Dnes máme spomienku sv. Ruženy z Limy, ktorá je uctievaná ako patrónka Peru a zvlášť jeho hlavného mesta Limy. V starom breviári ju nazývali „Prvým kvetom svätosti v Južnej Amerike“.
Sv. Ružena sa narodila 20. apríla 1586 v peruánskom hlavnom meste v Lime. Pri krste dostala meno Izabela. Legenda hovorí, že jej matka krátko po pôrode videla, ako sa nad kolískou vznáša ruža, a preto ju začali nazývať Ružena. Už ako dieťa vynikala nadmerným sebaovládaním, čo mohlo byť prvým znakom jej mystického omilostenia. Keď jej ráz museli amputovať rozdrvený prst, nevydala pri tom žiadny vzdych.
Ružena vyrástla v krásne dievča a rodičia ju chceli vydať za bohatého mládenca. Ona sa však rozhodla pre inú životnú dráhu. Odstrihla si svoje krásne vlasy a svojím rodičom prehlásila, že sa chce stať rehoľníčkou. Pre toto jej rozhodnutie matka s ňou začala zle nakladať.
V roku 1606 sa jej konečne splnilo želanie a stala sa dominikánskou terciárkou. V záhrade svojho rodného domu si zriadila drevenú chyžu, v ktorej od tej doby žila a modlila sa. Takmer už neprijímala potravu a takmer nikdy nespala. Najťažšie duševné a telesné bolesti znášala s nevýslovnou trpezlivosťou. Opakovane sa jej dostávalo prejavov mystických milostí. Často sa modlievala: „Pane, rozmnož moje utrpenie, ale aj moju lásku.!“
Ponúknem aspoň niečo z bohatstva jej myšlienok:
„Pán a Spasiteľ pozdvihol hlas a s neporovnateľnou velebnosťou povedal: „Všetci by mali vedieť, že po súžení nasleduje milosť, mali by poznať, že bez bremena utrpenia nemožno dosiahnuť vrchol milosti, mali by pochopiť, že miera duchovných darov sa zväčšuje úmerne rastu ťažkostí. Nech si ľudia dávajú pozor, aby sa nepomýlili a nedali oklamať. Toto sú jediné pravé schody do raja a bez kríža nemožno nájsť cestu, ktorou by sa dalo vystúpiť do neba.“
Keď som počula tieto slová, zmocnila sa ma silná túžba ísť doprostred námestia a volať veľkým hlasom na všetkých ľudí, každého veku, pohlavia a postavenia: „Počúvajte ľudia, počúvajte národy. Z Kristovho poverenia slovami, ktoré vyšli z jeho úst, vás napomínam: Milosť nedosiahneme, ak nebudeme znášať utrpenie. Musíme teda k námahe pridať námahu, aby sme dosiahli čo najúplnejšiu účasť na božskej prirodzenosti, slávu Božích detí a dokonalé šťastie duše.“
Ten istý podnet ma silno pobádal ohlasovať krásu Božej milosti; zvieral ma úzkosťou a vyvolával pot a vzdychanie. Zdalo sa mi, že už nemožno dušu udržať v žalári tela a že rozlomí putá, aby slobodná a sama mohla ísť pohyblivejšie celým svetom a volať: „Kiežby smrteľníci spoznali, aká veľká vec je Božia milosť, aká je krásna, aká vznešená a drahocenná! Koľko v sebe skrýva bohatstva, koľko pokladov, koľko radostí a slastí! Určite by vynaložili všetku usilovnosť a vynaliezavosť, aby získali tresty a útrapy. Všetci po celom svete by vyhľadávali radšej ťažkosti, choroby a muky ako šťastie, aby získali neoceniteľný poklad milostí. To je výťažok a najväčší zisk trpezlivosti. Nikto by nenariekal nad krížom ani nad útrapami, s ktorými sa môže stretnúť, keby poznal váhy, na ktorých sa vážia a rozdeľujú ľuďom.“
24. augusta 1617 smrť vyslobodila sv. Ruženu z Limy z jej ťažkých, ale radostne a s vďačnosťou znášaných utrpení. Toľko ľudí sa s ňou prišlo po smrti rozlúčiť, že viackrát museli odročiť pohreb. Bola pochovaná v dominikánskom kostole v Lime. Na jej hrobe sa udialo mnoho zázrakov. Pápež Klement X. je vyhlásil v roku 1671 za svätú. Možno jej najväčší zázrak spočíval v tom, že misie, ktoré do tej doby viazli, aj kvôli pohoršlivému život katolíckych Španielov, sa po jej smrti začali sľubne rozvíjať. Evanjelizácia lásky zapúšťala korene a rozmáhala sa. Samotní indiánski domorodci prišli na to, keď vraveli: „Máme svoju kráľovnú, ktorá nám to vydobyla pokáním. Je to svätá Ružena z Limy.“