Bratia a sestry, dnes nám cirkev kladie pred oči vzor svätého Tomáša Becketa, arcibiskupa a mučeníka. Narodil sa v roku 1118 v bohatej normanskej rodine v Londýne. Vzdelanie získal v Paríži. Istý čas pracoval ako finančný úradník, potom nastúpil do kurie canterburského biskupa Teobalda, ktorá bola známa kvalitou svojho obsadenia a skvelými znaleckými posudkami. Poslali ho na štúdium práva do Bologne. Po vysvätení na diakona sa stal v roku 1154 arcidiakonom v Canterbury. V tomto úrade bol neobyčajne úspešný a Teobald ho využíval na rokovania so svetskou vrchnosťou.
Roku 1154 nastúpil na anglický trón dvadsaťjeden ročný Henrich II., a ten si o rok neskôr na Teobaldov návrh vybral Tomáša za kancelára Anglicka. Tomášovo blízke priateľstvo s mladým kráľom, jeho práca na veľvyslanectvách, ako aj činnosť v prospech manželstva princa a francúzskej princeznej Margaréty, účasť na vojenských výpravách, v ktorých on sám viedol vojsko do boja, zjavne predurčili jeho politickú kariéru pre budúcnosť. Jeho osobná výkonnosť, márnotratnosť v zábavách, podpora kráľových záujmov, dokonca i v prípadoch, keď boli proticirkevné, z neho urobili výnimočného kráľovského úradníka.
Roku 1162 Henrich v očakávaní, že takéto priateľstvo bude naďalej pokračovať, dosiahol, aby ho zvolili za arcibiskupa v Canterbury. Ale od tejto chvíle Tomáš dobrovoľne prijal prísny životný štýl a na kráľovo znepokojenie sa okamžite zriekol úradu kancelára. Košeľa z hrubej vlny, disciplína, bdenie a udeľovanie almužny však neubrali z jeho predošlej vznešenosti alebo odhodlanosti. Bol citlivý a zároveň nezmieriteľný, pohotový v reči a rozhodný pokiaľ išlo o skutky.
Ako arcibiskup nemal na výber a bol odhodlaný znášať všetko, čo považoval za primerané povinnostiam voči štátu. Medzi tieto povinnosti patrila i otcovská starostlivosť o dušu kráľa, za ktorého sa ustavične modlil ako za priateľa. Tomáš oponoval kráľovi aj v daňových záležitostiach, pri požiadavkách svetských súdov trestať duchovné osoby za prečiny, ktoré už prerokovali cirkevné súdy a v najpálčivejšej otázke – v slobodnom odvolávaní sa do Ríma.
Henrich žiadal zo svojej strany dodržiavanie zvyklostí svojho starého otca Henricha I, kodifikovaných v Clarendonských konštitúciách, ktoré dávali kráľovi určité práva v oblasti menovania cirkevných predstaviteľov, a ktoré už v histórii cirkvi v Anglicku narobili veľa zla.
Nasledoval dlhý a trpký boj: ani kráľ a ani arcibiskup neustúpil. Henrich požadoval peniaze, ktoré, ako vyhlasoval, mu Tomáš dlhoval ešte ako kancelár. Kráľovi prívrženci začali bojkot proti Tomášovi. Na Northompskom koncile sa Becket, takmer úplne osamotený, vzoprel proti kráľovským požiadavkám a odvolal sa k pápežovi. Potom emigroval do Francúzska.
Jeho exil trval šesť rokov a počas neho sa spriatelil sa s francúzskym kráľom. Najskôr žil v cisterciánskom opátstve v Pontigny a od roku 1166 v Sens. Obe strany sa obrátili na pápeža Alexandra III, ktorý sa veľmi snažil nájsť prijateľné riešenie. Ale dišputa nadobudla trpkú chuť. Kráľ chcel Tomáša zruinovať. Zatiaľ čo arcibiskup využíval cirkevné tresty voči kráľovým prívržencom spomedzi vyššieho kléru a dokonca sa pokúsil použiť interdikt, jeho majetky v Anglicku mu zhabali a jeho prívržencov prenasledovali. Počas exilu si uvedomil, že samo cirkevné právo tento problém nikdy nevyrieši a pod vplyvom svojich odhodlanejších nasledovníkov šiel čoraz väčšmi do hĺbky problému. Išlo o vzťah cirkvi a štátu, ktorého riešenie je stále aktuálne.
Hoci roku 1170 dospeli k zmiereniu a Tomáš sa vrátil do svojej diecézy, udobrenie bolo len predstierané. Navzdory výsadným právam arcibiskupa, biskupi oddaní kráľovi, korunovali mladého princa Henricha. Becket odpovedal exkomunikáciou najväčšmi zainteresovaných biskupov. Kráľ Henrich v zúrivosti zvolal: „Kto ma zbaví tohto neskrotného duchovného.“ Štyria baróni kráľa zobrali za slovo a zabili arcibiskupa Tomáša Becketa v jeho vlastnej katedrále. Hoci Tomáš pred svojím obrátením nežil ako svätec, bezpochyby ako svätec umrel, a zveril svoj prípad Bohu a jeho svätým, keď prijal smrť pre meno Kristovo a pre dobro Cirkvi.
Správa o jeho usmrtení šokovala celý kresťanský svet. Čoskoro sa pri jeho hrobe začali diať zázraky. Za desať rokov od jeho smrti ich narátali 103. Kanonizovaný bol v roku 1173. Tento svätý však ani po smrti nemal pokoja. Henrich VIII. zničil bohatý relikviár s jeho ostatkami. Tiež zakázal a dal zatrieť obrazy sv. Tomáša Becketa a nariadil vytrieť každú zmienku o ňom z liturgických textov anglikánskej cirkvi.
Niečo z jeho myšlienok: „Milí veriaci, mučeníka nepokladáme len za dobrého kresťana, ktorého zabili, pretože bol dobrým kresťanom: to by sme iba smútili. A nepokladáme ho len za dobrého kresťana, ktorého Boh vyvýšil, medzi svätých, to by sme iba plesali. Lenže náš smútok a radosť, to nie je ako smútok a radosť tohto sveta. Kresťanské mučeníctvo nie je nikdy náhodilé, lebo svätí sa nestali svätými náhodou. Tým menej je kresťanské mučeníctvo výsledkom vôle človeka, ktorý sa chcel stať svätým, ako sa ľudia chcú stať pánmi nad inými a pričinia sa, aby sa tak stalo .
Mučeníctvo je vždy čiastkou Božieho plánu. Je prejavom Božej lásky, ktorá ľudí vystríha, spravuje a vedie nazad na cestu spasenia. Nikdy nevyplýva z ľudskej vôle, lebo skutočný mučeník sa stáva nástrojom Božej vôle, jeho vôľa sa zjednocuje s Božou vôľou a pre seba nechce nič, ani mučenícku slávu. Na tomto svete Cirkev zároveň smúti i plesá spôsobom, ktorý svet nevie pochopiť a v nebi podobne, tam sú svätí najvyššie, lebo sa najhlbšie ponížili a vidno ich tam, nie ako my vidíme, ale vo svetle Boha, z ktorého čerpajú život.“