Tomáš pochádzal z Palestíny a patril do zboru apoštolov, ktorých si priamo vyvolil Ježiš. Jeho meno v aramejčine znamená dvojča, rovnako ako v gréčtine Dydimus. Z evanjelistov o ňom najviac písal Ján, celkovo štyrikrát. Prvýkrát je to v situácii, keď doniesli Ježišovi správu o Lazárovej chorobe. Apoštoli Ježišovi vyhovárali cestu do Judey. Tomáš vtedy povedal: „Poďme teda aj my, aby sme zomreli s ním!” (Jn 11,16). Druhýkrát ho Jan spomína v udalosti, ktorá sa odohrala deň pred veľkonočnými sviatkami. Ježiš hovorí o príbytkoch, ktoré sú pripravené v nebi, a o ceste, kam ide. Tomáš vtedy reaguje: „Pane, nevieme, kam ideš. Ako by sme mohli poznať cestu?” Ježiš mu odpovedal: „Ja som cesta, pravda i život. Nikto neprichádza k Otcovi, iba cezo mňa.” (Jn 14,5-6). V 20. kapitole píše Ján o udalosti, keď sa Kristus po svojom zmŕtvychvstaní zjavil apoštolom, ktorí boli zhromaždení za zatvorenými dverami. Tomáš vtedy s nimi nebol. Až keď prišiel Ježiš druhýkrát, bol tam aj Tomáš. Vtedy vyznal: „Pán môj a Boh môj!” Uveril a zostal verný Bohu až do smrti. Posledný krát sa zmieňuje o Tomášovi v 21. kapitole. Apoštoli – medzi nimi výslovne aj Tomáš – boli loviť ryby. Vtedy sa im Ježiš opäť zjavil.
Podľa starovekej tradície odišiel Tomáš po Kristovom Nanebovstúpení medzi Partov ako misionár a dostal sa až do Indie. Dodnes ho kresťania v Indii uctievajú ako zakladateľa miestnej cirkvi. Od jeho pôsobenia v Indii odvodzuje svoju existenciu sýrsko-malabarská a sýrsko-malankarská katolícka cirkev a tiež Malankarská ortodoxná cirkev. Je ich asi 4 milióny (podľa štatistík z roku 1974).
Podľa jednej legendy bol Tomáš ako jediný prítomný pri Nanebovzatí Ježišovej matky Panny Márie. Ostatní apoštoli boli zázračne prenesenie do Jeruzalema, aby boli prítomní pri jej smrti, ale Tomáš zostal v Indii. Po pohrebe bol však prenesený k jej hrobu, kde bol svedkom jej Nanebovzatia. Ako stúpala, spadol dolu jej opasok. Ostatní apoštoli neuverili jeho slovám, kým nenašli prázdny hrob a nevideli opasok. Tento opasok sa dodnes uchováva na hore Athos v kláštore Vatopedi.
Čo sa týka jeho účinkovanie v Indii pôsobil v okolí dnešného mesta Chennaj (predtým Madras). Tu obracal na kresťanskú vieru miestnych obyvateľov. Tu aj údajne v roku 72 našiel svoju smrť. Prepadli ho hinduistickí kňazi, dobodali kopijami a ubili kýjmi. Ako miesto jeho smrti sa udáva Mailapur, kde dodnes miestne katolícka diecéza nesie patrocínium svätého Tomáša. Neďaleko tohto miesta existuje Hora svätého Tomáša, na ktorej bol v roku 1547 na jeho počesť postavený chrám. Tu stál kamenný kríž, kde podľa tradície boli ostatky svätého Tomáša uložené. Tie v roku 394 preniesli do Edessy (dnešná Şanlıurfa v južnom Turecku). Podľa inej tradície Tomášove ostatky sa v roku 1258 dostali na ostrov Chios v Egejskom mori a odtiaľ do dnešnej Ortony v regióne Abruzzo v strednom Taliansku.
S pobytom Tomáša v Indii súvisí ešte jedna legenda. Údajne tu od miestneho kráľa menom Gundaphar dostal poverenie postaviť palác. Poskytnuté peniaze však Tomáš tajne rozdával chudobným. Kráľ videl, že stavba vôbec nenapreduje a Tomáš mu ako vysvetlenie povedal, že „palác bude môcť vidieť až po smrti, pretože je stavaný v nebi”. Vtedy zázračne ožil kráľov mŕtvy brat a potvrdil Tomášove slová. Na kráľa to malo taký účinok, že sa sám stal kresťanom. Z historického hľadiska je zaujímavý fakt, že meno kráľa Gundaphara nie je vymyslené; panovník takého mena skutočne v Indii žil. Našli sa mince, pochádzajúce z 1. stor. po Kristovi, s jeho menom. Tento nález a odveké uctievania hrobu sv. Tomáša v Majlapure hovorí v prospech podanie o apoštolskom účinkovaní sv. Tomáša v južnej Indii.
Apoštolovi Tomášovi sa pripisuje autorstvo niekoľkých apokryfných textov. Najznámejší z nich je evanjelium Tomáša, ktoré bolo napísané koptským jazykom a našlo sa v egyptskom meste Nag Hammádí v roku 1945 (dnes tvoria súčasť tzv. Knižnice z Nag Hammádí). Hoci niektorí si myslia, že bolo napísané skôr ako novozákonné evanjelia, väčšina učencov ho považuje za neskoré gnostické dielo.
Všeobecne možno povedať, že svätý Tomáš patrí medzi obľúbených svätcov. Dokazuje to niekoľko sakrálnych stavieb s jeho patrocíniom. U nás je Kostol svätého Tomáša v Novej Vsi nad Žitavou, v Prahe je kostol sv. Tomáša na Malej Strane, v zahraničí v nemeckom Lipsku Thomaskirche, ktorý sa preslávil ako miesto uloženia pozostatkov hudobného génia Johanna Sebastiana Bacha.
Svätý Tomáš je rovnako častým námetom umeleckých diel. Najčastejšie je zobrazovaný ako sa dotýka Kristových rán, prípadne ako prijíma Máriin opasok pri jej Nanebovzatí. Z ikonografického hľadiska býva zobrazený ako väčšina apoštolov, s nástrojom svojho umučenia: v tomto prípade je to kopija alebo oštep. Inokedy je zobrazovaný s trojuholníkom alebo uholníkom tvaru T, čo je odkaz na jeho stavbu paláca v Indii. Možno práve preto sa stal patrónom architektov.
Evanjelium dnešného dňa ukazuje na jeden problém, ktorý sa objavuje často v celých dejinách spásy a to je prijatie ľudského sprostredkovateľa spásy. Tomáš sa nám javí ako človek, ktorý si všetko najradšej preskúma sám. Evanjelium hovorí, že Tomáš nebol s ostatnými, keď sa zjavil Ježiš. Ježiš sa zjavuje spoločenstvu veriacich, ale Tomáš tam nebol. Možno podceňoval ostatných a ich kolektívne svedectvo. Charakter kolektívneho svedectvo má samotná Biblia. Písmo Sväté je zbierkou svedectiev o živom Bohu. V Písme svedčia patriarchovia, proroci, kňazi a zákonníci, mudrci a králi, apoštoli ale aj jednoduchí veriaci. Preto má Písmo Sväté zvláštnu schopnosť zapáliť našu vieru. Vierou sa aj my zaraďujeme do tohto zástupu veriacich, ktorí tvoria cirkev. Viera nás robí členmi Božej rodiny.
Vierou sme aj my postavení na základe, ktorým sú apoštoli a proroci a na hlavnom uhoľnej kameni, ktorým je sám Ježiš. Boh použil ako svoj nástroj Ježiša z Nazareta ako pravého Boha i človeka. Už tu je skúšaná naša viera, pretože hoci vidíme človeka, sme vyzvaný veriť, že je súčasne pravým Bohom. Ak skúmame svoj osobný vstup do skutočnosti spásy, zistíme, že aj na nás Boh pôsobil skrze nejakého človeka, ktorý bol pre nás prvým svedkom viery. Možno to boli rodičia a možno niekto úplne neznámy, kto nepatril do okruhu príbuzných, ale s ktorým nás neskoršie spojila rovnaká viera. Nepohoršujme sa nad tým, že Boh urobil našu spásu závislú od ľudí, od Ježiša, od apoštolov, od kňazov. Aj my prijmime toto svoje určenie spolupracovať na spáse druhých. Prosme o dar Ducha Svätého, ktorý jediný uschopňuje k svedectvo. Poznávajme Boha a jeho vôľu z Písma, aby sme vedeli, čo máme učiť a o čom máme svedčiť.
Tibetská kniha mŕtvych hovorí, že keď človek zomrie, stretáva sa so Svetlom sveta, a Ono sa ho pýta: „Poznáš ma?” Od odpovede človeka na túto otázku záleží jeho večnosť. Kto koná dobro, určite pozná Boha, spozná v ňom všetko dobro, ktoré v živote hľadal a o ktoré sa snažil, nebude mu ťažké spolu so svätým Tomášom vyznať: „Pán môj a Boh môj!”