Jeden spolubrat zaujímavo uvažuje nad tajomstvom týchto dvoch apoštolov: „Sv. Peter a sv. Pavol, sú dva stĺpy, ktoré nesú klenbu jednej budovy a tou je cirkev. Právom sa o nich hovorí v prefácii dnešného sviatku: „I keď každý iným spôsobom, predsa obidvaja rovnako slúžili jednej cirkvi.“ Omšová liturgia nám tým chce pripomenúť, aké rozdielne to boli osobnosti, a predsa si po celý život zachovali vzájomnú úctu a svornú lásku. Takýto príklad jednoty v rôznosti je pre nás rovnako potrebný, ako bol potrebný na počiatku cirkvi. Peter zosobňuje autoritu a riadiace centrum – pápežstvo. Pavol zasa predstavuje človeka kresťana vrcholne slobodného slobodou, ktorú priniesol Kristus.
Peter drží v rukách kľúče, ktoré strážia poklady tradície a predstavujú hierarchickú moc v cirkvi, Pavol drží v rukách meč, mačetu, ktorou sa presekávajú nové cesty v džungli pohanského sveta, a predstavuje skôr moc, ktorá vyplýva z charizmy. Pavol predstavuje tých, ktorí hľadajú nové cesty šírenia evanjelia. Peter predstavuje neochvejnú skalu cirkvi, ktorá zaručuje určité bezpečie a stabilitu. Pavol je zasa nástrojom, víchricou Ducha Božieho, ktorá poháňa cirkev dopredu v dejinách sveta, ktorá ju poháňa do nových výbojov.
Keď sa títo dvaja tak rôzni ľudia stretli, rozhodovalo sa o osudoch mladej cirkvi. Môžeme si položiť otázku: Ako je možné, že pri stretnutí tak rôznych osobností neprišlo k rozkolu v cirkvi? Že sa cirkev nerozdelila na Petrovu židokresťanskú cirkev konzervatívcov a Pavlovu svetovú progresívnu cirkev?
Pozrime sa do minulosti, prečo sa tak nestalo? Z Písma Svätého vieme o štvorakom stretnutí Petra s Pavlom. O prvom stretnutí sa píše v prvom liste Galaťanom: „Až po troch rokoch som šiel do Jeruzalema, aby som videl Kéfasa, a zostal som uňho pätnásť dní.“ Z akého dôvodu šiel Pavol za Petrom? Chcel na vlastné oči poznať prvého z apoštolov, ktorého vyučil sám Ježiš, chcel práve od neho dosiahnuť uznanie za apoštola. Urobí to Peter? Bude on prostý rybár dôverovať učenému rabimu a ešte k tomu cudzincovi? A nebude žiarliť na Pavlove úspechy. Nedá sa pomýliť davom rodákov, ktorí si želali Pavlovu smrť, pretože rušíl posvätné tradície otcov. Ale Peter sa dal viesť Duchom svätým, láskou a zdravým rozumom. Podal Pavlovi pomocnú ruku.
Pri druhom stretnutí všetka česť Pavlovi. Keď sa rozhorel spor o metódu a postup misijnej práce medzi pohanmi ide druhý krát za Petrom. Počas apoštolského snemu trpezlivo vysvetľuje svoje bohaté misijné skúsenosti a zasa dosiahnú jednotu názorov.
I keď pri treťom stretnutí v Antiochii musí Petra napomínať, že sa pretvaroval a tým pomýlil druhých, predsa ho v liste Galaťanom nazýva „prvým z apoštolov“ a „stĺpom apoštolov“. Peter zasa o ňom píše ako o „milovanom bratovi“.
Mnohokrát stála cirkev pred podobným rozhodovaním ako vtedy, ale nie vždy boli tí, ktorí ju viedli toho istého formátu ako Peter a Pavol. Keby napríklad pápež Lev X jednal ako svätý Peter a Martin Luther ako svätý Pavol, bolo by možno namiesto roztržky v cirkvi došlo k veľkej a užitočnej reforme. Alebo keby pápeži 16. storočia brali ohľad na misionárske skúsenosti jezuitov v Číne, podobne ako sv. Peter vypočul sv. Pavla, možno by bola dnes Čína a možno i celá Ázia kresťanská a misie po celom svete by sa možno ináč vyvíjali. To je veľké poučenie, ktoré nám dávajú títo dvaja apoštoli. V cirkvi nie je na škodu rôznosť názorov, dokiaľ existuje jednota v láske a viere. Až tam kde vyhasne medzi ľuďmi láska, ľudia sa začnú na seba mračiť pre rôznosť prístupov.
Hovorili sme, že apoštoli sa stretli štyrikrát. Aké bolo to štvrté stretnutie? Obidvoch priviedla rovnaká myšlienka do Ríma. Obidvaja idú tam, kde je kresťanom najhoršie, aby vydali svedectvo o Pánovi Ježišovi, Umučenom a Vzkriesenom, ktorého obidvaja videli na vlastné oči. Ich krv spoločne posvätila pohanský Rím na sídlo hlavy Cirkvi. Ich svorná láska dala cirkvi i pevnú oporu Petrovej skaly, i večnú mladosť Pavlovho misijného elánu.