabejských: Matka sa prihovára svojim synom, ktorých povzbudzuje k mučeníctvu: „Neviem, ako ste vznikli v mojom lone. Ja som vám nedarovala ducha a život, ani som nikomu z vás nedala dohromady všetky časti tela. Preto teda Stvoriteľ sveta, ktorý dáva vzniknúť človeku pri zrodení a pozná pôvod všetkých vecí, vám vo svojej milosti daruje život znovu, keď teraz dávate prednosť jeho zákonom pred sebou samým.“
Každý otec a každá matka dlhujú deťom pravdivé svedectvo o ich skutočnom Otcovi a Pôvodcovi. Nielen svet okolo nás, ale aj nás samých stvoril ten, ktorý je na nebesiach a ktorí je Všemohúci. Je potrebné aby obidvaja rodičia vydali spolu toto svedectvo svojím deťom o ich zázračnom pôvode, o úžasnosti Boha, ktorý ich stvoril skrze ich lásku, lebo svedectvo dvoch vyznieva presvedčivejšie. Priviesť dieťa do chrámu môže znamenať aj, učiť ho modliť sa, teda komunikovať s Bohom, obracať sa na Boha nielen úradnou modlitbou cirkvi, ale aj z vlastného srdca. Najlepšie je, keď dieťa vidí rodičov, ako sa oni modlia, ako sa oni chovajú k Bohu, aké miesto mu dávajú vo svojom živote.
„predstaviť ho Pánovi“.
Predstaviť Pánovi, znamená uznať Božiu zvrchovanosť nad týmto darom, ktorým je dieťa a ukázať Bohu ako sa tešíme z prijatého daru a ako sme zaň vďačný. Predstaviť ho Pánovi , však môže znamenať aj to, že budeme Bohu hovoriť o svojom dieťati, čiže budeme sa za svoje deti modliť. A znovu to môže značiť: voviesť dieťa do tajomstva viery. Viera to je dôverný vzťah k Bohu Otcovi skrze Ježiša Krista, Božieho Syna. Viera je základný dar Ducha Svätého. Aj medzi nami kresťanmi sú stále bratia a sestry, ktorý vôbec nevedia, čo to je mať osobný a dôverný vzťah k Bohu. Ľudia, ktorí sa nikdy s Bohom osobne nezhovárali. Ktorý nikdy nevyznali: „Bože, ty si môj Boh, už od úsvitu sa viniem k tebe, za tebou prahne moja duša, za tebou túži i moje telo.“ Nikdy sa osobne s Pánom Bohom nerozprávali, hoci chodia možno i denne na svätú omšu. V styku s Bohom používajú stále len modlitebnú knižku, ale nikdy sa mu osobne nepredstavili. Nehovoria Bohu o svojom živote. Nevedia, čo to je osobná modlitba. A pri tom osobná modlitba je tak jednoduchá ako naše slová a myšlienky.
„ako predpisuje Pánov zákon.“
Rodičia, ktorí neuznávajú Boží zákon nad sebou, nie sú dobrými rodičmi. Dajú síce život telu, ale neukážu pravý život duše. Hriechom nivočia to, čomu dali život. Veľmi často počujeme vzdych: „však sme mu dali všetko!“ Toto ale nie je poslanie rodičov. Ani nesmierne dobrotivý a milosrdný Boh nám nedáva všetko o čo prosíme, ale len to, čo je prospešné pre nás. Poslanie rodičov je aj v tom, vedieť povedať „nie“ svojím deťom, ak chcú niečo, čo nie je v súlade s Božím zákonom. Rodičia majú vydať svojim životom svedectvo poslušnosti Božiemu zákonu, ktorý nám bol daný ako návod na cestu ku slobode.
Udalosti opísané v dnešnom evanjeliu nám odhaľujú zopár duchovných zákonov, ktoré platia pre stretnutie osoby človeka s osobou Syna Božieho. Predovšetkým nám odhaľujú snahu Boha stretnúť sa s nami. Niektorí z otcov hovorí, že by sme sa nemohli s ním stretnúť, keby sa on sám najprv nechcel stretnúť s nami.
Dnešné evanjelium odhaľuje aj iný zákon. Simeon je na toto stretnutie s Kristom „vedený Duchom svätým“. Toto dieťa Ježiš, ktoré sa navonok ničím nelíšilo od ostatných detí, bolo v Duchu Svätom zvláštne rozpoznané. Duch Svätý zjavil Simeonovi, že toto je „Svetlo na osvietenie pohanov a na slávu Izraela“. Pred podobným problémom stojíme, keď ideme na sv. prijímanie. Vidíme oplátku, ako mnoho iných oplatiek. Navonok sa táto oplátka nelíši od iných. Len Duch Svätý mi môže zjaviť a vnútorne ma v tom utvrdiť, že toto je naozaj Kristus, že je to jeho pravé a životodárne telo. Teda prvý predpoklad sv. prijímania, je vedenie zjavujúcim Duchom Svätým, ktorý vzbudzuje v mojom srdci vieru v Ježišovo Slovo. On hovorí: „Toto je moje telo“ a ja verím, lebo Duch Svätý mi to zjavuje.
Duch Svätý je dôležitý aj v druhom pravidle. Sv. prijímanie alebo ako po latinský povieme Komúnia, čo znamená „zjednotenie“, môže nastať len vtedy, keď máme toho istého Ducha, akého ma Kristus. A pretože mal Simeon Ducha Svätého a On v ňom vzbudil vieru, preto poznal v dieťati očakávaného Spasiteľa a vyznal svoju vieru.