Na dni nasledujúce bezprostredne po slávnosti Narodenia Pána, uvádzajú už najstaršie liturgické kalendáre skupinu sviatkov svätých. Stredovek, ktorý v týchto svätých videl akoby čestných sprievodcov novonarodeného Kráľa ich pomenoval „Comites Christi“ – Kristovi sprievodcovia. V rímskej liturgii sú to prvomučeník Štefan (26.12.), apoštol a evanjelista Ján (27.12.) a deti, ktoré dal zavraždiť Herodes v Betleheme (28.12.). Podľa sv. Bernarda sa nám po tieto tri dni predstavujú zástupcovia trojakého spôsobu svätosti, ktorí sa klaňajú novonarodenému Kráľovi: mučeník túžbou i v skutočnosti (Štefan), mučeník len túžbou (Ján) a mučeníci len skutkom (Neviniatka).
Sviatok sv. Štefana sa na Východe spomína už od 4. storočia, na Západe je známy od začiatku 5. storočia. Jeho úcta sa značne rozšírila, keď v roku 415 kňaz Lucián našiel v Jeruzaleme jeho relikvie a časť z nich putovala do mnohých krajín a chrámov. Na mnohých miestach vznikli chrámy zasvätené tomuto svätcovi. Len v Ríme ich bolo v stredoveku 35. S týmto sviatkom sa kedysi viazali mnohé ľudové zvyky.
Spojitosť sviatku sv. Štefana so slávnosťou Narodenia Pána pekne opisuje sv. biskup Fulgencius Ruspenský: „Náš kráľ, hoci je najvyšší, prišiel kvôli nám ponížení, ale s prázdnymi rukami prísť nemohol. Priniesol svojim bojovníkom veľký dar, ktorým ich nielen bohato obdaril, ale ich aj vystrojil nezdolateľnou silou do boja. Priniesol totiž dar lásky, ktorá privádza ľudí do spoločenstva s Bohom. Teda láska stiahla Krista z neba na zem a Štefana zdvihla zo zeme do neba. Tá láska, ktorá sa najprv zjavila v Kráľovi a potom žiarila vo vojakovi.“
Sviatok sv. Štefana nás pomerne rýchlo vytrhuje z vianočnej idyly. Keď sledujeme televízne programy s vianočným obsahom, všade sa zdôrazňuje čaro Vianoc, ale v samotnej Cirkvi trvá toto čaro len jeden deň. Zrejme je to vplyv Ducha Svätého, aby sme nechceli žiť a nežili v ilúziách. Ani Ježiš nezostal naveky malým dieťaťom, chráneným svojou starostlivou matkou, ale narodil sa preto, aby vstúpil do reality hriešneho sveta a aby nad svetom zvíťazil. Cirkev, na tejto zemi, označujeme prívlastkom – bojujúca. Nielen východné národy majú svoje bojové umenia, ale samotné kresťanstvo je veľkým a starým bojovým umením, ale ktoré nie je namierené proti ľuďom. Svätý Pavol v liste Efezanom vystihuje proti komu a s kým máme zápasiť: „nás nečaká zápas s krvou a telom, ale s kniežatstvami a mocnosťami, s vládcami tohoto temného sveta, so zloduchmi v nebeských sférach.“
Aj na iných miestach vo svojich listoch túto pravdu a duchovnom boji zdôrazňuje: „Toto prikázanie ti zverujem, syn môj Timotej, podľa predošlých proroctiev o tebe, aby si nimi posilnený bojoval dobrý boj, aby si mal vieru a dobré svedomie, ktoré niektorí odvrhli a stroskotali vo viere.“ (Tim 1,18-19); „Lebo ja mám vyliať svoju krv na obetu, nastáva čas môjho odchodu. Dobrý boj som bojoval, beh som dokončil, vieru som zachoval. Už mám pripravený veniec spravodlivosti, ktorý mi v onen deň dá Pán, spravodlivý sudca; a nielen mne, ale aj všetkým, čo milujú jeho príchod.“ (Tim 4,6-8)
Skutky apoštolské charakterizujú sv. Štefana slovami: „plný milosti a sily, konal divy a veľké znamenia medzi ľudom“. Na inom mieste sa hovorí: „ale nemohli odporovať múdrosti a Duchu, ktorý z neho hovoril…“ a zasa na inom: „a jeho tvár sa im javila ako tvár anjela“. Štefan bol plný milosti a sily. Dnešní kresťania často priznávajú a majú zážitok slabosti. Ako je to možné, že on bol silný? Bol silný, skrze prijatie Ježiša Krista. Toto sú účinky prijímania Krista, teda Eucharistie, ale nielen Eucharistie. Každé prijímanie Krista nás vnútorne i navonok premieňa. Vnútorne nám dáva milosť a silu, múdrosť a Ducha. Navonok divy a veľké znamenia, mocnú reč a tvár anjela. Silou lásky sme premieňaný do podoby toho, ktorého milujeme. Eucharistia a otvorenosť Kristovi pôsobí aj na výzor človeka. Skutky apoštolské hovoria o „tvári anjela“.
Ani jeden svätý sa ním nestal svojou vlastnou silou, ale do svätosti dorástol, preto lebo prijímal Krista a sa mu odovzdával. Svätosť je predovšetkým a prvotne Božou vlastnosťou, človek ju nemôže vytvoriť, ale môže ju prijať v Duchu Svätom. Darcom svätosti je Boh sám. Svätosť sa počína z moci Ducha Svätého a nie z ľudských síl. Nespočíva v dôkladnom realizovaní seba, ale v ochote nechať v sebe miesto pre Zjavenie Božieho Slova. Svätí nechávajú v sebe priestor pre Božiu vládu.
To čo uznávame vo svete biológie, že bez prijímania neexistuje rast, to isté platí aj v duchovnom svete. Snáď by sme to mohli ešte doplniť. Bez otvorenosti viery nieje možné prijímať a bez prijímania nie je možný rast. A bez sily nieje možný zápas. Ako chceš premôcť sám seba? Keď sa bijú dvaja rovnako silní, nik nemôže zvíťaziť. Premôcť sám seba a tvoj svet, do ktorého si sa narodil, môžeš len v moci Kristovho života v tebe.
Keby sme brali slovo Kristovo vážne, nemohli by sme byť zaskočení z rôznych nepriateľských postojov tohto sveta voči cirkvi. V dnešnom evanjeliu sme počuli: „Chráňte sa ľudí; lebo vás vydajú súdom, budú vás bičovať vo svojich synagógach a pre mňa vás budú vláčiť pred vladárov a kráľov, aby ste vydali svedectvo im aj pohanom.“ Svet stále bojuje proti skutočným kresťanom. Ak proti nám nebojuje, tak je to preto, lebo asi nie sme skutočnými kresťanmi. Nestaviame sa radikálne proti zlu, ktoré okolo seba i v sebe samých objavujeme.
Vydať svedectvo nie je to isté ako učiť náboženstvo alebo prednášať teológiu alebo dokonca nieje a nemusí byť totožné s kázaním v kostole. Vydať svedectvo Ježišovi znamená skutkami i slovami preukázať silu Božej lásky, ktorú nám Ježiš v Duchu Svätom zosiela. Svedčiť môže len ten, kto má zážitok. K svedectvu uschopňuje Duch Svätý, ktorý nám dáva zážitok nového života, narodenia z Boha. Svedectvo je niečo spontánne, niečo, čo sa nedá ani naučiť ani naštudovať. „Ale keď vás vydajú, nestarajte sa, ako a čo budete hovoriť, lebo v tú hodinu vám bude dané, čo máte povedať. Veď to už nie vy budete hovoriť; ale Duch vášho Otca bude hovoriť vo vás.“
Páter Milan Bubák hovorí k dnešnému sviatku túto myšlienku: „Dnes máme sviatok prvého mučeníka (martýra), ktorý vydal život za Krista. Martýr znamená po grécky svedok. Mučeníctvo je teda spôsob svedectva. Nie je to utrpenie pre utrpenie. A svedectvo je spôsob apoštolátu. A niet účinnejšieho apoštolátu, ako práve svedectvo. Na prvý pohľad sa nám zdá, že Štefanov život vyšiel nazmar. Tak horlivo pracoval pre evanjelium, a predsa ho nepriatelia premohli. Ako sa to mohlo stať? Zdá sa, že niekedy najväčší služobníci Boha zomierajú skôr, ako príde ich čas. Lenže Božie cesty sú príliš zložité na to, aby sme ich pochopili. Napríklad jedným zo vzdialených dôsledkov Štefanovej smrti bolo obrátenie svätého Pavla. Obrátil sa Pavol len preto, že videl umierať Štefana (Sk 8,1)? Nie. No bola to jedna z mnohých neobyčajných udalostí, ktorých svedkom sa stal. Všetky tie udalosti svedčili o sile evanjelia a pripravili ho na stretnutie s Ježišom.“
Nemyslite si, že sa po páde totality Satan stiahol z našej krajiny. Do konca sveta bude balamutiť hlavy tým, ktorí sa nechcú otvoriť Kristovi. Ide len o inú formu boja ako predtým a nepovedal by som, že ľahšiu. Dnes nás chce diabol poviazať konzumným spôsobom života a bohužiaľ sa mu to darí na mnohých miestach. Modlime sa: Otče, pomôž nám prekonať strach z evanjelizácie. Mocou Svätého Ducha nám daj srdce, ktoré chce, aby ostatní spoznali Ježišovu lásku.