Sv. Vojtech sa narodil okolo r. 956 na hrade Libica pri Poděbradoch. Jeho otcom bol slávny český vladyka Slavník, matka sa volal Strezislava. Pochádzala zo slovanského rodu. Spolu mali sedem synov. Vojtech bol predposledný. Meno „Vojtech“ znamená „útecha vojska“. Vzdelanie a výchovu dostal na rodnom hrade, vychovával ho kňaz Radla, benediktín. Vojtech bol veľmi nadaný. Neskôr ho poslali vzdelávať sa do Magdeburgu. Tam bol biskupom sv. Adalbert, ktorý dal Vojtechovi pri birmovke svoje meno. Preto sa sv. Vojtech niekedy nazýva aj Adalbertom. V r. 981 sa Vojtech stal kňazom, vysvätil ho prvý pražský biskup Dětmar. Keď potom r. 983 biskup zomrel, za jeho nástupcu bol jednohlasne zvolený Vojtech. Vysvätili ho toho istého roku vo Verone v Taliansku.
Bol veľmi skromným biskupom, spával na holej zemi, niekedy pracoval aj v záhrade, staral sa o chudobných, o kňazov. Hneď druhý rok svojho pôsobenia začal vizitovať svoju diecézu. Nekompromisne bojoval proti pohanským zvykom šľachticov – sobáše medzi blízkymi príbuznými, mnohoženstvo, manželstvá kňazov, krvná pomsta, trhy v nedeľu, predávanie zajatcov atď. Bol to tvrdý zápas. Keď Vojtech videl, že tvrdošijne zostávajú vo svojich hriešnych zvykoch na čele s kniežaťom Boleslavom II., ktorý dokonca zakázal stavať kresťanské kostoly, rozhodol sa vzdať svojho úradu. V r. 989 sa odobral k pápežovi Jánovi XV. Následne vstúpil do kláštora na Aventíne. Tam vykonával tie najpodradnejšie práce. Nikto netušil, že je biskupom, vedel o tom jedine opát, ktorý obdivoval jeho pokoru.
Český národ však skoro spoznal, koho stratil vo Vojtechovi. V r. 992 vypravili posolstvo do Ríma k pápežovi, aby Vojtecha poslal späť na biskupský stolec v Prahe. Ján XV. vyhovel a Vojtech sa vrátil. Aj knieža Boleslav mu začal vychádzať v ústrety. Vojtech založil pri Břevnove benediktínsky kláštor. Prvým opátom sa stal bývalý Vojtechov vychovávateľ Radla. Kláštor sa stal centrom kresťanskej kultúry a vzdelanosti v Čechách. Potom išiel Vojtech na Moravu, odtiaľ pravdepodobne aj na Slovensko a ďalej do Ostrihomu, kde sa stretol s uhorským vojvodom Gejzom a jeho synovi Vajkovi udelil birmovku, ktorému zároveň zmenil meno na Štefan (budúci uhorský kráľ sv. Štefan). Keď sa však Vojtech vrátil do Čiech, zistil, že počas jeho neprítomnosti sa ľudia znovu vrátili k pohanským zvykom. Vojtech dlhší čas znášal príkoria, no koncom r. 994 znova odišiel do kláštora na Aventíne. Neskoršie sa stretol s pápežom Gregorom V. Požiadal ho, aby mu dovolil ísť na misie, ak ho v Prahe ani tentoraz neprijmú. Pápež vyhovel. Vojtech sa teda vydal na cestu späť do Prahy. Avšak ešte nebol ani doma, keď sa dozvedel, že nepriatelia jeho rodu Vršovci, vyvraždili jeho rodinu. Zachránil sa len najstarší brat Radim. Vojtech vyslal posolstvo, či ho vôbec chcú za biskupa. Stalo sa, ako predpokladal. Neprijali ho.
Vojtech teda odišiel do Hnezdna ku kniežaťu Boleslavovi Chrabrému. Odtiaľ sa plavil po rieke do Gdansku, kde za krátky čas pokrstil veľa pohanov. Potom prešiel k litovskému kmeňu Prusov a im chcel hlásať evanjelium. No tí ho neprijali. Vyháňali ho z krajiny. Preto chcel Vojtech odísť k Polabským Slovanom. Cestou však nevedomky vstúpil na posvätné pohanské pole, kde pod trestom smrti nemohol nikto vkročiť. Tam Vojtecha aj s jeho spoločníkmi prepadli Prusi na čele s pohanským kňazom Sikkom. Vojtecha zabili, jeho spoločníkov zviazali, no neskoršie prepustili. Stalo sa to 23. apríla r. 997 blízko mesta Královec (Kaliningrad). Knieža Boleslav Chrabrý kúpil jeho pozostatky a pochoval ho v Hnezdne. Knieža Břetislav v r. 1039 dobyl Hnezdno a telo sv. Vojtecha slávnostne preniesol do chrámu sv. Víta v Prahe. Vojtechov brat Radim (rehoľným menom Gaudencius) sa stal prvým arcibiskupom Hnezdna a jeho vychovávateľ Radla (rehoľným menom Anastázius) sa stal biskupom v Kaloči v Uhorsku a neskôr arcibiskupom v Ostrihome. Vojtech bol vyhlásený za svätého v r. 999 pápežom Silvestrom II.
Z legendy Quattuor Immensi, ktorú napísal pravdepodobne svätý Radim r. 999 (pretlmočenej do modernej reči):
„Kiež nás na jeho príhovor Kristus chráni. Všetkým veriacim v Krista svietilo v ňom veľké svetlo, nie skryté pod mericou, ale zjavne žiariace naplno. Sám živil zo svojho nespočetný zástup úbohých chudákov, ich potrebám poskytol vecí viac než dosť, až hojnosť. Jeho však samého len zriedka – okrem sviatočných dní – zastihlo slnko sýteho a noc ho nevídala spať. Nikdy sa dostatočne nevyspal, chodil cestou i necestou, tu prednášal žalmy, tam zasa dával almužnu chudobným, navštevoval chorých, alebo vinníkov kvíliacich v putách. Starosť o jedlo, o spánok nikdy mu nebránila stráviť aj celé dlhé hodiny v modlitbách. Keď skončil večernú modlitbu, mlčal až do prvej rannej; nočné mlčanie zvyčajné u mníchov, vždy zachovával. Po rannej modlitbe išiel prehliadnuť zástupy ľudu; pýtal sa, kto si čo praje a prečo prišiel k nemu. Všetkých uzmieroval, nikoho nikdy neodsúdil. A keď už konečne bol voľný, zbavený takýchto vecí, horlivo spieval v Ježišovi Kristovi ľúbezné hymny, až ho príslušná chvíľa odviedla k slúženiu omše. A keď skončil omšu, nesýtil telo potravou, lež s milými duchovnými a znalcami svätého Zákona prečítal mnohé knihy, v ktorých je obsiahnutý Zákon, rozprával o nich a radil, čo kážu robiť.
Taký mal životný cieľ, tak pracoval, o to sa staral. Zatiaľ však z perí mu neprestávala plynúť reč k národu, keď učil, čo robiť a čoho sa chrániť; sľuboval nespravodlivým trest, riadnym odmenu, že Krista naveky z tváre do tváre budú vidieť. V slovách bol šetrný, v nábožnosti vážny a prísny. Vľúdny k všetkým poddaným, lež k pyšným občas aj tvrdý. Opatrný sťa had, však skvel sa i prostotou bielych holubíc.
Ale zmyselné stádo sa vzpiera konať, čo duchovný pastier na srdce kladie, a kráča stále a stále ta, kde ho vábia láska k obžerstvu a jalové vášne. On mu káže o Božom zákone a o večnom živote, ľud sa však rúti do smrti a na nijaký zákon nedbá. Tu sv. biskup videl, že nikto nechce chápať to, čo prikazujú príkazy a to, čím jeho slová znejú, nevidel nijaký úspech, len zmar únavnej svojej práce. A vtedy plakal nad skazou národa, nad množstvom hriechov. Napokon presmutný a horko si ťažkajúc na všetko, sa rozhodol, že radšej zavrie pery, než by mal márniť prácu v zaslepenom národe, čo zlom sa akoby dobrom riadil.
Pluhom spásneho slova je odhodlaný stále a stále zorávať v Ježišovi Kristovi neplodný úhor všetkých duší; a hneď nastúpil svoju pút a uznal za výhodnejšie rozsievať medzi Prusmi semeno života večného. A bol to deviaty deň, ako je známe, pred prvým májom, čo náš biskup Vojtech bol umučený pre Krista Pána. Kiež nás na jeho ustavičný príhovor presvätý Kristus chráni po všetky veky a nad to i po smrti ďalej!