Pri čítaní dnešného evanjelia môže niekomu napadnúť: „Už dávno som nič tak nezáživné nepočul“. Nepoznáme nič nudnejšie ako čítanie dlhých zoznamov mien, ktoré nám nič nehovoria. Možno práve to, že nám tieto mená nič nehovoria, nás usvedčuje, že nepoznáme Písmo Sv., lebo v Ježišovom rodokmeni sú obsiahnuté akoby v skratke celé dejiny Spásy od praotca Abraháma až po Jozefa, adoptívneho otca Ježiša. V pravom slova zmysle dnešné čítanie nie je Ježišovým rodokmeňom, ale skôr akýmsi stručným prehľadom predkov s dôrazom na niektorých z nich. Je zaujímavé, že v tomto rodokmeni figurujú aj štyri ženy, hoci ženy sa obyčajne v biblických rodokmeňoch neuvádzali.
Keď sa lepšie pozrieme na postavy v rodokmeni tak sa prevažne jedná o hriešnikov, niektorí z nich sú kajúcnici. Pozrime sa len na stručnú históriu žien, ktoré sa objavujú v rodokmene: Tamara – nevesta Judova, ktorá sa po smrti svojho manžela z túžby po potomstve dopustila krvismilstva so svojím svokrom, ktorý ju však v jej preoblečení nepoznal. Rachab – prostitútka, krčmárka, obyvateľka pohanského Jericha, ktorá prijala vyzvedačov Izraela a pomohla im k záchrane. Bola ušetrená ona i celá jej rodina. Neskoršie splynula jej rodina s vyvoleným národom. Rút, prababka kráľa Dávida, Znovu sa jedná o pohanku – Moábčanku, tento krát ide však o krásny charakter, nechce opustiť svoju ovdovelú svokru a rozhodne sa prestúpiť na jej vieru a odísť spolu s ňou do jej krajiny. Zachovali sa jej slová: „Tvoj Boh bude aj mojím Bohom a tvoj národ bude mojím národom.“ Bestabe – žena Uriášová, za jej príbehom sa skrýva jej cudzoložstvo s Dávidom a vražda jej manžela. Zámerne som spomenul len ženské postavy. U tých mužských predkov by sme objavili ešte drsnejšie veci. Možno je v tom rodokmeni pár svetlých výnimiek. Ale prevažne ten rodokmeň pôsobí na človeka ako triumf hriechu. Tento triumf vrcholí na kríži v násilnej smrti Ježiša – Bohočloveka. Toto sú dejiny, ktoré tvorí človek pod vplyvom Zlého ducha. To sú dejiny bez možnosti pozitívnej zmeny. Toto je obraz ovocia len čisto ľudskej snahy a života len čiste z vlastných síl.
Sv. apoštol Peter vo svojom liste vyjadruje túto skutočnosť: „Veď viete, že zo svojho márneho spôsobu života, zdedeného po otcoch, boli ste vykúpení nie porušiteľným striebrom alebo zlatom, ale drahou krvou Krista, bezúhonného a nepoškvrneného Baránka. On bol vopred vyhliadnutý, ešte pred stvorením sveta, zjavil sa však až v posledných časoch kvôli vám, čo skrze neho veríte v Boha, ktorý ho vzkriesil z mŕtvych a dal mu slávu; aby sa vaša viera a nádej upínali na Boha.” (1 Pt 1,18-21) Z tohto márneho spôsobu života sme vykúpení Ježišom Kristom. Jedine Boh dokáže prelomiť začarovaný kruh márneho spôsobu života, ktorý nič pozitívne neplodí a nikde nevedie. On sám dáva inú hodnotu naším skutkom a vôbec všetkým udalostiam, ktoré sa udejú na tomto svete. I naše hriechy dokáže premeniť na dobro, keď sa k nemu obraciame. V moci Ducha Svätého spojenej s naším dobrým predsavzatím dáva nám schopnosť počať Krista, napriek našej narušenosti.
Celé evanjelium je dôkazom toho, že všetko napomáha k dobru tým, ktorí Boha milujú. Aj za svoje hriechy budeme ráz Pána chváliť, ak sme aj prostredníctvom nich pochopili prázdnotu svojho života bez Boha a ak sme sa nechali nimi doslova dohnať do Božieho náručia, v ktorom hľadáme Spásu. Budeme raz spievať ako vo Veľkonočnom chválospeve „o šťastná vina, pre ktorú k nám prišiel, taký vznešený Vykupiteľ”. „Jakub mal syna Jozefa, manžela Márie z ktorej sa narodil Ježiš, nazývaný Kristus.” Toto je slávna koruna milosti, ktorú nasadzuje našej biede Boh.
Keby sme sa trochu viac zaujímali o svoj vlastný rodokmeň, zistili by sme rôzne skutočnosti, svetlé i tmavé. A toto všetko nesieme v sebe. Dobré i zlé. I v našom rodokmeni by sme našli stopy Božieho požehnania, ale takisto veci hodné kliatby a zavrhnutia. Hriechy našich predkov vplývajú na našu vlastnú hriešnosť a takisto ich zásluhy a čnosti sa objavujú v nás. Je dobre predložiť Bohu v modlitbe svoj rodokmeň, aby prežiaril svojou milosťou to temné, čo sme zdedili po predkoch. Je dobré prosiť o požehnanie pre našich rodičov a prarodičov. Pre Kristovo Vykúpenie prijať s úctou a dobrorečením i svojich predkov. Takto prijmeme korene vlastnej bytosti a prijmeme silu nášho rodu a pôvodu ako Božie požehnanie a pokoj.
Skôr ako prišiel Pán Ježiš do nášho sveta, bola nám daná Panna Mária. Ona tvorí akoby medzičlánok medzi svätým Bohom a hriešnym ľudstvom. Ona je nepoškvrnená, svätá zem, na ktorú zostúpil Boh pri svojom vstupe do ľudských dejín. Rímsky katechizmus učí: „Boh poslal svojho Syna” (Gal 4,4), ale na to, aby Mu „utvoril telo”, potreboval slobodnú spoluprácu stvorenia. Preto už od večnosti si Boh vyvolil za Matku svojho Syna izraelskú devu, mladú židovku z Nazareta v Galileji,” pannu, zasnúbenú mužovi z rodu Dávidovho, menom Jozefovi. A meno Panny bolo Mária” (Lk 1,26-27). Otec milosrdenstva chcel, aby Vteleniu predchádzal najprv súhlas zo strany predurčenej Matky, a tak ako žena prispela k dielu smrti, aby podobne prispela žena k životu.
Počas celej Starej Zmluvy sa poslanie Márie pripravovalo cez poslanie svätých žien. Mária „vyniká medzi poníženými a chudobnými Hospodina, čo s dôverou čakajú a dosahujú spasenie. A konečne s ňou, vznešenou dcérou sionskou, po dlhom čakaní na splnenie prísľubu, nastáva plnosť časov a nastoľuje sa nový poriadok”. Aby sa Mária mohla stať Matkou Vykupiteľa, „dostala od Boha dary, dôstojné takej vznešenej úlohy“. Vo chvíli Zvestovania ju anjel Gabriel pozdravil ako „plnú milosti“ (Lk 1,28). Skutočne, aby mohla slobodne vysloviť súhlas svojej viery s oznamom o svojom povolaní, bolo potrebné, aby sa celá nachádzala v Božej milosti.
V kázaniach často hovoríme o osobnom prijatí Ježiša, hovoríme, že mu treba odovzdať celú svoju bytosť, aby sa Spása mohla reálne prejaviť v nás. Zabúdame na to, že pre mnohých ľudí to vôbec nie je také jednoduché. Veľmi často zídu z cesty odovzdanosti a ich hriešne sklony znovu prevládnu. Dlhodobý hriešny zvyk sa stáva železnou košeľou, z ktorej sa človek vlastnými silami tak ľahko nevyzlečie. V evanjeliu dostáva Sv. Jozef zvláštnu radu od božieho anjela: „Jozef, syn Dávidov, neboj sa prijať Máriu, svoju manželku, lebo to čo sa v nej počalo, je z Ducha Svätého.“ Jozef je vyzvaný prijať Máriu ako svoju manželku. Teda veľmi intímnym a osobným spôsobom. Všimnime si toto zvláštne, mohli by sme povedať, nebiologické a netelesné manželstvo s Pannou Máriou. Ako ho pochopiť a aký má zmysel? V jeho manželstve sa jedná o prijatie osoby Ježiša Krista. Evanjelium nám na príklade sv. Jozefa ukazuje, ako má Ježiša prijať človek poznačený dedičným hriechom. Sv. Jozef je vyzvaný, aby skôr ako príjme Ježiša, prijal Máriu a to veľmi blízkym a intímnym spôsobom.
Cirkevní otcovia hovoria o potrebe „prijať Máriinu dušu“. Máriina duša tvorí akúsi ochranu pre Ježišovu bytosť v nás. Učia, že človek má v tomto smere dve možnosti. Môže svoje hriešne, uzavreté a zranené srdce otvárať sám, svojou silou a námahou. Toto však ide veľmi ťažko. Ak sa človek cíti maličký a slabý, môže skúsiť druhú možnosť, ktorú doporučuje sv. Ambróz, keď hovorí: „Ak chceš prijať Krista do seba, vyprosuj si najprv niečo z tej krásnej Máriinej duše.” Krása Máriinej duše spočíva v tom, že je radikálne odovzdaná Bohu a jeho službe. Duch Svätí sa ponáhľa do duše, v ktorej objaví svoju Nevestu, a napĺňa ju a dáva sa jej v tej miere, v akej táto duša jeho Nevestu prijíma. Teda ako vidíme: Môžeme sa snažiť otvoriť Duchu Svätému sami a môžeme ho privolať pomocou P. Márie. Skôr ako človek bude schopný veriť Ježišovi, musí uveriť Márii, jej svedectvu: „Veľké veci mi urobil Ten, ktorý je Mocný a Sväté je jeho Meno!“ Len Mária dokáže vysvetliť, čo sa udialo medzi ňou a Bohom. Ježiš to svojimi zázrakmi potvrdí.
Zakončím slovami sv. Grigniona: „Mária splodila s Duchom Svätým to najväčšie, čo kedy bolo a bude – Bohočloveka, a porodí tiež najväčšie veci, ktoré budú v posledných dobách. Vytvorenie a vychovanie veľkých svätých, ktorí sa objavia na konci čias, je vyhradené jej, lebo len táto výborná a zázračná Panna môže v spojení s Duchom Svätým vykonať veci zázračné a mimoriadne. Jedným z hlavných dôvodov, prečo Duch Svätý nekoná teraz zjavné zázraky v našich dušiach je, že v nich nenachádza dostatočné zjednotenie so svojou Nevestou!“ Skúsme to spolu s P. Máriou tak, ako nás nabádajú svätí.