Dnes oslavujeme svätého Pia X. pápeža. Boh v ňom dal Cirkvi skutočného pastiera duší. Za heslo svojho pontifikátu si dal: „Obnoviť všetko v Kristovi!“ V duchu tohto hesla sa staral o obnovu a prehĺbenie duchovného života cirkvi. Reformoval liturgiu, modlitbu breviára, bol apoštolom častého svätého prijímania a svätého prijímania detí. Pius X., vlastným menom Giuseppe Sartro (krajčír) pochádzal z chudobnej sedliackej rodiny a bol z 10 detí. Preto mal vždy rád chudobných. Ako kňaz prešiel všetkými štáciami kňazského účinkovania. Bol kaplánom, dedinským farárom, bibliotekárom, profesorom teológie a nakoniec biskupom. Po smrti význačného pápeža Leva XIII r. 1903 bol zvolený za pápeža a dal si meno Pius X. Pápež Pius X. nebol diplomatom a politikom ale bol predovšetkým duchovným pastierom. Staral sa o zvýšenie duchovnej úrovne kňazov a veriacich o čom svedčia aj myšlienky z jeho exhortácie „HAERENT ANIMO“, ktorú vydal pri príležitosti 50. výročia svojej kňazskej vysviacky:
„Chcem vyznačiť cestu, ktorou má každý ísť, aby deň čo deň prejavil úsilie byť podľa jasného apoštolovho slova skutočne „Božím človekom”, a tak splniť spravodlivé očakávanie Cirkvi. Nepoviem nič nového – nič, čo by ste už neboli počuli. Poviem však to, na čo je každý povinný pamätať, a Pán mi dáva nádej, že môj hlas prinesie ovocie. Moje jediné želanie je toto: „Obnovovať sa duchovne premenou zmýšľania, obliecť si nového človeka, ktorý je stvorený podľa Boha v spravodlivosti a pravej svätosti”. Toto bude najkrajší a najpríjemnejší dar, aký mi môžete ponúknuť v päťdesiatom roku môjho kňazstva.
A zatiaľ čo „so skrúšenou dušou a poníženým duchom” budem premýšľať pred Pánom nad svojimi rokmi, prežitými v kňazstve, zdá sa mi, že istým spôsobom urobím pokánie za ľudské krehkosti, ktoré budem s ľútosťou konštatovať, keď vás otcovsky napomeniem, „aby ste žili ako sa patrí vzhľadom na Pána, a páčili sa mu vo všetkom”.
Chcem napokon poznamenať, že touto exhortáciou nesledujem jednoducho len vaše dobro, ale aj všeobecný osoh veriacich, lebo jedno od druhého nemožno oddeliť. Kňaz nemôže byť dobrý alebo zlý sám osebe, ale príklad jeho života nesie v sebe dôsledky pre život celého ľudu. Akým neoceniteľným darom je naozaj dobrý kňaz!
A teraz, milovaní synovia, začnem svoju exhortáciu, aby som vás povzbudil dosahovať takú svätosť života, akú si vyžaduje stupeň vašej dôstojnosti. Kto je vyznačený kňazstvom, nevlastní ho len pre seba, ale aj pre druhých. „Lebo každý veľkňaz, vybratý spomedzi ľudí, je ustanovený pre ľudí, aby ich zastupoval pred Bohom”. Takisto to vyjadril aj Ježiš, keď kvôli označeniu cieľa kňazského pôsobenia prirovnáva kňazov k soli a svetlu.
Kňaz je teda svetlo sveta a soľ zeme. Akým spôsobom? Predovšetkým vo vyučovaní kresťanskej pravdy. Je však zrejmé, že tento učiteľský úrad neprinesie úžitok, ak kňaz to, čo bude učiť slovom, nepotvrdí príkladom svojho života. V takom prípade ten, čo ho počúva, odpovie mu síce nezdvorilo, ale nie nespravodlivo: „Vyznávajú, že poznajú Boha, ale skutkami to popierajú” a nebude prijímať náuku kňaza, ani sa nenechá zaujať jej svetlom. Práve preto Kristus, vzor kňazov, najprv učil príkladom, až potom slovom: „…Ježiš robil a učil…”.
Bez svätosti nemôže byť kňaz ani soľou zeme. To, čo je skazené, nemôže dať neskazenosť. A tak, kde chýba svätosť, nemôže byť iné ako skazenosť. Keď Ježiš predkladá tento obraz, nazýva takýchto kňazov soľou bez chuti, ktorá „už nie je na nič, len ju vyhodiť von, aby ju ľudia pošliapali”.
Ešte zrejmejšie to vyplynie zo skutočnosti, že kňazský úrad vykonávame nie v svojom mene, ale v mene Ježiša Krista. „Nech nás každý pokladá – hovorí sv. Pavol – za Kristových služobníkov a správcov Božích tajomstiev”, „sme … Kristovými vyslancami”. Práve preto nás Ježiš nezahrnul medzi sluhov, ale medzi svojich priateľov: „Už vás nenazývam sluhami… nazval som vás priateľmi, pretože som vám oznámil všetko, čo som počul od svojho Otca… Ja som si vás vyvolil a ustanovil som vás, aby ste išli a prinášali ovocie”. Našou úlohou je teda predstavovať samého Ježiša Krista v jeho osobe a spĺňať prijaté poslanie tak, že budeme uskutočňovať ním zamýšľaný cieľ. A keďže „stále priateľstvo spočíva predovšetkým v totožnosti toho, čo chceme a nechceme”, my, nakoľko sme Kristovými priateľmi, sme povinní živiť sa tými istými citmi, aké má Kristus, ktorý je „svätý, nevinný a nepoškvrnený”; nakoľko sme jeho vyslancami, máme privádzať ľudí k viere v jeho učenie a v jeho zákon tým, že ho budeme zachovávať najprv my sami; nakoľko máme účasť na jeho moci oslobodzovať duše z otroctva viny, je potrebné bedlivo sa vyhýbať tomu, aby zaťažila nás samých.
Nadovšetko sme však povinní ako služobníci Ježiša Krista vo vznešenej obeti, ktorá sa neustále obnovuje pre život sveta, mať takú vnútornú dispozíciu, akú mal On vtedy, keď na oltári kríža ponúkol Bohu seba samého ako nepoškvrnenú hostiu. Ak v dávnych dobách, keď ešte jestvoval len tieň a obraz pravej obety, vyžadovala sa od kňazov veľká svätosť, aká sa vyžaduje od nás dnes, keď obeťou je sám Kristus! Ten, kto má účasť na tejto obeti, nemal by snáď byť čistejší ako ktokoľvek iný? Nemala by byť žiarivejšia ako lúč slnka ruka, ktorá rozdeľuje toto telo, ústa, ktoré sa napĺňajú duchovným ohňom, jazyk, ktorý je červený od tejto najvznešenejšej krvi?”
Sv. Karol Boromejský veľmi správne trval na tejto veci, keď vo svojich prejavoch ku kléru hovoril: „Keby sme, najdrahší bratia, pozorne zvažovali, aké neoceniteľné dary vložil Boh do našich rúk, ťahalo by nás to vynaložiť úsilie žiť tak, ako je to hodné kléru. Niet ničoho, čo by Pán nebol vložil do mojich rúk, keď tam vložil svojho jednorodeného Syna, večného ako On a vo všetkom mu rovného! Vložil mi do rúk všetky svoje poklady, sviatosti a milosti. Vložil mi do rúk duše, ktoré sú mu nadovšetko drahé – veď ich miloval viac ako seba samého a vykúpil ich vlastnou krvou. Vložil mi do rúk nebo, ktoré môžem iným otvoriť alebo zavrieť… Ako teda môžem byť taký nevďačný za toľké vyznačenie a lásku, že proti nemu hreším, urážam jeho česť, poškvrňujem toto telo, ktoré je jeho, potupujem túto dôstojnosť a tento život, zasvätený jeho službe?”
Pápež Pius X. je pápežom sv. prijímania detí a častého prijímania dospelých. Hlásal, že sv. prijímanie sa má vysluhovať vo svätej omši. V posledných rokoch života ho ťažila predtucha svetovej vojny a keď skutočne 28. júna 1914 vypukla, pápež onedlho 20. augusta zomrel. No jeho dedičstvo v cirkvi žije. Nech nás časté sväté prijímanie zjednocuje a upevňuje v láske.