Dnes oslavujeme svätého Pia X., pápeža. Narodil sa 2. VI. 1835 v Riese v severovýchodnom Taliansku ako syn chudobných roľníkov. Volal sa Giuseppe Sarto (krajčír). Pochádzal z početnej rodiny a mal deväť súrodencov, preto mal vždy rád chudobných. Po vysvätení za kňaza (1858) bol najprv deväť rokov kaplánom, potom vidieckym farárom; od roku 1875 kanonikom, kancelárom a spirituálom v seminári v Trevise; biskupom v Mantove (1884), kardinálom a benátskym patriarchom (1893).
Po smrti význačného pápeža Leva XIII. r. 1903 bol zvolený za pápeža a dal si meno Pius X.. Ako pápež (od roku 1903) vyhlásil reformu cirkevnej hudby, breviára a misála, cirkevného práva a rímskej kúrie; rázne zakročil proti nesprávnym náukám modernizmu; zreformoval vyučovanie katechizmu; stanovil predpisy pre prvé sväté prijímanie; vyzýval k častému prijímanie sviatostí a k aktívnej účasti na slávení liturgie. Jeho programovým heslom bolo: „Všetko obnoviť v Kristovi“. V duchu tohto hesla sa staral o obnovu a prehĺbenie duchovného života Cirkvi. Počujme jeho myšlienky obsiahnuté v apoštolskej konštitúcie: „Divino afflatu“:
„Vieme, že žalmy napísané z Božieho vnuknutia a zozbierané vo Svätom písme, nielenže obdivuhodne od počiatku Cirkvi podporovali nábožnosť veriacich, keď „ustavične“ prinášali „Bohu obetu chvály, totiž ovocie úst, ktoré vyznávajú jeho meno“, ale podľa zvyku prijatého už v Starom zákone mali významný podiel aj na posvätnej liturgii a posvätnom ofíciu. Tak sa zrodil onen, ako hovorí Bazil, „hlas Cirkvi“ a psalmódia je, ako ju nazýva náš predchodca Urban VIII., „dcéra“ jeho „hymnódie, ktorá sa ustavične spieva pred Božím a Baránkovým trónom“, a podľa Atanázovho výroku učí ľudí, najmä tých, čo sa venujú bohoslužbe, „ako treba chváliť Boha a akými slovami ho dôstojne“ velebiť. Krásne o tom hovorí Augustín: „Aby človek správne chválil Boha, chválil Boh seba samého. A pretože milostivo chválil seba samého, človek sa dozvedel, ako ho má chváliť.“
K tomu pristupuje skutočnosť, že v žalmoch sa skrýva akási obdivuhodná sila, ktorá vyvoláva v dušiach úsilie o všetky čnosti. Lebo „hoci je celé naše Písmo, tak Staré, ako aj Nové, Bohom vnuknuté a užitočné na poúčanie, ako je napísané, kniha žalmov skrýva v sebe ako raj (ovocie) všetkých ostatných (kníh), prináša spevy a popri ich speve dáva aj svoje vlastné ovocie“. Takto hovorí opäť Atanáz a správne tiež dodáva: „Mne sa zdá, že žalmy sú pre toho, kto ich spieva, ako zrkadlo, aby v nich objavoval seba a hnutia svojej duše a aby ich v takomto rozpoložení recitoval.“ Preto Augustín vo Vyznaniach hovorí: „Koľko ráz som plakal pri tvojich hymnoch a chválospevoch, hlboko zasiahnutý hlasmi tvojej Cirkvi, ktoré zneli tak lahodne! Tieto hlasy doliehali do mojich uší a do môjho srdca sa vlievala pravda, čím sa rozpaľovali city nábožnosti a tiekli slzy; a bolo mi dobre s nimi.“
A naozaj, kým by nepohli tie mnohé miesta v žalmoch, kde sa tak vznešene ospevuje nesmierna Božia velebnosť a všemohúcnosť, či nevýslovná spravodlivosť, dobrota, láskavosť a jeho ostatné nekonečne slávne činy?! V kom by nevyvolali podobné city tie vďakyvzdávania za prijaté Božie dobrodenia, alebo pokorné a dôverujúce prosby o ďalšie, alebo výkriky duše, ktorá sa kajá z hriechov?! Koho by nerozpálil láskou starostlivo načrtnutý obraz Krista Vykupiteľa, ktorého „hlas“ Augustín „počul vo všetkých žalmoch, či už spievať alebo vzdychať, tešiť sa v nádeji alebo stonať v skutočnosti“?! (Const. Apostata. Divino afflatu: AAS 3 [1911], 633-635)
Pápež Pius X. nebol diplomatom a politikom, ale bol predovšetkým duchovným pastierom a bol tiež pápežom sv. prijímanie detí a častého prijímania dospelých. Hlásal, že sv. prijímanie sa má vysluhovať vo svätej omši. V posledných rokoch života ho ťažila predtucha svetovej vojny a keď skutočne 28. júna 1914 vypukla, pápež zakrátko 20. augusta zomrel. No jeho dedičstvo v Cirkvi žije. Nech nás časté sväté prijímanie zjednocuje a upevňuje v láske.