Peter Krstiteľ sa narodil v Španielsku v roku 1542. Po skončeniu štúdií a po kňazskej vysviacke odišiel na Východ hlásať Evanjelium. Veľa rokov pracoval na Filipínach. V r. 1593 bol spolu s piatimi bratmi poslaný do Japonska, kde pracoval s veľkou horlivosťou. Mnohých Japoncov obrátil na katolícku vieru. Zakladal nemocnice a staval kostoly. Jeho apoštolská činnosť bola prerušená z dôvodu politického a náboženského. Peter bol uväznený a prevezený počas rôzneho šikanovania do Nagasaki. Tam umrel ako mučeník, ukrižovaný spolu s františkánskymi spoločníkmi, troma jezuitmi a pätnástimi františkánskymi terciármi 5. februára 1597 roku.
Prečítajme si úryvok z listu sv. Petra Baptistu.
„Je nás tu šesť bratov františkánov. Všetkých nás zajali a mnoho dní nás držali vo väzení. S nami sú aj traja Japonci zo Spoločnosti Ježišovej, z ktorých jeden má už rehoľné sľuby, a ďalší veriaci kresťania, všetkých dovedna dvadsaťštyri. Nateraz sme na pochode v tomto drsnom zimnom mesiaci. Vedú nás pod dozorom početnej vojenskej hliadky na koňoch; v niektorých dňoch bolo vyslaných dokonca až dvesto ľudí, aby nás strážili. Nás to však nijako neruší, pokračujeme v ceste a útechu a silu čerpáme iba u Pána; veď v rozsudku, vynesenom nad nami, sa hovorí, že máme byť ukrižovaní, keďže sme napriek zákazu vladára ohlasovali Boží zákon, a ostatní iba preto, že sú kresťanmi….
Rozsudok vynesený nad nami napísali na dosku a tú nosia pred nami. Hovorí sa v ňom, že sme boli odsúdení preto, lebo sme ohlasovali zákon Nauan /totiž kresťanský/ aj napriek zákazu Tsycosama; a keď prídeme do Nagasaki, že nás ukrižujú. Preto sa veľmi radujeme a tešíme sa v Pánovi, pretože obetujeme svoje životy pre ohlasovanie jeho evanjelia. Je nás tu šesť rehoľných bratov a osemnásť Japoncov, a všetci sme odsúdení na smrť, jedni ako kazatelia, ostatní ako kresťania. Z rehole jezuitov jeden je rehoľný brat, jeden katechéta a jeden laik.
Z väzenia nás vyviedli a naložili na vozy. Všetkým nám odrezali časť ucha a tak nás viezli po uliciach mesta Meaci, Za nami šiel veľký zástup ľudí a vojakov. Potom nás vrátili do žalára. Nasledujúci deň nám pevne zviazali ruky za chrbát, jazdci nás priviedli do Osaky.
Na druhý deň nás znovu vyviedli zo žalára, posadili nás na kone a vodili nás ulicami mesta. Potom nás priviedli ešte do mesta Sakay a tam urobili s nami to isté; vo všetkých troch mestách šiel s nami aj obecný hlásnik. Vedeli sme, že sme boli odsúdení na smrť, ale až v Usake sme sa dozvedeli, že na vykonanie rozsudku bolo nám nariadené ísť do Nagasaki. Pre lásku Božiu vrúcne nás odporúčajte Bohu, aby Boh láskavo prijal obetu nášho života. Ako som sa tu dopočul, vraj nás ukrižujú v najbližší piatok, pretože v tento deň nám v meste Meaci odrezali časť ucha; my sme to prijali ako obetný dar Bohu. Preto vás všetci úpenlivo prosíme: pre lásku Božiu modlite sa za nás.
Milovaní bratia, pomáhajte nám modlitbami, aby naša smrť sa stala milou vznešenému Bohu, a my v nebi, kde dúfame podľa Božej vôle prísť, budeme pamätať na vás. Lež ani tu na zemi nezabúdam na vašu lásku, lebo z celého srdca som vás miloval a milujem. Želám vám pokoj a odporúčam vás do lásky nášho Pána Ježiša Krista. Zbohom, milovaní bratia, už niet viac času na rozprávanie. Až v nebi. Pamätajte na mňa.”
Súdobý svedok takto opisuje ich smrť:
„Keď postavili kríže, bolo neobyčajné vidieť, akí boli všetci statoční, k čomu ich povzbudzoval aj otec Pásius, aj otec Rodriguez. Otec komisár sa ani nepohol a oči mal uprené na nebo. Brat Martin na vyjadrenie vďačnosti Božej dobrote spieval niektoré žalmy a pridával verš: „Do tvojich rúk, Pane.” Aj brat František Blancus jasným hlasom vzdával vďaky Bohu. Brat Gonsalvo zvýšeným hlasom prednášal modlitbu Pána a anjelské pozdravenie.
Keď náš brat Pavol Miki videl, že je na najčestnejšej tribúne, akú kedy mal, vyjavil najprv okolostojacim, že je Japonec a že patrí do Spoločnosti Ježišovej, že umiera pre ohlasovanie evanjelia a ďakuje Bohu za také veľké dobrodenie. Potom dodal: „Keďže som sa dostal až sem, myslím si, že medzi vami niet nikoho, kto by bol presvedčený, že chcem zamlčať pravdu. A tak vám vyhlasujem, že niet inej cesty k spáse, iba tá, ktorej sa držia kresťania. A keďže ona ma učí odpúšťať nepriateľom a všetkým, čo mi ublížili, rád odpúšťam kráľovi a všetkým, čo sú zodpovední za moju smrť, a prosím ich, aby prijali kresťanský krst.”
Potom obrátil zrak k spoločníkom a začal im dodávať odvahu do tohoto posledného zápasu. Priam radosť sa zračila na tvári všetkým, ale najmä Ľudovítovi. Keď naňho iný kresťan zavolal, že čoskoro bude v raji, radostným pohybom prstov a celého tela obrátil na seba pozornosť všetkých prítomných. Anton, ktorý bol na kraji vedľa Ľudovíta, uprel oči na nebo, vzýval najsvätejšie mená Ježiš a Mária a potom zaspieval žalm: „Chváľte, služobníci, Pána,” ktorý sa naučil na katechetickej náuke v Nagasaki, kde sa dbá na to, aby sa chlapci naučili niektoré žalmy spamäti. Iní s rozjasnenou tvárou opakovali: „Ježiš, Mária!” Niektorí opätovne povzbudzovali okolostojacich, aby žili, ako je dôstojné kresťana. Týmito a inými podobnými činmi dokazovali, že sú pripravení zomrieť.
Tu začali štyria kati vyťahovať z pošiev dlhé nože (aké používajú Japonci). Pri pohľade na ne všetci veriaci hrôzou vykríkli: „Ježiš, Mária!” ba čo viac, nasledoval žalostný plač, ktorý musel preniknúť do samého neba. Kati ich potom všetkých veľmi rýchlo jednou alebo dvoma ranami usmrtili.“