Dnes slávime spomienku sv. Vincenta de Paul, zakladateľa kongregácie Lazaristov a Dcér kresťanskej lásky. Narodil sa vo Francúzsku, v roľníckej rodine, študoval u františkánov v meste Dax a potom na univerzite v meste Toulouse. Za kňaza bol vysvätený ako devätnásťročný. Nejakú dobu zažíval na vlastnej koži otroctvo, lebo loď, na ktorej sa plavil, prepadli mohamedánski piráti a v Tunise ho predali za otroka. Svojou láskavosťou si získal i svojho pána, ktorý bol odpadlíkom z kresťanstva a skrze Vincentov príklad sa vrátil ku viere.
Po svojom návrate zo zajatia sa stal vyhľadávaným človekom, ktorého si všetci vážili pre jeho dobrotivosť. Možno práve stretnutie s najväčšou biedou počas zajatia ho urobilo milosrdným a súcitným. Pohyboval sa medzi šľachtou, ale ustavične myslel na to, ako pomôcť biednym. Zaujímala ho však nielen materiálna bieda, ale aj duchovná bieda, najmä nevzdelanosť u kňazov. Na výchovu svätých kňazov a pomoc chudobným založil misijnú kongregáciu Lazaristov a v spolupráci so sv. Lujzou de Marillac aj kongregáciu Dcér kresťanskej lásky, na Slovensku známu pod názvom Vincentky.
Sv. Vincent hlásal, že „Ten istý Kristus, čo je v Eucharistii, v Písme, v Liturgii hodín, ten istý Ježiš Kristus je prítomný v chudobných!” Regula svätého Vincenta pre Dcéry kresťanskej lásky bola preto takáto: „Domy chorých budú ich kláštorom. Farský kostol kaplnkou. Chudobná najatá izba ich bytom. Ulice mesta kláštornými chodbami. Poslušnosť závorou. Bázeň Božia mrežami. Skromnosť závojom.“
Uvediem zopár jeho myšlienok, nech dnes káže on sám: „My si nemáme chudobných vážiť podľa vonkajšieho vzhľadu a vystupovania, ani podľa ich duchovného nadania, lebo často majú hrubú a neupravenú povahu. Keď však na chudobných hľadíte vo svetle viery, zbadáte, že predstavujú Božieho Syna, ktorý si vyvolil chudobu. Lebo keď trpel, hoci takmer stratil podobu človeka a pre pohanov sa stal bláznom a pre Židov pohoršením, chudobným sa dal poznať ako hlásateľ radostnej zvesti: „Poslal ma hlásať evanjelium chudobným.“ Aj my musíme takto zmýšľať a napodobňovať to, čo robil Kristus, čiže starať sa o chudobných, potešovať ich, pomáhať im a odporúčať ich.
Veď Kristus sa chcel narodiť chudobný, chudobných si vyvolil za učeníkov, sám sa stal služobníkom chudobných a bol tak účastný na ich položení, že vyhlásil, čokoľvek dobré alebo zlé urobí niekto chudobným, urobí to jemu samému. A keď Boh miluje chudobných, miluje aj tých, ktorí ich milujú. Lebo keď má niekto niekoho rád, objíma vrúcnou láskou aj tých, čo tomuto preukazujú ochotné priateľstvo a službu. Preto aj my dúfame, že za chudobných bude Boh aj nás milovať. Keď ich teda navštevujeme, usilujeme sa „pamätať na chudobných a bedárov“ a tak s nimi cítiť, aby sme mohli s apoštolom povedať: „Pre všetkých som sa stal všetkým.“ A preto z duše, pohnutej starosťami a biedou blížnych, usilovne prosme Boha, aby vlial do nás city milosrdenstva a zľutovania, aby nimi naplnil naše srdcia a naplnené zachoval.
Službe chudobným treba dať prednosť pred všetkým a treba ju preukázať bez meškania. Keď teda chudobný potrebuje v čase modlitby liek alebo pomoc, choďte spokojne k nemu, urobte, čo treba, a obetujte to Bohu, ako keby ste sa modlili. A nepoddávajte sa úzkosti mysle a výčitkám svedomia, že ste pre službu chudobným vynechali modlitbu; lebo nezanedbáva Boha ten, kto kvôli Bohu od neho odchádza, čiže prerušuje Božie dielo, aby vykonal iné podobné.
A tak, keď opúšťate modlitbu, aby ste poslúžili nejakému chudákovi, myslite na to, že ste preukázali službu Bohu. Veď láska je väčšia ako akékoľvek pravidlo a napokon všetko má k nej smerovať: ona je vznešená pani, a preto treba robiť, čo prikazuje ona. Slúžme teda chudobným s novým nadšením a vyhľadávajme tých najopustenejších, lebo ich sme dostali akoby za pánov a patrónov.“
Rukami sv. Vincenta prešla neuveriteľná suma peňazí. Jeho životopisec poznamenal: „Viac ako štátnou bankou!“ Teraz sa opýtajme, ako to všetko stačil a dokázal? Odpovie sám: „Robme dobre, dokiaľ máme čas! Iba milosrdná láska získava svet!“ Bol to človek činu a lásky, ale i muž neuveriteľnej pokory. Každú živelnú pohromu, každé nešťastie druhých pripisoval svojej hriešnosti, pre ktorú tresce Boh svet! Nebál sa úprimne zvolať, keď počul o smrti niekoho: „Verných služobníkov si Pán volá a ja, čo iba prekážam, ja zaujímam ešte miesto na zemi! Som iba kúkoľ na vyhodenie!“ Ostaňme ticho. Meditujme! Načo som na zemi ja? Čo som urobil pre chudobných? Pre duševne chudobných? Pane, zmiluj sa! Sv. Vincent de Paul zomrel v Paríži roku 1660 ako osemdesiatročný.