Terézia sa narodila 28. marca 1515 v meste Avila (stredné Španielsko). Už ako sedemročná utiekla s bratom z domu, chceli ísť k mohamedánom a tam získať mučenícku korunu. Ako dvadsaťročná vstúpila do kláštora karmelitánok. Sama priznáva, že dvadsaťdva rokov žila bez vnútornej horlivosti. V roku 1557 urobila pred trpiacim Spasiteľom sľub a rozhodnutie, že chce patriť iba jemu. Boh ju vyznačil mimoriadnymi milosťami, hlbokým pokojom, extázami a pod.. Počas svojho života sa snažila o reformu karmelitánských kláštorov. Jej reforma zasiahla aj kláštory bratov. Na podnet svojich duchovných vodcov písala duchovné knihy: „Vlastný životopis“, „Cesta dokonalosti“, „Vnútorný hrad“, „Výkriky duše k Bohu“ a iné. Zomrela 4. októbra 1582. Jej zásluha v Cirkvi spočíva hlavne v tom, že prenikla do tajomstiev modlitby a vedela to učiť aj iných. Aj nám odkazuje: „Ako to, že neviete meditovať? Vec! je to nie ťažké! Viete sa rozprávať s priateľom? A s dobrým priateľom iste aj dôvernejšie ako s cudzími ľuďmi. A kto vám je bližšie ako Boh? Hovorte mu všetko! Hovorte mu o svojich radostiach, predkladajte mu svoje trápenia, úspechy, pády. Pokora je pravda! Buďte pred ním pokorní, vyzdvihne Vás vysoko. Keď budete veľmi pokorní, vyzdvihne vás veľmi vysoko! Ako sa môžete báť Boha, ktorý Vás miluje?! Nezabúdajte, že je len jedna blaženosť a to večná! Tak upustíte od mnohých vecí. Vaším želaním nech je vidieť Boha. Vašou obavou – zatratenie! Vašou radosťou nech je to, že vás Boh vedie k sebe!
Za jej prínos k mystickej teológii, ju sv. otec Pavol VI. vyhlásil za cirkevnú učiteľku! Jej teológiu si môžeme zhrnúť do jednej vety a zapamätať v jej jazyku: „Sólo Dio Basta!” = „Sám Boh stačí!”
V prvom čítaní nás zaujalo, ako spolu súvisí Duch Svätý a naša Spása. Mystická teológia, ktorú učí i dnešná svätica, nás poučuje, že Spása nieje výhradne len vecou budúceho veku. Ježiš na kríži povedal: „Dokonané je!” A to je veľmi vážna teologická výpoveď. Boh zo svojej strany Spásu uskutočnil. Na nás je, aby sme sa jej zmocnili. Ježiš nám vo svojej smrti vydobyl prístup a otvoril prameň Ducha Svätého. Je to Duch Svätý, ktorý je Spásou, lebo On obnovuje prvotné pomery v človeku. Sv. Pavol hovorí, že máme prvotiny Ducha Svätého. Tiež hovorí „v nádeji už sme spasení”. To ako by povedal, že keď kráčame cestou, ktorou je Kristus, určite dôjdeme ku spáse. „Lebo slovo kríža je bláznovstvom pre tých čo idú do záhuby, ale pre tých, čo sú na ceste spásy, teda pre nás, je Božou mocou.” (1 Kor 1,18) A to sa neudeje len v budúcom veku, ale už teraz sa to postupne deje. Práve účasť na daroch Ducha Svätého spôsobuje, že už teraz prežívame Spásu, ako čosi reálne, ako niečo, čo možno zakúsiť už teraz? Lebo Duch prichádza na pomoc našej slabosti. Vo večnosti prežijeme plnosť Spásy – to čo očakávame: adoptívne synovstvo a vykúpenie svojho tela.
Evanjelium nám zasa ukazuje, ako sa uskutočňuje naša spása. Musíme byť pevne zakorenení v Kristovi. On je kmeň a my sme ratolesti. Boh Otec je vinohradník, ktorý starostlivo sleduje každú ratolesť a orezáva, aby prinášala hojnú úrodu. Ak cítime, že sme orezávaní, že nám mizne nejaký planý aj keď možno pekný výhonok, je to Otec, ktorý nás obrezáva a to je dobrý znak. Musíme zostať v Kristovi, lebo bez neho vyschneme. Bez neho nemôžeme urobiť nič. Musíme bytostne zostať spojení s Kristom prostredníctvom jeho Tela a Krvi. Miazgou tohoto viniča je Boží Duch. Duch Boží v nás i v Kristovi spôsobuje tajuplnú plodnosť. Ak zostaneme v ňom a ak jeho slová zostanú v nás, môžeme a máme sa modliť, môžeme prosiť o čo chceme a stane sa nám to. Podmienka je, aby sme v sebe mali Kristovo Slovo, teda aby sme mali v sebe zmýšľanie Ježiša Krista. Vtedy nás Boh Otec určite vyslyší. Tým bude oslávený Boh Otec, keď ponesieme hojné ovocie a budeme Ježišovými učeníkmi.
Ježiš nás vyzýva do modlitby a hovorí, že Boh Otec bude oslávený. Túžme po tom, aby bol oslávený Boh. Buďme ochotný prinášať ovocie. Ak sme zo svojej prirodzenosti plánkou a to určite sme, nechajme sa zaštepiť na tajomný vinič Božej lásky. Na Ježiša Ukrižovaného, ktorý je kmeňom našej plodnosti. Odovzdajme na svoj čas diel úrody, neprisvojujme si to, čo Boh v nás a skrze nás vykonal. Majme túžbu osviežiť Božie oči dobrým a plodným životom. Toto je mystika, keď my ako ratolesť spojená s tajomným viničom začneme rodiť ovocie, o ktorom sa nám ani nesnívalo. To je radosť duše, ktorá vidí Boha v sebe žiť i pracovať. Pamätajme ešte ráz, alebo pripomeňme si ešte ráz, slová svätej Terézie: „Nebojte sa Boha, ktorý Vás miluje!” On veľmi túži, aby sme prinášali ovocie. Spojme sa navždy s ním a pochopíme, že Spása začína už tu a teraz. A tak prestaneme byť smutnými kresťanmi.
Sv. Terézia z Avily hovorí: „Kto ma Ježiša Krista za priateľa a vznešeného vodcu, všetko môže zniesť, lebo On nás podporuje, posilňuje nikoho neopusti, ako verný a úprimný priateľ. Ak sa chceme zapáčiť Bohu a prijať od neho veľké milosti, jasne vidím, že on nám ich chce poskytnúť rukami svojej svätej ľudskej prirodzenosti, o ktorej povedal, ž jeho vznešenosť má v nej zaľúbenie.
Veľmi často som to skúsila sama, ba aj Pán mi to povedal a vidím to jasne, že len touto bránou musíme vojsť ak chceme, aby sa nám odhalili veľké tajomstvá Božskej vznešenosti.
Keď som sa pripravoval na túto svätú omšu, ktorá je slúžená na slávu Božiu a na pamiatku sv. Terézie Veľkej, a ktorú slúžim pre spoločenstvo terciárov III. Karmelitánskeho rádu, bol som dosť bezradný. Hovoril som si v duchu, že lepšie poznáte život a dielo sv. Terézie ako ja. A potom mi napadlo, že sa spolu s vami pokúsim pozrieť na vplyv františkánov na sv. Teréziu. Všeobecne sa vie, že veľký vplyv na reformu Karmelitánskeho rádu mal sv. Peter z Alkantary. Ale nechcem dnes hovoriť o ňom. Je tu ešte jeden františkán, ktorý je menej známy a môžeme dokonca povedať, že v našej zemi takmer neznámy, a to je P. František de Osuna.
Sv. Terézia, ktorá rozhodne nebola introvertnou mystičkou, nemala ľahkú cestu k objaveniu vnútornej modlitby a ku kontemplácii. Avšak Božia prozreteľnosť jej prišla na pomoc v podobe jej strýka Františka de Osunu. On jej daroval „Tretiu duchovnú abecedu“, ktorú sám napísal. Terézia priznáva vo 4. kapitole svojej „Autobiografie“: „V prvých rokoch v kláštore som síce čítala mnoho dobrých kníh, avšak stále som ešte nevedela, ako to mám robiť s modlitbou a s vnútorným uzobraním. Preto som bola veľmi šťastná, že som dostala túto knihu a rozhodla som sa bez odkladu nasledovať cestu, ktorá v nej bola popísaná. Lebo som nemala ani majstra ani spovedníka, ktorý by mi rozumel – i keď som ho už vtedy a ešte ďalších dvadsať rokov veľmi hľadala.“
Tristo poznámok v tomto diele, ktoré používala v prvom vydaní z roku 1527, svedčí o jej intenzívnom osvojovaní a rozoberaní tejto knižky. I výskum jej spirituality svedčí jednoznačne o rozhodujúcom vplyve „Tretej duchovnej abecedy“ na jej duchovný život.
Skúsme sa pozrieť najprv na osobu jej strýka a potom na jeho metódu modlitby. František de Osuna sa narodil pravdepodobne v roku objavenia Ameriky 1492 v mestečku Osuna asi 60 km od Sevilly. Ešte ako mladík sa zúčastnil španielskej vojenskej výpravy do Afriky. Neskoršie sa zúčastnil na púti do Santiaga de Compostella. V roku 1513 vstúpil do kláštora františkánov prísnejšej observancie. Podobne ako Terézia mal v noviciáte vážne zdravotné problémy. Vyštudoval a stal sa kňazom. Rozhodujúci vplyv na jeho život mal jeho dlhodobý pobyt v rekolekčnom dome Salceda. Tieto františkánske kláštory zodpovedali hnutiu „späť do púšte“, ktoré sa v našom ráde presadzovali od roku 1518. Boli to domy prísneho mlčania. K duchovnému čítaniu týchto domov živého mlčania patril napr. Kassián (+430). P. František de Osuna sa stal majstrom vnútornej modlitby a vyučoval ju aj iných bratov. Zomrel pravdepodobne roku 1542.
Prečo sa stala náuka kontemplácie Františka de Osunu duchovným trhákom 16. st. v Španielsku? Napríklad len do 17. st. vyšla táto jeho knižka 30 – krát. Jeden svetský kňaz António de Rojas to so svojimi prívržencami dotiahol na 16 vydaní. Predovšetkým to bolo prvé rozsiahle mystické dielo tohto literárneho druhu, ktoré bolo napísané po španielsky. Osuna v ňom zverejnil tradičnú metódu modlitby františkánov, ktorá do jeho doby nebola nikdy spísaná, a ponúkol ju aj laikom. Predovšetkým sa ale „Tretia duchovná abeceda“ stala spojovacím článkom medzi ostatnou európskou a neskoršie aj karmelitánskou mystikou, pričom nemožno úplne vylúčiť ani vplyvy arabskej Sufí – mystiky.
Karmelitánska mystika Španielska sa stala prototypom kresťanskej mystiky, ako to dokazuje menovanie jej najvýznamnejších predstaviteľov za učiteľov cirkvi. Podľa Osunu to je Kristocentrická mystika lásky. Už u Osunu napríklad nachádzame popis duchovnej noci.
Skúsme sa teraz pozrieť na jeho metódu. Inými slovami jeho „metóda ponorenia“ je modlitbou mlčiacej lásky. Podľa neho je umenie modlitby vôbec umením lásky. Láska je však možná len ako slobodný a osobný vzťah medzi osobami, medzi človekom a Vteleným Bohom. Môže rásť len na pôde duchovnej zhody. Preto nemôžeme povedať, že by v jeho technike nemyslenia išlo iba o vyprázdnenie sa, ako ho niekedy z neznalosti veci obviňujú.
Ak aj má u neho láska prednosť pred diskurzívnym myslením a obraznými predstavami (čo je v zhode s celou biblickou tradíciou Boha, ktorý už v Dekalógu zakázal akýkoľvek obraz Seba, okrem svojho zjavenia skrze Spaseného človeka), tak predsa táto láska má jeden smer a jeden cieľ. Osuna označuje tento cieľ celkom jasne: je to Boh, ktorý sídli v srdci, vnútorný Kristus, ktorý určuje jeho obraz človeka. Tak ako kresťanské náboženstvo začína prijatím Krista, tak i kresťanská mystika má tuto podmienku: „Kristus vo vás, nádej slávy!“ Preto neexistuje mystika lásky bez askézy, bez sebazaprenia, ale aby sme to správne pochopili, v kresťanskej askéze ide predovšetkým o snahu človeka nasledovať Krista a žiť podľa ním zjaveného Slova (v kresťanskej askéze ide aj o zápas s hriechom a to môže aj bolieť). Mlčanie kontemplácie je u Osunu „tehotné Slovom“, pričom sa myslí i na písané Slovo Božie i na II. Božskú osobu – Krista, „Slovo, ktoré sa stalo človekom“ a ktoré obsahuje všetko, čo Boh vyslovuje ako čistú prítomnosť.
Kassián, otec púšte, prirovnáva modlitbu ku „hojdaniu srdca“, ktoré zasa prirovnáva k húpaniu lode srdca na vlnách Ducha. Osuna toto vlnenie prirovnáva k opätovaniu lásky medzi človekom a Bohom. Obidva obrazy chcú povedať to isté, že človek ponorený do mlčanlivej kontemplácie vo svojej hĺbke pociťuje hnutie Ducha Svätého, Ducha Kristovho, ktorý sa v nás modlí.
I pre mystickú modlitbu platí: „Na počiatku bolo Slovo“, a to isté platí i pre cieľ modlitby, lebo cieľom je zjednotenie človeka s Bohom skrze „vzájomnosť vôle“, a to sa deje zjednotením sa so Slovom Božím. Božie Slovo je základom modlitby, je akoby dnom, z ktorého sa môžeme odraziť. Skrze Zjavené Slovo môžeme vstúpiť do sféry Ducha Božieho a skrze Zjavené Slovo vstupuje Duch Boží do nás. Zjavené Slovo je i nutným kritériom k rozlišovaniu duchov. Kontemplatívnou modlitbou vstupujeme do sveta duchov, v ktorom sa pohybujú nielen anjeli a Svätý Duch, ale aj zlí duchovia. Práve poznanie Božieho Slova nám dá schopnosť rozlíšiť, či je ten – ktorý duch z Boha alebo nie.
Osuna učí o mlčaní v modlitbe. Na jednom mieste hovorí, že človek je tak utáraný tvor, že Boh k nemu môže hovoriť len v spánku. Teda človek, ktorý chce Krista, má sa snažiť o túto mlčiacu otvorenosť, ktorá je predpokladom zjavenia a prijatia „Všemohúceho Slova“.
Pokoj dosiahneme tak, že s vnútornou odovzdanosťou donútime rozum k mlčaniu. Naše čisto ľudské úsilie nám nestačí na to, aby sme rozum úplne umlčali, ale napriek tomu sa máme o to denne usilovať (aspoň 1/2 hodiny denne). Pán ho môže zdokonaliť. Mlčanie lásky, v ktorom sa rozum utíši, je podivuhodné a chválitebné, pretože bude mať skúsenosť, ktorá ho hlboko naplní. Tak ako v manželskom živote v akte lásky obyčajne obidvaja partneri mlčia a láska im nahrádza to, čo nemôžu povedať slovami.
Osuna hovorí o trojakom spôsobe, alebo o troch stupňoch mlčania:
Prvý spôsob zakúsime, ak v nás utíchnu všetky myšlienky, predstavy a obrazy viditeľnej skutočnosti a duša začne mlčať vo vzťahu ku stvoreným veciam. Máme sa zamerať len na veci večné, nelipnúť na pozemských, a to nás dovedie k veľkému pokoju duše.
Druhý spôsob mlčania sa podobá duchovnému odpočinku Lazarovej sestry Márie pri nohách Pána, keď ho chcela počúvať. Tento druhý spôsob je zrovnateľný s načúvaním. Načúvajúci nemlčí len sám, ale chce, aby v ňom mlčalo všetko, lebo len tak sa môže úplne venovať tomu, ktorý k nemu hovorí a ktorého miesto musíme nájsť. V tomto druhom spôsobe mlčania ide o to, aby sme úplne na seba zabudli a celé svoje vnútro zamerali úplne na Boha. Tento postoj pred Bohom je mlčanlivá adorácia, v ktorej sme celkom závislý od Boha, pričom prestáva takmer všetka činnosť duševných síl, pretože duša musí byť tichá a pokorná, aby prijala do seba múdrosť. Tu začnú pôsobiť vyššie sily, aby prijali do duše vliate Božie slová. Tí, ktorí sa modlia kontemplatívne, vedia o neschopnosti svojich vlastných síl. Preto ich mlčky dávajú Bohu, aby od neho dostali to, čo im chýba.
Tretí spôsob mlčania sa uskutočňuje v Bohu, keď sa celá duša premení v Neho a požíva jeho ľúbeznosť v plnosti. Ľudská duša akoby v Bohu zaspáva a mlčí, pretože si už nemôže nič priať. Ona zaspáva sama v sebe, pretože zabúda na slabosť svojej prirodzenosti a vidí, že je úplne v Bohu: je s ním božský zjednotená, zaodetá jeho leskom ako Mojžiš, keď vystupoval z oblaku, ktorý obklopoval horu Sinaj. V treťom spôsobe mlčania sa často stane, že náš rozum zmĺkne tak, alebo lepšie vyjadrené: tak sa ponorí, že nerozumie ničomu z toho, čo sa deje okolo neho, to platí vo vzťahu k vonkajším veciam. Nemáme umlčať svoje vedomie, ale svoj rozum, lebo chápanie neviditeľných vecí náleží čistému vedomiu a o čistom vedomí sa hovorí, ak duch spočíva v niektorej najvyššej pravde, bez akéhokoľvek primiešania obrazného myslenia. Čisté vedomie poznáva nadprirodzené veci bezprostredným spôsobom svojho videnia.
Na záver už len jednu radu: Aby si k tomuto stavu dospel, musíš sa naučiť zhromaždiť rozptýlených Izraelitov, to znamená, že tvoje myslenie umĺkne a ty sa naučíš zastaviť túlavé myšlienky a predstavy. Musíš si zvyknúť na to, aby si zostal hlboko ponorený vo svojom vnútri a zabudol na všetko vonkajšie, ak sa snažíš o kontempláciu a túžiš zakúšať veci božské.