Pozrime sa najprv na svedectvo života obidvoch apoštolov. Sv. Šimon, apoštol evanjelistami nazývaný Kanaánsky alebo Horlivec, pochádzal pravdepodobne z Kány Galilejskej. Je predpoklad, že to bola práve jeho svadba, na ktorej Ježiš premenil vodu na víno. Druhé pomenovanie môže poukazovať na jeho príslušnosť k nacionalistickej strane – zelótov. Sv. Júda Tadeáš, apoštol, zvyčajne sa stotožňuje s Júdom, bratom Jakuba, jedného z „Pánových bratov”, a autorom Júdovho listu. Evanjelium sv. Jána sa o ňom zmieňuje pri poslednej večeri: „Júda, nie ten Iškariotský, sa ho spýtal: „Pane, ako to, že seba chceš zjaviť nám, a svetu nie?” Ježiš mu odpovedal: „Kto ma miluje, bude zachovávať moje slovo a môj Otec ho bude milovať; prídeme k nemu a urobíme si uňho príbytok. Kto ma nemiluje, nezachováva moje slová. A slovo, ktoré počujete, nie je moje, ale Otcovo, toho, ktorý ma poslal.“ Takisto je o obidvoch zmienka v Skutkoch apoštolských o tom, že boli vo večeradle na Turice: „Vtedy sa vrátili do Jeruzalema z hory, ktorá sa volá Olivová a je blízko Jeruzalema, vzdialená toľko, koľko je dovolené prejsť v sobotu. Keď ta prišli, vystúpili do hornej siene, kde sa zdržiavali Peter a Ján, Jakub a Ondrej, Filip a Tomáš, Bartolomej a Matúš, Jakub Alfejov, Šimon Horlivec a Júda Jakubov. Títo všetci jednomyseľne zotrvávali na modlitbách spolu so ženami, s Ježišovou matkou Máriou a s jeho bratmi.“
O ich živote po zoslaní Ducha Svätého sa traduje, že po Turícach odišli spolu obidvaja apoštoli do Perzie, kde hlásali evanjelium a obaja tam zomreli mučeníckou smrťou. V umení je Šimonovým zvyčajným atribútom čln, s knihou alebo bez nej, alebo krátky meč, ktorým podľa tradície ho pohanskí kňazi dosekali na smrť. Na niektorých zobrazeniach Šimon drží rybu, pravdepodobne preto, že vraj ako príbuzný Zebedeja poslúchol to isté vnútorné volanie ako on. Na Východe sa jeho sviatok svätil 1. júla, deň, keď sa traduje jeho smrť (u grekokatolíkov ma sviatok 10. mája).
V moderných časoch sa apoštol Júda stal pomerne obľúbeným ako patrón „beznádejných prípadov. Hovorí sa, že jeho patronát vznikol aj vďaka tomu, že dlho ho nik nevzýval a o nič neprosil, lebo jeho meno sa tak veľmi podobalo menu Judáša, ktorý zradil Pána; práve preto pomáha aj v tých najzúfalejších situáciách. Možno tu aj ide o určitú rehabilitáciu mena Júda, ľudovo Judáš, lebo toto meno sa stalo označením pre príslušníkov židovského národa. Od neho je aj názov krajiny Judea. V umení je Júdovým zvyčajným atribútom palica, nástroj, ktorým mu spôsobili smrť, na iných zobrazeniach drží v ruke loďku. Na Východe sa slávi Júda sám 19. júna. Na západe majú obidvaja spoločný sviatok 28. október. Je možné, že je to deň prenesenia ich pozostatkov do chrámu sv. Petra v Ríme.
V evanjeliu vidíme, že Pán Ježiš, hoci je Synom Božím potreboval ako človek tiež modlitbu. Teológia nás poučuje, že Ježiš je Pravý Boh a pravý človek. A ako človek potreboval aj modlitbu. A tak ako pre mnohých ľudí platí, že noc býva časom najintímnejšieho stretnutia v láske, tak i pre Ježiša je noc časom najintímnejšieho stretnutia s Otcom. Modlitba nespočíva len v tom, aby sme Bohu čosi hovorili, ale zrelá a dospelá modlitba sa rovná láske, milovaniu, vzájomnému prenikaniu a oplodneniu. Naša duša je v modlitbe oplodnená Duchom Svätým a aj v nás sa počas modlitby počína živé a účinné Božie Slovo. Všimnime si aké dôsledky mala Ježišova modlitba.
Získava svetlo pre rozum, aby sa vedel správne rozhodnúť a správne si vybrať apoštolov spomedzi množstva tých, ktorí ho nasledovali. Vybrať nie najlepších podľa ľudského úsudku, ale vyvoliť tých, ktorých chce Otec spojiť s ním a so šírením Božieho Slova a dokonca vyvoliť aj toho, ktorý sa stane nástrojom naplnenia proroctva o zrade. Teda vo svojej modlitbe rozpoznať tých, ktorých chce Otec.
Modlitba ma vplyv aj na silu jeho dotyku a vyžarovania. Čítame: „A každý zo zástupu sa usiloval dotknúť sa ho, lebo vychádzala z neho sila, ktorá uzdravovala všetkých.“ Z modlitby pramení sila uzdravenia aj pre naše okolie. Osobne môžeme prežívať modlitbu ako niečo vrcholné boľavé a ťažké a predsa vždy z nej pramení sila uzdravenia pre nás i pre naše okolie.
Ľudia, ktorí nasledovali Ježiša prichádzali z dvoch hlavných dôvodov. „Prišli ho počúvať“ a to je prvotné. Lebo základ uzdravenia je v prijatí Božieho Slova. V prijímaní Božieho Slova a v podrobení ľudskej vôli Božiemu Slovu je odstránenie duchovných koreňov mnohých telesných chorôb. Skrze proroka Izaiáša hovorí Pán: „Keby si si všímal moje prikázania, tvoj pokoj by bol ako rieka.“
Druhý dôvod je „dať sa uzdraviť zo svojich chorôb“. Prichádzali, aby sa dali uzdraviť zo svojich chorôb. Aj z takéhoto dôvodu sa dá ísť za Ježišom a tento dôvod môže byť aj naším dôvodom nasledovania Ježiša. Je to dôvod vrcholne rozumný a Boh sa teší, keď človek začína uvažovať rozumne. Nasledovať Slovo to znamená kráčať cestou Života. Hľadať plnosť života. Pán Ježiš prišiel aj preto, aby sme mali život, a aby sme ho mali v hojnosti. Boh je Život a stojí na strane života. Aj do smrti vstúpil len preto, aby ju premohol.
„A ozdraveli aj tí, ktorých trápili nečistí duchovia.“ Božie Slovo má moc i nad nečistými duchmi. Staré Ruské príslovie radí ľuďom, ktorí majú problémy s alkoholom: „Keď ťa chytí chuť na alkohol, vezmi Písmo a čítaj.“ V kontakte s Božím Slovom môže človek zvíťaziť nad nečistými duchmi nezriadenosti a závislosti od alkoholu a drog, nad duchmi, ktorí chcú zotročiť človeka.
Kristov dotyk uzdravoval vtedy a uzdravuje aj dnes. Nemôžeme sa ho síce zakaždým dotknúť v Eucharistii. Ale cirkev pozná jednu sviatosť, ktorú nám dáva na našu životnú púť a tou je Božie Slovo. Svätí Augustín nazýva Božie Slovo výrazom „Sacramentum audibile – Sviatosťou počutia“.