Narodila sa v Križanove (ČR) približne v roku 1220. Rodičia, Pribyslav z Križanova a Sibyla zo Sicílie, boli značne zámožní, vzdelaní a veľmi zbožní. Matka Sibyla, pôvodom z dolnotalianskych normandských držiav, prišla z Nemecka s mladšou kráľovskou dcérou Kunhutou, nevestou budúceho kráľa Václava I.. Pán Pribyslav, ktorý bol v Brne purkrabím, mal v správe brnenský hrad a sídlil na hrade v Križanove vzal si ako mladú vdovu. Hovorilo sa o ňom, že „bol zvonka rytierom a vo vnútri mníchom“.
Zdislava mala mladších súrodencov, Eufémiu, Elišku, Libušu a Petra. Rodičia jej poskytli všestrannú výchovu a učili ju láske k Bohu a úcte k duchovnému stavu. Bolo jej asi niečo cez pätnásť rokov, keď sa vydala za Havla z rodu Markvarticov, pána na hrade Lemberku v severných Čechách, kam sa po svadbe presťahovala. Jej muž bol rytierom, zdobeným vojnovou slávou, s križiackym zanietením pre vec náboženstva. Mali spolu štyri deti: Havla, Markétu, Jaroslava a Zdislava.
Na hrade bývalo rušno, ale vo vnútri Zdislavi panoval pokoj, prameniaci z Božej milosti. Plnila tak spoločenské povinnosti svojho stavu, ako sa aj starostlivo starala o svoju rodinu a zároveň viedla duchovný život, z ktorého čerpala silu pre všetky činnosti. Bola hradnou paňou a sväticou zároveň. Napriek svojmu šľachtickému stavu bola ženou prostého života, dobrodinkou chudobných i chorých. Snažila sa čo najviac stotožniť s Kristom aj ako manželka a matka štyroch detí. Zjednotenie s Kristom upevňovala modlitbou, čítaním Písma sv., o ktorom rozjímala, účasťou na svätej omši a prijímaním svätých sviatostí. Radostne znášala obete každého dňa a konala skutky kajúcnosti.
V blízkom meste Jablonnom založila so svojím manželom Havlom špitál, postavila chrám svätého Vavrinca s kláštorom pre dominikánov. V Turnove kostol a dominikánsky kláštor. Najviac však vynikala svojou veľkou láskou k núdznym. S radosťou často navštevovala chudobných, akoby v nich očami viery videla trpiaceho Ježiša. Zákon lásky k blížnemu bol náplňou jej života podľa evanjelia. Matersky cítila hlavne s tými chorými a zranenými, ktorí boli upútaní na lôžko alebo boli postihnutí akýmkoľvek nešťastím a pohromou. Podľa Dalimilovej kroniky dokonca vraj kriesila mŕtvych, vracala zrak slepým a uzdravovala chromých aj inak chorých.
Sv. Zdislava nám ukázala, že život navonok všedný, možno prežívať v zjednotení s Kristom nevšedne hlboko, radostne a krásne. Osvedčila sa v čase vzbury proti Václavovi I. v rokoch 1248-49, keď krajina trpela občianskou vojnou a jej muž Havel stal na strane Václavovej. Zvládla zabezpečenie hradu, starosť o všetkých obyvateľov aj o hladujúcich utečencov z vypálených dedín. Ošetrovala, liečila, pritom šírila okolo seba pokoj a dôveru. Sama si mnohé odriekala. Žila s Kristom v celom svojom živote, nielen v modlitbe, rozjímaní nad Svätým písmom, účasťou na bohoslužbách a prijímaním sviatostí. To boli len zdroje, ktoré ju posilňovali. Príkladným životom získavala aj druhých, predovšetkým svojho muža, s ktorého súhlasom sa stala dominikánskou terciárkou a už predtým s ním mnohé dokázala vykonať.
Zomrela pravdepodobne roku 1252 vo svojich 32 rokoch. Pochovaná bola v dominikánskom kostole v Jablonnom, kde sa jej pozostatky dochovávajú dodnes. Skúmané boli aj antropológmi, ktorí potvrdzujú vek úmrtia krátko pred dosiahnutím 33 rokov. Jej lebka bola v opravenom barokovom relikviári uložená do postranného oltára v chráme sv. Vavrinca. K blahorečeniu Zdislavy došlo roku 1907 Piom X. a ku kanonizácii r. 1995 pápežom Jánom Pavlom II. v Olomouci. Stala sa patrónkou rodín, českého národa a kongregácie sestier dominikánok.
Jej atribúty: deti, manžel, kostol, vínna réva a brečtan, erb levice; rozdavateľka almužien chudobným či ošetrovateľka chorých. Zdislava, patrónka rodín, nám ukazuje, ako život v manželstve môže byť plodný, požehnaný a plný pokoja. Bože, Ty si naučil svätú Zdislavu osvedčovať lásku k Tebe v každodennej starostlivosti o vlastnú rodinu i trpiacich blížnych; daj, nech podľa jej príkladu aj my využívame čas verným plnením Tvojej vôle.