Sv. Prokop je reálnou historickou osobnosťou. Tento pustovník, mních, zakladateľ Sázavského kláštora s gréckym menom je v Čechách spontánne uctievaný ako svätec už od 11. – 12. storočia. Na začiatku 13. storočia bola jeho svätosť potvrdená Rímom oficiálnym svätorečením (hoci podľa legendy musel sv. Prokop liknavému a nerozhodnému pápežovi Inocentovi III. pomôcť v jeho rozhodnutí „vyhrážkou“ opátskou berlou. Na rozdiel od svojich predchodcov, sv. Václava, sv. Ľudmily a svätého Vojtecha, nie je Prokop pôvodom z vládnuceho rodu a jeho pozemský život plný zvláštností a nie celkom rozlúštených tajomstiev nebol ukončený násilnou smrti, máme teda pred sebou obraz prvého a veľmi svojrázneho českého nekrvavého mučeníka – svätca.
Narodil sa v dobách pôsobenia sv. Vojtecha, koncom 10. storočia, v Chotouni pri Starej Kouřimi (kedysi oblasť Zličská a potom Slavníkovská): „Bol teda blažený opát Prokop, rodom z Čiech, ktorý v slovanskom písme, od najsvätejšieho biskupa Cyrila niekedy vynájdenom a od cirkvi kanonicky schválenom, bol dokonale vzdelaný. Najprv bol zdatným (ženatým, syn Jimram) kňazom svetským, žil počestne a bol oddaný pravej a čistej službe Božej. Neskôr ako štítom je ochránený mitrou mníšskeho rádu bez otrasu trávil život sám s jediným Bohom v záväzku viery… Vyzbrojený súc nebeskými zbraňami usadil sa pod klenbou jednej opustenej jaskyne, ktorú obývalo tisíc démonov; ohradiac sa tu na svoju ochranu hrádzami cností proti dorážaniu nerestí, útokom duchovných neprávostí a šípom pokušení, začal mužne bojovať modlitbami, bdením a postami, prirážajúc svoje myšlienky ku Skale, ktorou je Kristus.“ (z latinskej legendy Vita Minor S. Procopiu, 1 .storočie).
Prokopov, tvrdý a náročný pustovnícky život, neodrádzal, ale v spletitostiach a násilnostiach raného stredoveku naopak, priťahoval mnohých odhodlaných mužov s túžbou bojovať so zlom v sebe a zlým vo svete v duchovnej samote. Takí sa pridávali k Prokopovi a nechali sa im otcovsky viesť. Podobné ako už od 3. storočia na východe a neskôr aj na západe vznikala okolo otca Prokopa v Sázave na začiatku 11. storočia malá pustovnícka kolónia s kostolíkom Panny Márie a sv. Jána Krstiteľa, životodarný zárodok budúceho slovanského kláštora s benediktínskou observanciou nadväzujúceho na apoštolské dielo a skúsenosti sv. Cyrila, sv. Metoda a sv. Benedikta (patrónov Európy). K premene mníšskej osady na kláštor (organizačnou oporou života kláštora sú rehoľné pravidlá a úrad opáta) dochádza okolo roku 1032 po stretnutí Prokopa s českými přemyslovskými kniežatami Oldřichom a jeho synom Břetislavom I. Slovanský kláštor je panovníkmi nadšene potvrdený. Prokop je slobodnou voľbou svojich verných súputníkov, medzi ktorými sú aj jeho synovec Vít a syn Jimram, nadšením českej šľachty ustanovený jeho prvý opát. Sázava začína rásť do podoby preslavného duchovného a kultúrneho centra a opory samostatného českého štátu.
Po Prokopovej smrti 25. marca 1053 (sviatok Zvestovania Panny Márie a v oktáve sviatku sv. Benedikta), ktorú Prokop prorocky predvídal, keď otcovsky nabádal svojich žiakov, aby boli vo všetkých budúcich protivenstvách trpezliví, nenechali sa svármi rozdeliť, nebolo už pre jeho žiakov ani okolitý ľud pochýb, že medzi nimi žil svätec omilostený Bohom. Povesť o jeho svätosti sa šírila po celých Čechách a Morave. Český kráľ Přemysl Otakar I. Prokopa pričleňuje k zemským patrónom. Rímsky pápež potvrdzuje jeho svätosť 4. júla 1204. Prokop začína rásť vo svojom novom večnom živote bez konca ako nebeský príhovorca a divotvorca. Ako svätec je uctievaný naprieč vekmi aj konfesiami cirkvami rímskokatolíckou, gréckokatolíckou, pravoslávnou. Uznávaný je aj niektorými protestantskými cirkvami. Púta pozornosť bádateľov profesionálov i amatérov.
So sv. Prokopom sa spája obrovské množstvo zázrakov, ktoré sa diali za jeho pozemského života i po jeho smrti až dodnes (zapísané v legendách, odovzdávaných z úst do úst, ponechávaných v skrytosti) uzdravenie chorých, pomoc hľadajúcim, odsúdeným, oslobodzovanie duchovne spútaných zlým. V rôznych časoch vystupuje viac alebo menej do popredia jeho milosrdenstvo alebo mužný vytrvalý boj s protivenstvami a útočiacim zlom – boj za uzdravenie a slobodu. Sázavský kláštor, miesto života a smrti sv. Prokopa, miesto vyslyšaných prosieb a zázrakov sa preto stáva pútnickým miestom. Aj v okolitej sázavskej prírode pútnici nájdu pramene – studničky, ďalšie prírodne krajinárské útvary aj tie, ktorých sa dotýkali ľudské ruky (Prokopova – Čertova brázda s krížovou cestou, Votočnice, kaplnky) zviazané s prokopskými legendami a povesťami odovzdávanými písomne, ale aj od jednej generácie k druhej.
Pozoruhodnou svätoprokopskou pamiatkou umiestnenou priamo v kostole sv. Prokopa je barokový milostivý obraz sv. Prokopa, tzv. Prokopova pravá podoba. Čas od času pútnici od baroka až dodnes zazrú zázračné premeny výrazu jeho tváre maliarom zachytené ako tváre blaženej s pokorne sklopenými očami. V krypte kostola je tiež časť telesných pozostatkov sv. Prokopa.
Vďaka životu v blízkosti Boha a zázračnými znameniami behom pozemského i nebeského života býva sv. Prokop označovaný ako divotvorca, nebeský príhovorca. Je patrónom Českej krajiny a tiež patrónom baníkov, poľnohospodárov alebo vinárov. Prosby k nemu smerujú za uzdravenie a oslobodenie. Vďaka jeho ochote živiť sa prácou vlastnými rukami, uľahčovať starosti zarmútených a tešiť ich, pomáhať chudobným a sirotám a odvahe, je uznávaný naprieč vekmi aj tými ktorí sa necítia byť bežnými veriacimi.