Dnes cirkev upriamuje naše oči na sv. Václava. Jeho slovanské meno odvodené zo staročeského mena Veceslav alebo Věnceslav znamená „viacej slávny“ (preslávny). Toto české knieža pochádza z tretej kresťanskej generácie dynastie Přemyslovcov. Podľa starej tradície sa narodil na Stochově u Libušína pravdepodobne v roku 907, za vlády kniežaťa Spytihneva, ktorý bol bratom jeho otca. Václav bol najstarším synom kniežaťa Vratislava I. a jeho manželky Drahomíry pochádzajúcej z kmeňa pobaltských Slovanov – Stodoranov (Havolanov), ktorí vtedy sídlili na území dnešného Braniborska. Václav mal ešte dvoch bratov (Boleslava a Spytihneva, ktorý zomrel mladý) a štyri sestry, z ktorých po mene poznáme len Přibyslavu. Vychovávaný bol v kresťanskom prostredí pod dohľadom svojej babičky sv. Ľudmily, prvej českej historickej a kresťanskej kňažnej a prvej svätice českých dejín.
Najprv sa vzdelával v slovanskom písme a neskoršie ho poslali na latinskú školu v Budči, kde pôsobil ako učiteľ aj kňaz zvaný Učen a kde sa naučil aj po grécky. Svojou vzdelanosťou a zbožnosťou prevyšoval svoje okolie natoľko, že jeho súčasníci nad ním horekovali: „Čo si počneme s ním; ten, ktorý má byť kniežaťom je skazený od kňazov a je ako mních.“ Jeho zbožnosť bola naozaj veľká. Je o ňom známe, že vlastnými rukami dopestoval a pripravoval obetné dary ku sv. omši.
V r. 924, keď dosiahol plnoletosť, ujal sa Václav vlády. Svoju matku Drahomíru, ktorá mala účasť na vražde jeho babičky sv. Ľudmily, vykázal preč z hradu a rozkázal preniesť ostatky sv. Ľudmily z Tetína do Prahy do dokončeného chrámu sv. Juraja. Napriek svojim asketickým sklonom, mladosti a zložitosti pomerov, sa prejavil ako schopný panovník. Išlo mu o ďalšiu evanjelizáciu Čiech. Správne rozpoznal budúci vývoj Európy, avšak nebol pochopený svojím okolím. Jeho kresťanský spôsob vlády a spravodlivá prísnosť k neukáznenej, väčšinou ešte pohanskej šľachte, i to, že prijal vazalskú závislosť na Henrichovi I., vyvolali opozíciu na čele s jeho mladším bratom Boleslavom, na ktorého popud bol 28.IX.929 (nebo 935) v Starej Boleslavi zavraždený. Prvá staroslovienská legenda nám takto približuje jeho smrť:
„Keď zomrel jeho otec Vratislav, ustanovili Česi za knieža Václava. Z Božej milosti bol dokonalý vo viere. Dobre robil všetkým chudobným: nahých odieval, hladných kŕmil, pocestných prijímal podľa slov evanjelia, nezniesol, aby niekto krivdil vdovám, mal rád všetkých ľudí, chudobných i bohatých, posluhoval božím služobníkom, vyzdobil mnoho kostolov. No českí muži spyšneli a nahovorili jeho mladšiemu bratovi Boleslavovi: „Brat Václav ťa chce zabiť. Spolčil sa s matkou a so svojimi mužmi.“
Keď sa niekde slávil sviatok posviacky chrámu, Václav tam nikdy nechýbal. Tak vošiel v nedeľu na sviatok Kozmu a Damiána do mesta Boleslavi. Po svätej omši sa chcel vrátiť do Prahy. Ale Boleslav ho zadržal s podlým zámerom: „Prečo odchádzaš, brat môj?“ Práve zazvonili na ranné ofícium. Len čo Václav začul hlas zvona, povedal: „Chvála Ti, Pane, že si mi dal dožiť sa tohto rána.“ I vstal a šiel na ranné ofícium.
Hneď v bráne ho dobehol Boleslav. Václav sa naňho pozrel a povedal: „Brat môj, včera si nám dobre poslúžil.“ Ale k Boleslavovým ušiam sa naklonil diabol a prevrátil mu srdce. Vytasil meč a odpovedal mu: „Teraz ti chcem ešte lepšie poslúžiť.“ Ako to povedal, udrel ho mečom po hlave.
Václav sa obrátil k nemu a povedal: „Čo ťa to napadlo, brat môj?“ Vtedy ho chytil a zhodil na zem. Tu pribehol ktorýsi z Boleslavových radcov a udrel Václava po ruke. On s poranenou rukou opustil brata a utekal do chrámu. Ale dvaja ničomníci ho v chrámovej bráne zavraždili. Pribehol aj ďalší a prebodol mu bok mečom. Václav hneď tam vydýchol dušu s týmito slovami: „Do tvojich rúk, Pane, odovzdávam svojho ducha.“ Toľko nám hovorí staroslovienska legenda.
Teda pred chrámovými dverami, za ktorými by bol býval chránený aj cirkevným azylom, bol dostihnutý a zavraždený. Matka Drahomíra sa s plačom vrhla na mŕtve telo syna, ktorého potom dala v kostole sv. Kozmu a Damiána pochovať. Na mieste vraždy i na hrobe sv. Václava sa začali diať nevídané veci. Počas troch dní sa krv mučeníka nevsakovala a nešla zmyť ani zo zeme ani zo stien kostola. Drahomíra, ktorá dostala strach, ušla z krajiny, zatiaľ čo Boleslav odišiel do Prahy, kde sa uchopil moci sériou ďalších vrážd Václavových stúpencov a ich detí, ktorých dal utopiť vo Vltave.
Už od svojho zavraždenia bol knieža Václav uctievaný ako mučeník a patrón zeme. Postupne vzniká idea českého štátu ako zeme sv. Václava. Čoskoro zbadal svoj omyl aj knieža Boleslav, ktorý sa začal kajať zo svojho činu. Po troch rokoch dal v nedeľu 4. marca 932 otvoriť hrobku, kde bolo telo mŕtveho Václava nájdené neporušené a dokonca všetky rany na jeho tele boli zahojené s výnimkou rany, ktorú mu zasadil on sám, jeho brat Boleslav. Preto dal prednosť tichému nočnému preneseniu bratovho tela z Boleslavi do Prahy do chrámu sv. Víta, čím podľa vtedajších platných predstáv previedol dôležitý kanonizačný akt.
Sláva českého mučeníka sa rýchlo šírila po Európe. Jeho najstarší životopis bol napísaný starosloviensky hlaholským písmom už skoro po jeho smrti. Prvý kostol mu bol zasvätený už v roku 972 v Proseku u Prahy. V roku 992 mu bol zasvätený oltár v halberstadskej katedrále. Ako svätca ho už na sklonku 11. storočia uctievali v Rusku, Sasku, na Balkáne a v Ríme, kde mu bol zasvätený jeden z oltárov v bazilike sv. Petra vo Vatikáne a od roku 1670 je jeho sviatok v celocírkevnom kalendári. Len pre zaujímavosť ešte uvediem, že veľkým ctiteľom sv. Václava bol aj majster Ján Hus, ktorý o ňom kázal. Husiti sa tiež národného svätca dovolávali a pridali ku svätováclavskému chorálu ďalšie slohy. Sv. Václav sa nestal výhradne katolíckym svätcom, ale kresťanským a národným symbolom.
Sv. Václavovi sa jednalo predovšetkým o evanjelizáciu Čiech. Prečo mu na tom tak záležalo? Zrejme si uvedomoval to, čo uniká pozornosti dnešnej sekularizovanej Európy. Kresťanstvo neprináša len nové učenie, nie je len náboženstvom Knihy, ale kresťanstvo, ak sa správne žije, prináša možnosť zmeny hriešneho ľudského bytia. Keď prijímame Ježiša ako svoj život, tak on oslobodzuje ľudskú dušu spod nadvlády démonov a dáva jej novú kvalitu, účasť na Duchu Božom. Duch Boží je bytostné a podstatné Dobro. Keď človek začína existovať v Duchu Svätom, stáva sa skutočne dobrým človekom. A toto pravdepodobne vytušil aj sv. Václav. A takýchto ľudí potrebuje každý národ i štát ako soľ.