Narodil sa v roku 1225 ako syn grófa Landulfa z Aquina. Ako päťročný bol daný do výchovy k benediktínom do blízko položeného opátstva Monte Cassino, aby sa neskoršie stal členom rádu benediktínov. Pretože sa tento kláštor po šiestich rokoch dostal priamo doprostred vojnových udalostí, dal ho jeho otec na univerzitu v Neapoli, aby študoval slobodné umenia. Jeho učiteľ Peter Irský ho vovádzal do Aristotela, lebo bol vynikajúcim vykladačom Aristotela. V sedemnástich rokoch vstúpil mladý Tomáš Akvinský, nadšený pre najvyššie ideály, do dominikánskeho rádu. Rád ho vyslal v nasledujúcom roku ku zdokonaleniu vzdelania do Paríža. Cestou bol však Tomáš zajatý svojimi bratmi, ktorí nesúhlasili s jeho rozhodnutím a uväznili ho na rodnom zámku. Avšak Tomášovo rozhodnutie venovať sa duchovnému povolaniu bolo pevnejšie. Podarilo sa mu utiecť.
V Paríži, ktorý bol v tej dobe nazývaný mestom filozofie a teológie, sa stretol s Albertom Veľkým, ktorý sa stal jeho učiteľom a Tomáš ho miloval a ctil po celý život. Albert ho vzal po trojročnom štúdiu v Paríži so sebou do Kolína, kde Tomáš pod jeho vedením študoval ďalšie štyri roky a vnikal do tajov prírodných vied, Platóna, Augustína a predovšetkým Aristotela. Roku 1252 sa Tomáš opát vrátil do Paríža, aby tam zahájil svoju akademickou činnosť. Venoval sa jej s plnou oddanosťou a veľmi si svojho poslania učiteľa teológie vážil. Vo vzťahu k praktickej pastoračnej činnosti, porovnával svoje teoretické poslanie s funkciou architekta vo vzťahu k tým, ktorí stavbu prevádzajú. Ako architekt vymyslí plán a podľa neho riadi stavbu, tak vymyslí učiteľ teológie plán, podľa ktorého má byť vedená duchovná správa.
Behom ďalšieho pobytu v rodnej Itálii, kde bol okrem iného ako teológ pápežského dvora v Orviete, sa zoznámil so svojím rádovým bratom Vilémom z Moerbeke, ktorý ovládal klasické jazyky. Vilém preložil viaceré klasické diela, predovšetkým Aristotelove do latiny. Tu sa Tomáš s Aristotelovým dielom dôkladnejšie oboznámil. Prenikol do neho hlbšie než jeho učiteľ Albert, ktorý sa ešte opieral o preklady z arabštiny. Vrchol Tomášovej vedeckej dráhy tvoril jeho druhý pobyt v Paríži v rokoch 1269 až 1272. Tomáš sa stal najoslavovanejším učiteľom teológie. Úspešne tu okrem iného, obhajoval zmysel a účel rehoľného života proti názorom niektorých Majstrov univerzity a presadzoval správny prístup k Aristotelovu učení. Ku všetkým sporným otázkam bolo vyžadovaná jeho mienka, do mnohých sporov zasiahol rozhodujúcim spôsobom.
Neskoršie ho jeho rád vyslal zriadiť generálne štúdium teológie, teda rádovú univerzitu, do Neapola, kam odišiel aj napriek veľkej snahe parížskej univerzity udržať ho v zbore svojich profesorov. Uvediem aspoň kratučkú úvahu z jeho spisov:
„Prečo musel Boží Syn za nás trpieť? Vcelku sú dve príčiny: prvou je, aby nám dal liek proti hriechom, a druhou, aby nám dal príklad, ako máme žiť. Liek preto, lebo v Kristovom utrpení nachádzame liek proti všetkým zlám, do ktorých upadáme pre svoje hriechy. Ale úžitok nieje menší ani vtedy, keď ide o príklad. Veď Kristovo utrpenie stačí, aby od základu stvárnilo náš život. Lebo kto chce žiť dokonale, nemusí robiť nič iné, ako pohŕdať tým, čím pohrdol Kristus na kríži, a túžiť po tom, po čom túžil Kristus. Veď na kríži nechýba nijaký príklad čností.
Ak hľadáš príklad lásky: „Nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položil svoj život za svojich priateľov.“ To urobil Kristus na kríži. A keď dal za nás svoj život, nemá byť ťažké prijať pre neho akékoľvek zlo. Ak hľadáš trpezlivosť, nájdeš na kríži tú najvynikajúcejšiu. Trpezlivosť môže byť veľká z dvoch hľadísk: buď tým, že niekto trpezlivo znáša niečo ťažké, alebo tým, že znáša niečo, čomu by sa mohol vyhnúť, a nevyhýba sa. A Kristus toho zniesol na kríži veľa a trpezlivo, lebo „keď trpel, nevyhrážal sa; viedli ho ako ovcu na obetu a on neotvoril ústa“. Kristova trpezlivosť na kríži je teda veľká: „Vytrvalo bežme v závode, ktorý máme pred sebou, s očami upretými na Ježiša, pôvodcu a zavŕšiteľa viery. On namiesto radosti, ktorá sa mu núkala, vzal na seba kríž a pohrdol potupou.“ Ak hľadáš príklad pokory, pozri na Ukrižovaného: veď Boh sa dal súdiť za vlády Poncia Piláta a zabiť. Ak hľadáš príklad poslušnosti, nasleduj toho, ktorý sa stal poslušným Otcovi až na smrť: „Lebo ako sa neposlušnosťou jedného,“ to jest Adama, „mnohí stali hriešnikmi, tak zasa poslušnosťou jedného sa mnohí stali spravodlivými.“ Ak hľadáš príklad, ako pohŕdať pozemskými vecami, nasleduj toho, ktorý je „Kráľ kráľov a Pán pánov, v ktorom sú skryté všetky poklady múdrosti a poznania,“ a na kríži bol nahý, posmievaný, opľutý, zbičovaný, tŕním korunovaný a nakoniec octom a žlčou napájaný. Nepachti teda za šatmi a bohatstvom, veď „delia si moje šaty“, ani za poctami, veď ja som, zakúsil posmech a týranie; ani za hodnosťami, veď „z tŕnia uplietli korunu a položili mi ju na hlavu“; ani za rozkošami, lebo „keď som bol smädný, napojili ma octom“.
Z Neapola ho v roku 1274 povolal pápež Gregor X. k účasti na koncilu v Lyone. Sv. Tomáš Akvínsky zomrel cestou na koncil v cisterciánskom opátstve Fossa Nova, ležiacom medzi Neapolom a Rímom neďaleko Priverna. Pre jemnosť a rýdzosť charakteru bol nazvaný „doctor angelicus“, anjelský učiteľ.